Som plánovací typ a spontánne rozhodnutia mi robia vrásky na čele. Moja kamarátka Ivka sa však nedala odbiť a toľko do mňa hustila, až som povedala ÁNO! Obe totiž milujeme jogu a ten pobyt sa nám zdal ako sen. Malo to však háčik, letelo sa už o necelý týždeň. Iva však vybavovačky zobrala na seba a ja som si mohla v práci zariadiť všetko tak, aby som mohla vycestovať. Keď som dva dni pred odletom zistila, že kamoška zarezervovala letenky len s príručnou batožinou, stuhla mi krv v žilách… Aj na predĺžený víkend sa zvyknem baliť do veľkého kufra, nieto na týždeň pri mori… Môj zámer zbaliť si na každý deň iné šaty vystriedali „ťažké“ rozhodnutia, čo sa týka dovolenkovej garderóby. A podľa toho môj kufrík aj vyzeral… Predná časť bola vydutá tak, že vôbec nespĺňal predpísané parametre.
Na letiskovej bezpečnostnej kontrole sme sa posúvali slimačím tempom. Aby sme ušetrili miesto v kufri, mali sme na sebe hrubé mikiny aj rifľové bundy. Na hlave slamený klobúk, ktorý k outfitu vôbec nepasoval a na pleci mi zavadzal ruksak a karimatka… Zrazu ma letiskový zamestnanec nasmeroval k stojanu na meranie batožiny. Samozrejme, že som sa nezmestila do stanovených rozmerov, čo ako som sa snažila a potila. Zrazu sa pri mne objavil mladý muž a všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Rozopol môj kufor, vybral z neho kôpku vecí aj hygienické vložky, ktoré trónili hneď navrchu a preložil ich do svojho poloprázdneho kufra. Už ma zalievala horúčava nielen od tepla a námahy, ale aj od hanby. Zbalila som ich na poslednú chvíľu a len pre istotu. Spľasnutý kufor bol už našťastie v poriadku. Chalanisko, ktorý sa predstavil ako Ľuboš, mal nasmerované na rovnaký pobyt ako my.
