Dráždila jeho fantáziu na ulici, no netušil ako OSUD zariadi, že mu zavolá a FÍHA, bola to...

Stal som sa vdovcom a po čase mi bolo samému otupno. Vo dvojici je život krajší a znesiteľnejší. V tom čase neboli zoznamovacie aplikácie ani internet, ale inzeráty v novinách. A tak som ich začal písať bez väčšieho úspechu.

Do práce som chodil celoročne na bicykli na pol ôsmu. Raz som na jednej ulici, kade som vždy prechádzal, predbiehal dlhovlasú ryšavku v sexi vypasovaných rifliach. Samozrejme, že som sa za ňou otočil. Zaujala ma. V duchu som si povedal obľúbené slovo ‚Maríííja‘. Tak po taliansky z dôrazom na ríí. Používam ho vždy, keď sa mi niekto páči alebo je niečo hodné obdivu.

Druhý deň asi v tom istom čase na rovnakom mieste som ju stretol zase. Čože? Tak to znamená, že šanca na zoznámenie je vysoká. Ak budeme do seba narážať častejšie, môžem ju osloviť

Večer mi zvonil telefón. Ženský hlas na druhom konci linky mi vraví, že volá na zoznamovací inzerát. „Fajn. Teším sa a kde bývaš? V Poprade, tak ako ja?“ pýtam sa jej. Cestovať niekam ďaleko by sa mi nechcelo. „Kde? Na sídlisku Juh 3,“ pýtam sa neveriacky, keď mi odpovedala. „Ja tiež. Kde presnejšie?” zvedavosť bola obrovská. Na druhej strane zaznelo: „Tam, kde ty. Vylez na balkón s baterkou a uvidíš ma.“ Nechcelo sa mi veriť. Myslel som si, že si zo mňa niekto strieľa, ale vyšiel som na balkón s telefónom na uchu a baterkou a naozaj – asi 80 metrov odo mňa na 7. poschodí ako ja stála žena. To bola taká zábava, že sme sa ešte dlho rozprávali a nakoniec sa dohodli, že si dáme normálne rande.

Na druhý deň som ju čakal v dohodnutom čase na námestí pri fontáne. Čakal som na lavičke s červenou ružou, aby ma spoznala. Po chodníku ku mne prichádzala tá ryšavá žena z predchádzajúcich dvoch dní, ktorá sa mi tak páčila. Vravím si, to je fakt náhoda, že práve teraz ju vidím, keď idem na rande.

Ale ona nečakane smerovala ku mne. Zhíkol som svoje slovko obdivu: „Maríííja!“ Vyletelo to zo mňa spontánne a od prekvapenia. To nemôže byť pravda, stále mi nedochádzali súvislosti. A to pôvabné žieňa mi vraví: „Ja som Mária.“ Žena z balkóna, ktorá našla môj inzerát, je presne tá istá, ktorá sa mi páčila v meste, a ešte sa volá aj Mária? Také niečo sa nedá vymyslieť. Je to ako zázrak. Skutočne sa to stalo a dodnes na to rád spomínam.
Začali sme sa stretávať, navštevovať, pomáhali sme si navzájom. Bola rozvedená s dvoma deťmi ako ja. Ona občas niečo upiekla, ja som jej napríklad očalúnil vchodové dvere. Chodili sme na bicykloch do prírody, zabaviť sa do baru, ale aj do herne. Áno, hrával som ruletu. Raz nebola so mnou v herni, len mi držala palce. Ten večer som vyhral päťtisíc korún. Lenže potom sa jej to moje hranie prestalo páčiť. Aj keď som neskôr vyhral jackpot asi 97-tisíc korún, opustila ma. Aj tak som s ňou prežil nádherné chvíle. Je to už 17 rokov a bol som veľmi zamilovaný. Odvtedy aspoň verím na zázraky...

Podeľte sa o nejaký zaujímavý zážitok a inšpirujte aj druhých. Píšte na email novycasprezeny@novycasprezeny.sk a doplňte heslo Nikdy by mi nenapadlo... Za uverejnené príbehy odmeňujeme krásnymi knižnými novinkami!