Existuje svedomie?

Svedomie je zvláštna vec. Predstavujeme si ho ako tichý hlások, ktorý sa z času na čas decentne ozve, ukáže nám zdvihnutý ukazovák a zašepká: Tak toto nie! Raz, dva... možno päťkrát po ňom udrieme ako po budíku, ktorý zazvoní omylom aj cez víkend pred šiestou, aby stíchlo, a ono poslúchne. A potom, keď možno už aj zabudneme, že ho máme, sa ozve v takej sile, že naozaj prehluší aj burácajúce more zatvárajúce sa nad Titanicom.

Hovorí sa, aby sme každý deň žili tak, akoby mal byť posledný. Lenže aj v tom najväčšom pesimistovi z nás je vždy aspoň toľko optimizmu, aby veril v nejaké to zajtra, a tak správne veci akosi odkladáme. Nobelovou cenou ovenčený Paolo Coelho si vo svojej knihe Veronika sa rozhodla zomrieť dovolil malý experiment. Jeho hrdinka, knihovníčka Veronika, sa rozhodla zomrieť. Jej úmysel bol ozajstný a nebola nadšená, že ju zachránili. Lekár ju však v rámci terapie oklamal a povedal jej, že lieky, ktorými sa chcela otráviť, tak poškodili jej srdce, že jej zostáva len zopár dní života. A ona zrazu o každý deň stála. A nielen to, žila ho, akoby bol posledný.

Mŕtva živá sestra

Eva a Júlia boli sestry, ktoré mali spoločné nielen detstvo a spomienky, ale aj šaty, knihy a raz takmer i priateľa. Zhodli sa skrátka na všetkom. Pred pár rokmi, keď už boli obe vydaté, sa teda logicky zhodli aj na tom, že do štátneho bytu ich chorľavejúcich rodičov by sa niektorá z nich mala presťahovať a prihlásiť sa tam na trvalý pobyt, aby oň po smrti mamy a otca neprišli a mohli ho odkúpiť. Nakoniec to však s naplánovanou zmenou adresy ani jednej zo sestier nebolo jednoduché. Tak sa „obetovala“ najstaršia vnučka. Ako budúca lekárka mohla byť svojim starým rodičom navyše najviac užitočná, až to raz budú potrebovať. Umreli, žiaľ, tesne po jej promóciách. Jeden za druhým, ako to už býva u ľudí, ktorí sú po rokoch spoločného života naozaj jedným telom a dušou. Zostal po nich len prázdny dvojizbový štátny byt v dobrej štvrti, ktorý sestry rozdelil. Nájomnícke práva totiž úrady previedli podľa zákona na osobu, ktorá s predchádzajúcimi nájomníkmi žila posledné roky v spoločnej domácnosti, teda na dcéru jednej zo sestier. Ale čo tá druhá? Veď aj ona má deti...

Vtedy, keď sa ešte zhodli na všetkom, mali pocit, že sa raz, keď príde čas, zhodnú aj na tom, čo s rodičovským bytom ďalej. Ale keď ten čas prišiel, už sa nedokázali zhodnúť ani na tom, že je o čom sa dohadovať. Eva, mama „obetavej“ vnučky, sa začala oháňať zákonom, ktorý stál jednoznačne na strane jej dcéry. Byt jej patril právom. A viac podľa nej nebolo čo dodať. Nakoniec sa rozhodla pre „ústretový“ krok voči sestre a jej deťom, ktoré prišli skrátka. Po tom, čo odkúpili rodičovský byt od mesta za zostatkovú cenu, im vyplatili presnú polovicu z nej. Za takmer dvojmiliónový byt necelých dvadsaťtisíc. Štyridsaťtisícová odkupná cena delené dvoma... Výsledok sa dal očakávať. Júlia vyhlásila, že Eva je pre ňu mŕtva rovnako ako ich rodičia.

Vlastne sa odvtedy nestalo nič výnimočné, akurát plynie čas a ten Eve, ktorá sa najskôr cítila urazená a celé roky ironicky vyhlasovala, že príbuzných si človek nevyberie, priniesol poznanie, že aj keby si mohla vybrať, lepšiu sestru by si nevybrala. V tom zvláštnom obchode ju však vymenila za byt! – pripomenulo jej svedomie a ona ho tentoraz chcela počúvnuť.

Odpustenie je dar

„V živote neexistuje problém, ktorý by sa nedal riešiť,“ povzbudzuje Evu kňaz Mgr. Miroslav Baláž. „Život je o hodnotách a riešenie spočíva v ich správnom zoradení. Problém vznikol preto, lebo sa peniaze stali dôležitejšie ako sestra, a to treba napraviť – uprednostniť sestru pred peniazmi a dať je polovicu reálnej hodnoty bytu. Lebo len tak to je spravodlivé.“

Podľa právnika Mgr. Bruna Žlnaya Eva síce konala v súlade so zákonom, ale jej svedomie jej dáva najavo, že napriek tomu nie správne. „Neformálna, hoci právne neúčinná dohoda medzi sestrami bola príkro porušená. Po odkúpení za zostatkovú cenu sa výlučnou vlastníčkou bytu stala dcéra jednej zo sestier, ale deti druhej sestry nedostali takmer nič. Pokiaľ by Eva chcela uľaviť svojmu svedomiu, mala by odstrániť krivdu, ktorú jej sestra pociťuje, a teda sestru primerane odškodniť,“ súhlasí aj on. Aj keď upozorňuje, že čo sa týka bytu, veľa možností nemá. „Keďže nie je jeho vlastníčkou, nemôže ním disponovať, teda ho predať a časť výnosu dať sestre, ani darovať polovicu podielu vlastníckeho práva k bytu. Do úvahy prichádza zriecť sa v prospech sestry iného majetku po rodičoch, prípadne sa s ňou finančne vyrovnať.“

Zacelia peniaze všetky rany? „Odpustenie sa nedá zaplatiť, je to dar,“ upozorňuje psychologička Mgr. Olga Odzganová. „K nadviazaniu pretrhaných rodinných vzťahov vedie preto dlhá cesta. Začína sa ospravedlnením a uznaním si chýb. Možno bude túto cestu treba absolvovať aj niekoľkokrát. Na odmietnutie má totiž oklamaná sestra právo. Treba ho prijať a po čase sa opäť pokúsiť o kontakt. Sestry majú medzi sebou puto, ktoré je veľmi silné. A v tom je nádej.“

Mgr. BRUNO ŽLNAY, advokát

Pozná právo pojem svedomie?
Áno, a odkazuje naň v mnohých právnych predpisoch. Neexistuje jeho právna definícia, ktorá by ho právne vymedzovala, ale z hľadiska jeho uplatnenia v predpisoch vyplýva, že svedomie (právo na svedomie a rozhodovanie sa v súlade s ním) sa uznáva ako jedno z práv každého jednotlivca.

Je svedomie ekvivalentom termínu dobré mravy?
Svedomie považujem za užší pojem ako „dobré mravy“. Svedomie je totiž individuálne. Ale nemalo by byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno chápať ako súbor nepísaných mravných pravidiel v spoločnosti. Právnym úkonom, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi právo neposkytuje právnu ochranu, respektíve ich sankcionuje neplatnosťou.

Je možné, aby zákonné bolo len to, čo je v súlade so svedomím?
Myslím, že nie. Svedomie je výrazne individualizované a u každého môže byť iné. Pre niekoho nastane nesúlad so svedomím po odtrhnutí kvetu z verejného trávnika a u iného nenastane rozpor ani pri krádeži. Zákonné je to, čo je v súlade so zákonmi, ktoré upravujú tie vzťahy, na ktorých ochrane a regulácii má spoločnosť záujem. Nie všetky vzťahy, ktoré môžu byť ovplyvnené svedomím, sú však upravené právnymi normami.

Mgr. MIROSLAV BALÁŽ, kňaz

Čo je to svedomie?
Svedomie je rozumový úsudok, ktorým človek poznáva morálnu akosť skutku, ktorý chce vykonať alebo ho už vykonal. Svedomie teda nie je cit, názor či domnienka. Negatívne vplyvy rozbíjajú hodnotový rebríček a človek potom dáva prednosť vlastnému úsudku pred tým, čo je správne a pravdivé. Svedomie sa ozýva vždy v pravej chvíli a posudzuje rozhodnutie vzhľadom na najvyššie dobro. Len človek ho môže neskoro začať počúvať alebo naň reagovať.

Sú výčitky svedomia potrebné?
V našom tele je to zariadené tak, že bolesť nám signalizuje poruchu organizmu. Cieľom liečby pritom nie je odstrániť bolesť, ale chorobu, ktorá ju spôsobuje. A podobne je to aj so svedomím a výčitkami. Sú reakciou na zámenu hodnôt a odstránime ich tým, že dáme veci do poriadku.

Máme každý iné svedomie?
Nie, existuje len formované a deformované svedomie. Formované je také, na základe ktorého človek vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom.

Mgr. OLGA ODZGANOVÁ, psychologička

Pozná aj psychológia termín svedomie?
Psychológia ho opisuje ako vzťah medzi ja a ideálnym ja. Ideálne ja pritom v sebe ukrýva hodnoty, morálne úsudky a očakávania voči svetu i voči sebe. Obsah ideálneho ja závisí od výchovy a od ideálov a hodnôt, ktoré človek v dospelosti prijme za svoje.

Čo robiť s výčitkami svedomia?
Výčitky ukazujú človeku, že sa vzdialil od svojich ideálov a predstáv o „dobrom človeku“ a motivujú ho k zmene danej situácie. Ak však výčitky svedomia trvajú príliš dlho a pocity viny sa hromadia, môžu namiesto motivovania človeka frustrovať a spôsobujú, že sa stáva pasívnym. Dôležitá je aktivita. Ak človek nie je pasívny, nie je bezmocný.

Existujú správne slová, ktorými povedať prepáč? Existujú aj nesprávne?
Správne slová sú tie, ktoré sú úprimné. Najlepšie je prísť doslova so srdcom na dlani, ale pritom dovoliť druhej strane, aby vyjadrila svoj hnev. Uľaví sa tak jednej (tým, že hnev vyjadrí) aj druhej (hnev prijme ako trest za chyby) a „vyčistí“ sa priestor pre rozhovor. Naopak, nevhodné je citové vydieranie.