Hela mala sladkých 17, keď ju zbalil na výlete v Bojniciach! Na prvom rande nestrácal čas a...

S Dodom som sa zoznámila v Bojniciach. Mala som vtedy 17 rokov a s kamarátkami sme sedeli na terase, keď okolo prechádzal Dodo s bratom. Pri našom stole bola voľná iba jedna stolička a oni sa so smiechom dohadovali, kto ju zbadal prvý, ale nedohodli sa, tak si na ňu sadli obaja. Predstavili sa nám a objednali si pitie.
Dievčatá sa o chvíľu zdvihli a ja s nimi. „Chalani, čaute, ideme si hľadať autobus do Nitry.“ „Dievčence, veď my sme z Topoľčian, ideme s vami,“ hneď sa pridali. To však nešlo, lebo my sme mali zájazdový autobus. Dodo mi však prezradil, že býva v Topoľčanoch, ale pracuje v Nitre. „Takže sa uvidíme,“ povedal suverénne. „Myslíš?“ opýtala som sa s pochybnosťami. „Veď Nitra je veľká, to by bola náhoda.“ „Ale, Hela, a kto hovorí o náhode? Normálne si dávam s tebou rande.“ „Čo? Ty si ale rýchly!“ Dodo na to vraví: „Však som? A ešte som aj krásny a vtipný...“

Všetci sme sa dobre zasmiali, ale on to myslel vážne. Pýtal si moju adresu, mobily vtedy neboli. Nedala som mu ju a on sa nevzdal. „Hela, príď v piatok o štvrtej k Prioru v Nitre. Fakt, čo ti to urobí? Príď!“ Smiala som sa a nič som nesľúbila. Dodo sa obrátil k bratovi a vraví: „Vidíš, takto sa to robí. Vybav si aj ty rande, Bea, však prídeš aj ty?“ No mali smolu, Bea už priateľa mala. Keď sme neskôr sedeli v autobuse, Bea do mňa hustila, nech tam v piatok idem. „Je pekný, aspoň zistíš, čo sa z toho vykľuje.“

Myslela som si, že iba tak táral do vetra kvôli pobaveniu, ale v piatok som tam šla. No jeho nikde. Počkala som desať minút, mohol sa niekde zdržať. Potom som vybehla po vonkajších schodoch na terasu Priora a odtiaľ som pozrela na križovatku, či ho nezbadám. Nič, tak som znovu zišla k hlavnému vchodu, ale nikde nebol. Vošla som do obchodného domu už poriadne nahnevaná a chcela som si niečo kúpiť pre radosť.

Tam som ho zbadala! Pri predajni obuvi, ale nebol sám, bolo pri ňom nejaké dievča. Rýchlo som sa skryla na toalete. Prečesala som si vlasy a nastriekala som sa parfumom. Vyšla som von ako pávica, navoňaná a vyčesaná... A urazene som vyrazila k hlavnému východu. Vonku ma obliala letná horúčava a vtedy som zbadala Doda pred výkladom, ako sa na mňa usmieva. „Čau, Hela, čakám tu na teba, ako sme sa dohodli. Ešteže si prišla, už som chcel odísť.“ „Však si choď, myslíš, že som ťa nevidela vnútri s tou kočkou? Už si ju odprevadil?“ nedala som sa. „Hela, neblázni! Ty si bola dnu? Ale veď to bola moja sestra Jana. Keď si nebola o štvrtej pri vchode, išiel som sa pozrieť dnu a ona si chcela kúpiť topánky. Aha, ešte je tam na križovatke.“ Hneď ju aj zavolal a predstavil nás.

No čo vám poviem, hanbila som sa. Typická pubertiačka, chcela som byť stredobodom vesmíru. Jeho sestra študovala v Nitre a bola veľmi milá. S Dodom sme potom randili, ale čoskoro narukoval do Česka a nič sme si nesľúbili. Po čase ho zase prevelili na východ Slovenska a naše cesty sa rozišli. Každý si našiel iného, ale občas spomínam na svoje prvé rande a cítim nostalgiu, aké to bolo vtedy krásne.

Zaspomínajte si na svoju prvú lásku a napíšte na email ivana.adamcova@newsandmedia.sk a pripíšte Nikdy by mi nenapadlo... Za uverejnený príbeh vám pošleme pekný darček!