Iva Kučerová: A je to tu zasa! Teatrálny a smiešny typ

Ale predavač z večierky pri baraku to tiež nie je. Konečne mi to došlo! Miko z výšky. Narýchlo sa usmievam a snažím sa prekryť prvých pár sekúnd trapasu.
„Takmer som ťa nespoznala.“
„Zmenil som sa, že?“
Nedalo sa nesúhlasiť. Predtým malý, nenápadný chalan, ktorý vždy a všade chodil neskoro. Ak teda nie je výstižnejšie povedať, že tam, kde to nebolo absolútne nutné, ani nechodil. Tým myslím predovšetkým prednáškové miestnosti.

Takmer som ho nespoznala

Leto, či zima, stále bol zabalený v mikine a na uši pricapené slúchadlá walkmanu. Vtedy ešte mp3 nefičali. Teraz tu stojí chlapík síce rovnako malý, ale s výraznými blond vlasmi v štýlovom strihu, dobrom obleku a najmä hollywoodskym úsmevom. No, poriadna zmena. Očividne sa tešil, že som si to všimla.

„A čo ty tu?“ Zahviezdila som originálnou otázkou. Ale aby bolo jasné, spýtala som sa len pro forma a čakala som podobnú odpoveď. Nesprávne. Miko na mňa spustil sebaoslavný monológ.
„Bývam tu neďaleko, nedávno som si v novostavbe kúpil byt. Trojizbový s loggiou. Bude čo zariaďovať, musím zohnať nejakého bytového dizajnéra. Nemáš náhodou kontakt? A ty ako žiješ?“

Mala som chuť povedať, že som si práve kúpila štvorizbový byt s dvoma loggiami, ale prekonala som v sebe tú zmesku závisti.
„Celkom dobre, tiež bývam neďaleko a sem chodím venčiť psa.“
Pozerá na mňa, na psa, usmieva sa a evidentne premýšľa, čo ešte povedať. Neznášam tieto stretnutia po x-rokoch. Keby ma dotyčný zaujímal, bola by som s ním v kontakte. Keďže nie som, nezaujíma ma ani najmenej. Tiež evidentne premýšľam, ako z toho vykľučkovať.

Určite sa ozvi

„Ja by som nemohol mať psa, od rána do večera som v práci. Fakt sa mi darí a plánujem rozbehnúť vlastný biznis. Nejaké senior konzultantstvo, reality property, assets biznis. Mám nejaké kontakty, objednávky, veď to poznáš.“ Síce nepoznám, ale prekvapená som skôr z toho, ako aj do zmienky o psovi dokázal dostať ďalšiu ódu na seba. Famózne!

„Ktorým smerom ideš? Som tu autom, vezmem ťa do mesta?“
Hľadám v sebe poslednú štipku slušnosti a zdvorilo s úsmevom odmietam. Miki mi ešte v letku stihol vyjaviť, že šéfuje nedávno otvorenej pobočke medzinárodnej spoločnosti a práve teraz zháňajú posily. Ak zháňam job, mám sa ozvať.
„Sorry, že sme nemohli dlhšie pokecať, ale večer mám ešte meeting. Tu máš moju vizitku. Určite zavolaj.“

Vzala som si vizitku a hodila ju do kabelky. Miki, kedysi nenápadný, nezávislý, svojský chlapík. Teraz teatrálny, afektovaný a smiešny typ. Ťahám Brinu a ponáhľam sa z parku, aby som tu náhodou ešte niekoho nestretla. Ale aj tak mám pocit, že toto krátke stretnutie bolo ako znamenie. Nad zmenou práce uvažujem už dlho, a už vôbec nie tajne. Ale mala by som s tým aj niečo robiť, nielen stále len uvažovať. Všetky tie stresy, keď som zaskakovala za kolegov a riešila ich prúsery. Všetky tie zbytočné jednania s klientami, ktorí chcú za pár korún megažúrku, o ktorej sa bude ešte pol roka hovoriť. Všetky tie nudné večierky, stále len nejaké dekorácie, svetlá, technika, účinkujúci, jedlo. Na všetko myslieť a za všetko byť zodpovedná! A čo za to?

Mám toho plné zuby

Akurát otravný nechutný šéf, ktorý by mi najradšej vliezol do výstrihu. Alebo aj niekam inam. Možno by som tomu Mikimu mala zavolať. Ale mať za nadriadeného bývalého spolužiaka, ktorému nikto hviezdnu kariéru nepredpovedal? To sa mi vôbec nepozdáva. Na výške to nebolo, čo sa chlapov týka, žiadna sláva. V maturitnom ročníku na strednej, unudená z tých pubertálnych exotov. Predstavovala som si to rošošo na výške. Aké to bude úžasné, slobodné, proste konečne život ako má byť. Plno krásnych inteligentných chlapov. Naivne som si myslela, že dementov na výšku neberú a plno možností, ktoré človeku dáva len dospelácka sloboda. Ale realita bola trošku iná. Keby len trošku!

Chlapov bolo dosť, nesťažujem si, ale... Výstavné kusy, o ktorých sme snívali a posielali si so spolužiačkou na prednáškach lístočky, hrali inú ligu. Musím sa priznať, na výške som bola, čo sa vizáže týka, dosť zabudnutá. Hanba pomyslieť a ešte väčšia hanba pozerať teraz na tie fotky. A tie ostatné kusy boli len do počtu. Skupina cezpoľných každý štvrtok vrchovato naplnila batohy špinavým oblečením a každú nedeľu zase domácimi zaváraninami, ale vonkoncom nenapĺňali naše túžby. Skupinu šprtov by pohľad na babu vzrušil asi len vtedy, keby si na zadok prilepila rovnicu o štyroch neznámych.

Naši chlapi - nič moc

Skupinu internátnych povaľačov som eliminovala nielen vďaka gurmánskym chúťkam typu paštéta s ryžou, ale najmä kvôli chúťkam každý víkend striedať postele v ženskej časti intrákov. Skupinka vizionárov tiež nepripadala do úvahy, keďže s najväčšou pravdepodobnosťou užívali prostriedky na podporu virtuálneho sveta v ich hlave a o ten reálny svet - teda o baby nadržané po živote - záujem neprejavovali. No a nakoniec, skupinka zo snemovne lordov, ktorí stratili drsnú chlapskú príťažlivosť po otvorení Business News a preložení ľavej nohy cez pravú. Pravidelne som chodila so spolužiačkami na beánie a pravidelne som odchádzala znudená a sama.

Postupne sa naša veselá partia rozpadala - jedna spolužiačka otehotnela so susedom z vedľajšej ulice a druhá sa vydala kamsi do Rumunska. Tretia prestúpila na školu so záhradkárskym zameraním, ďalšia nedokončila ročník, iná odišla na výmenný pobyt do zahraničia a už sa viac neozvala a ďalšia sa rozhodla študovať život viac z praktickej stránky. Prednášky, učenie, skúšky, prednášky a tak dookola. A odrazu bolo po škole. Ale aspoň jedna dobrá vec mi zo školy ostala - Mima.