Iva Kučerová: Prekvapila ma blondína v jeho dverách (5.)

Snažím sa o nenápadné žmurkanie na Mimu – to je akože kto?
„Tak stalo sa tu niečo?“ chopím sa radšej vedenia netradičnej schôdze.
„Vlastne áno aj nie. Táto pani je manželka nášho správcu. Pamätáš, ten, čo tu bol v nedeľu kontrolovať radiátory. Vzala si do hlavy, že tu so mnou niečo mal a nedá si vysvetliť, že sa nič nestalo.“
No toto je sranda. Ja so svojimi problémami romanticko-erotického druhu tu mám riešiť žiarlivostné scény a vysvetľovať niekomu, že muži môžu byť aj verní a to, že sa večer motajú v cudzom byte, neznamená hneď nejaké zahýbanie.
„Je to síce trápne, ale aspoň vás predstavím. Bety. Jarka.“
Podanie ruky také nijaké, pohľady podozrievavé, a vzhľadom na situáciu sa nám slová „Teší ma“ nejako nedrali cez jazyk. Minimálne preto, že som teraz mohla ešte sedieť doma pri káve a pomaly sa zobúdzať pri Teleráne.
Teraz už známa konečne prehovorila:
„Možno vám je to trápne, ale ja naozaj neviem, čo mám robiť.“
Chcelo sa mi povedať – ísť domov a neotravovať slušným ľuďom rána. Ale k psychicky labilnejšej žene tesne po pôrode sa treba správať citlivo. Ktovie, čoho je schopná.
„Bety, zavolala som ťa, aby si jej potvrdila, že sa naozaj nič nestalo. Veď si tu bola.“ Aha, takže ja som alibi. Tak to by sa patrilo dať nejakú dôveryhodnú reč dospelej a zodpovednej osoby, ktorej sa dá veriť.
„Skutočne mi je ľúto, že máte takéto podozrenia, ale bol to obyčajný babský večer, a váš manžel naozaj len skontroloval radiátory a šiel preč. Nemusíte mať žiadne starosti.
Vyzeráme vari ako ženy, čo kradnú iným mužov?“
Rečnícka otázka.
Ale fakt je to celé smiešne. Veď Mima je vydatá a ten chlapík býva o dve poschodia vyššie. Keď už, tak si predsa nebude hľadať milenca priamo v baraku.
„Ale podľa vás je normálne, keď chlap, čo má rodinu, ide v nedeľu kontrolovať inej žene radiátory, a ešte tomu vtedy, keď jej manžel nie je doma. A vrátil sa celý vysmiaty a večer sa odmietol milovať, lebo že je unavenýýýý…“
A tak som sa aj ja stala svedkom veľkého náreku v priamom prenose. Ale to, že vešia cudzím ženským na nos, že jej muž s ňou nechce sexovať, ma dostalo ešte viac. Ktovie, ako dlho sú spolu, keď nechuť manžela považuje za signál nevery. Ale veď ona si zvykne.

Veziem Mimu do práce a snažím sa pochopiť ten ranný výstup: „Keď som tam stála u teba na chodbe, mala som pocit, že ešte snívam.“
„Mne to hovor. Zvonila ako besná, myslela som, že jej v byte horí alebo čo. Takéto šoky!
Je fakt možné, aby žiarlivosť doviedla ženu k takýmto šialenostiam?“
„Hmm, ktovie. Možno je ten jej inštalatér riadny kvietok.“
„To je mi úplne jedno. Ja si od neho nič iné okrem radiátorov kontrolovať nenechám.“

Po práci som schytila tašku s teplákmi a chystala sa vybiť si nervy na aerobiku. A pri tom vypláchnuť Kaťuši žalúdok. Dohodiť mi takého donchuana, ako bol Marcel, to mi ozaj na psychickej rovnováhe nepridalo. Aspoň že tá fyzická rovnováha je zatiaľ v poriadku. Teda, asi nie úplne. Cestou dolu schodmi mi odrazu puklo v kolene. Hrozne nepríjemný pocit. A neprestalo to ani po masáži.

„Kata, bolí ma koleno. Čo s tým?“
„To máš z tých tvojich nepravidelných tréningov. Posilka raz za mesiac, si myslíš, že to ti nejako pomáha?“
„Zas si múdra, ale vecnú radu od teba nedostanem. Tuším sú na to nejaké tie bandáže a gély, nie?“
„Ježišu, vieš čo mi napadlo? Choď k ortopédovi. Tam chodia všelijakí zaujímaví muži. Hokejisti, futbalisti, kadejakí biznismeni, čo po robote chodia liezť, alebo hrávať squash. V čakárni budete vedľa seba sedieť a to je tvoja príležitosť. Prihovoríš sa, hodíš nejaký vtip…“
Ako dobrý vtip mi pripadal tento jej nápad.
„To čo sa mám spýtať - Aj vy tu čakáte?“
„Však si niečo vymyslíš, nie? Na čo máš tú hlavu? Ja som počula, že v čakárni sa ľudia v pohode zoznamujú.“
„A potom, keď sa teda nejakým zázrakom zoznámime, tak čo? Vypýtam si jeho číslo od sestričky?“
„Načo číslo, stačí náhoda. Budeš si odpisovať ordinačné hodiny z dverí a náhodou budeš počuť, kedy mu nakážu ďalšiu kontrolu. Alebo sa nenápadne spýtaš, kde sa mu to zranenie stalo a potom tam ako náhodou prídeš a …“
„Áno, náhodou som išla okolo a napadlo mi - nezahrám si sálový futbal?“
„Nefrfli. Osudu treba pomôcť.“

Večer úplne hotová prepínam telku. Na obraze výlevy Rosamunde Pilcherovej. Aha, veď dnes je streda. Romantika musí byť, keď už niet s kým praktizovať to správne heslo dňa. Sex bez lásky je aj tak naprd. Voči vibrátoru aspoň nemám výčitky, keď sa vedľa neho ráno prebudím. A určite nič nechytím.
Čumím na telku, krásne more, zelené lúky, ťažká romantika. Vlastne, čo proti tým sfilmovaným červeným knižniciam ľudia majú? Ženskej duši túžiacej po láske dobre padne vidieť muža - hrdinu, ktorý bojuje za kráľovnú svojho srdca… Ach, bože, to sú shity, idem spať.

Aspoň že týždeň ubehol celkom v pohode. Nič závažné sa už nestalo, dokonca sa mi ozval tvrďas Marián a ceny upravil. Smerom nadol, samozrejme. Zdá sa, že na niekoho môj šarm pôsobí. Ale koleno ma stále bolí. Rozmýšľam, že k tomu ortopédovi predsa len skočím.
Sedím v čakárni, okolo samé strápené tváre a rovno vedľa mňa sa usádza asi storočná polochromá babička.
„Babka, nemáte číslo, už vás nezoberie.“
„Čo hovoríš?“
Takže babka je ešte aj hluchá.
Pohľad mi padol na nedočkavého chlapíka s röntgenovou snímkou v ruke. Nohu má obalenú čímsi neznámym a pupok tukom. Ešte že si nezlomil nejaké rebro. To jeho brucho by žiadny röntgen nepresvietil. Ale kde sú všetci tí sexy športovci a aktívni biznismeni? Dnes nie je ten správny deň?
Zdá sa, že nie je. Potvrdzuje mi to aj sám ortopéd.
„Čo máte?“
„Pichá ma v kolene. Už dva dni.“
„Ja tam nič nevidím.“
„Ale ja to cítim.“
„Ukážte…“
Tlstými prstami mi pichá do jabĺčka.
„Prejdite sa mi tu hore dole… Hmm, vyzerá to celkom normálne. Netreba si robiť starosti, prejde to samo.“
„Keby to samo chcelo prejsť, tak za vami nechodím.“
„Moja milá, kedysi ľudia nechodili s každou bolesťou k lekárovi a prežili. Príroda si pomôže aj sama.“
Ok, tak nabudúce si namočím nohu do potoka a vytrieskam žihľavou. A prestanem platiť zdravotné odvody.

Týždeň končím v Auparku. Kupujem bandáž (to je nenormálne, koľko tieto veci stoja), Pawlowskej knižku Proč jsem se neoběsila (presne toto potrebujem) a tri Mily. Doma si vyložím nohy, budem maškrtiť, trúsiť si na sveter a spokojne čítať. Aj tak môže vyzerať pekne strávený piatkový večer ženy tesne pred tridsiatkou, nie?
Pes mi olizuje čokoládovú polevu z prstov a myšlienky mi ubiehajú zase tam, kde už hranice ovládania môjho vedomia nesiahajú. Áno, presne tak, Robo.
Čo mala tá smska znamenať? Betulienka lienka, tak mi hovoril keď sme spolu začínali. Ale nasral ma. Čo je jeho do toho, kde sa stravujem a či ma niekto chce alebo nie? Nech sa stará o seba a svoju muziku..

Bol teplý február, presne tak ako teraz. Strašne som sa tešila na Valentína. Nech som trápna, no a čo. Prečo si upierať tento malý sviatok? Prvý rok sme spolu neboli, mal koncert v Prahe. Ale teraz som akosi tušila, že ma čaká niečo výnimočné. A tak som čakala na jeho sms, nechcela som to prekvapenie svojím vyzvedaním narušiť. Neozval sa mi od rána, ale to bolo pri skúškach kapely bežné. No neozval sa ani večer. Nevydržala som a zavolala som mu ja.
„Prepáč, ale nemôžem, musím byť v štúdiu.“
„Práve teraz, na Valentína?“
„Veď si to vynahradíme inokedy, čo tam po jednom americkom sviatku.“
„Ale mne tak strašne chýbaš, chcela by som byť s tebou. Nemôžeš sa zastaviť neskôr, aspoň na chvíľku?“
„Sorry, ale fakt máme toho veľa. Ja ti zavolám.“
Nechápem, čo to vtedy do mňa vošlo. Mužom sa prekvapenia nemajú robiť. Teraz už viem prečo. Nikdy to nedopadne tak, ako si to žena predstavuje.
V štúdiu nebol.
Ale u neho v okne sa svietilo. Takže on je už doma.
Ešte stále som bola plná nadšenia z toho, že ho takto príjemne prekvapím.
No prekvapená som bola ja.
Dvere jeho bytu otvorila mladá žena. Úplne iná ako ja. Vysoká, blond, asi tak tridsaťpäť kíl. Usmievala sa. Vyzerala ako šťastná žena, pre ktorú jej milujúci partner pripravil krásnu valentínsku oslavu.
Nepotrebovala som vedieť viac. Zrazu mi to došlo.
Všetky tie nahrávačky, keď z toho aj tak nič nebolo, všetky tie súkromné koncerty, na ktoré som ja vraj nemohla, všetky tie straty signálu na mobile, lebo že hrajú v pivničných puboch…
Áno, Valentín je hlúpy americký sviatok.

Zaspať pred televízorom, tak to sa mi už dávno nepodarilo. A nesníva sa mi, fakt niekto zvoní. Kto zas otravuje?
„Zobudil som vás? To mi je ľúto. Som váš nový sused, Maroš. A potrebujem vypustiť radiátory. Neviete mi povedať, ktorý ventil patrí k tomuto bytu?“
Radiátory? Čo majú do pekla všetci muži v poslednej dobe s tými radiátormi? To je nejaké nové tajné heslo a la ukážem ti zbierku motýľov?
„Teší ma - Bety. Ale toto fakt neviem, ja si radiátory nevypúšťam. Ja ich používam na kúrenie.“
„Aj ja tak plánujem, keď ich vymením za nové. Ale predtým ich treba vypustiť.“
Tak som zase ukázala svoju prenikavú inteligenciu a zmysel pre praktickosť. Čo čakal, nemal zvoniť v sobotu o ôsmej ráno.
„No tak v tomto vám naozaj nepomôžem.“
Chcela som zavrieť, no môj pes sa už začal aktívne zoznamovať. V psom svete je to veľmi jednoduché, oňuchajú a hneď vedia, či sa im dotyčný bude páčiť alebo nie.
„Brina, sem poď.“
„Krásny psík. Aj ja mám - retrievera. Možno z nich budú kamaráti.“
Tak čo tento otravný chlap chce? Ísť vypúšťať radiátory alebo zakladať diskusný kynologický krúžok?
Pozerám na neho a zisťujem, že mne sa páčiť nebude. Príliš slobodný účes, príliš suverénny úsmev…
„Máte rada čokoládu, však?“
„Ako viete?“
„Máte ju na brade. A kým pôjdete so psom von, tak sa radšej ešte aj učešte.“ Kto je zvedavý na jeho rady? Ledva sa nasťahoval a už tu bude trúsiť svoje múdra? No kým som mu to stihla vrátiť nejakou štipľavou poznámkou a zabuchnúť dvere, otvorili sa dvere výťahu.
A ja som stratila reč.
„Ty?!“