Iva Kučerová: Utiekla som na samotu

Sprevádzala našu kostymérku. Pomáhala modelkám so stylingom a neskôr sa akciu snažila využiť na polapenie nejakého sympatického podnikateľa. Nepodarilo sa, tak sme to potom spolu po akcii zabalili a zamierili do blízkeho podniku.

Baba s dobrým srdcom

Za pár hodín sme mali pocit, že sa poznáme už večnosť. Je mi jasné, že pri pití to často tak býva, ale tu bolo aj niečo viac. Páčil sa mi Katin zmysel pre humor, jej ostrosť, priamosť, názory bez predsudkov, otvorenosť a úprimnosť. Povie, čo si myslí, a aj keď vyzerá na prvý pohľad a počutie ako pipka krížená s beštiou, je to baba s dobrým srdcom. A dobrými možnosťami.

Pri jej prácu stylistky som si častokrát prišla na svoje aj ja. Príprava značkových handier na fotoshooting, chodenie po obchodoch, vyberanie, kombinovanie. Niekto by sa pri takej práci možno zbláznil, ale Kaťa tým žije. Chodenie po obchodoch je proste jej diagnóza. A ďalšou sú muži. Vždy sa jej podarí šliapnuť vedľa. Ale aspoň sa na dôchodku nebude môcť sťažovať na nedostatok zaujímavých zážitkov. Medzi tie najvzrušujúcejšie určite patrí aj sex v skladoch, medzi vrecami s oblečením.

Cesta k otcovi

Vždy sa smeje na tom, ako niektorí ľudia vyhodia za oblečko tisíce a odnášajú si ho z obchodu ako nepoškvrnenú posvätnú relikviu. A ani netušia, čo všetko sa s ním pred zavesením na vešiaky dialo. Kaťuša si proste dokáže užívať život. Ostalo mi ešte pár dní voľna, a tak som sa rozhodla užiť si ich. Úplne vypnúť, prevetrať si hlavu kým zase vhupnem do pracovného kolobehu. Po rozchode s mamou si otec kúpil malý domček v Moravskom Jáne, kdesi v zadku na Záhorí, ktorý mu majiteľ predal v pôvodnom stave aj s dvoma mačkami. Tam konečne našiel, čo hľadal. Svätý pokoj. A ten som si chcela dopriať aj ja.

Sedím vo vlaku s Brinou na kolenách a pozerám cez sklo na ubiehajúcu cestu. Auto som nechala doma, keď mimo civilizácie, tak so všetkým, čo k tomu patrí. Dedinky striedajú prázdne polia, slnko nepríjemne praží a Brina nevie obsedieť. Prešli sme Malacky, snáď to už nebude dlho trvať, lebo zadok začína svrbieť aj mňa. Noviny som už prečítala a inú zábavu tu nemám. Oproti mne sedí objemný chlapík, o ktorom som sa veľmi rýchlo dozvedela zásadnú informáciu: na raňajky mal kombináciu olomouckých syrčekov a zavináča. S ním sa do reči určite dávať nebudem. A vedľa ženská, ktorá sa celou cestou snaží tváriť, že mi na psa nezíza, ale aj tak má oči nalepené na jeho ňufáku. To na Záhorí ešte nikdy nevideli mopsa?

Najradšej sa milujú v pivnici

O Záhorákoch som sa napočúvala kadejakých historiek, aj keď osobne som žiadneho nepoznala. Aspoň o tom neviem. Ale viem jeden dobrý záhorácky. Prečo sa Záhoráci najradšej milujú v pivnici? Čím hlbšie, tým lepšie. Tak už sme tu. Slnko osvetľuje malú železničnú stanicu a mne sa naskytá skutočne príjemný pohľad. Miesto ako zabudnuté časom, s romantickou hrdzavou tabuľou pri koľajach, namiesto čakárne malý biely domček skrytý pod košatými dubmi a okolo len tráva a štrková cestička. Otec ma už čaká. Brina sa za ním rozbieha a skáče mu okolo nôh. Vie, že pre ňu niečo má. Tak ako vždy.

Otec vyťahuje z vrecka kúsok salámy a Brina sa ide zadrhnúť. Od radosti aj pažravosti. Kráčame úzkou prašnou cestou a ja som zvedavá na všetko. Prečo práve táto dedina, čo tu celé dni robí, ako si žije, kto mu varí a či mu nie je smutno. Otec sa len usmieva a trpezlivo odpovedá. Sála z neho pokoj. Ale aj akási tichá radosť. Akoby z pliec striasol všetko, čo ho ťažilo a teraz si už len žije. Ticho, spokojne, jednoducho. Podľa svojich predstáv. Otvára vŕzgajúcu bráničku na poslednom dome v uličke a mňa víta chalúpka ako z filmu pre pamätníkov. Žltý náter, drevené podlahy, malé okenice so záclonkami a veľkými drevenými parapetmi obloženými knihami. Do izby spojenej s kuchynkou sa cez ne trúsili kúsočky slnka a dodávali izbe neskutočne útulný ráz. V strede izby si trónila veľká sedačka prikrytá dekou, z jednej strany ju podopierali staré kachle a z druhej ďalšia hora kníh. Tu si budeme večer čítať. A spať sa bude vedľa.

Som niekto iný

Otváram dvere do malej spálne, akurát pre dve postele s obrovskými duchnami. Páči sa mi tu. V hlave sa mi objavujú spomienky, ako som u babičky ako malá do podobných duchien skákala aj s rozbehom. A spalo sa pod nimi fantasticky. Aj keď ráno som sa nemohla ani pohnúť, všetko perie sa presunulo na moje nohy a ja som mala pocit, že váži aspoň sto kíl. Vždy ma musela zachraňovať babička. Potrieskala párkrát svojimi veľkými rukami po perine a znovu sa jej vrátil ten nadýchaný šľahačkový tvar. Stojím v izbe a cítim sa ako niekto úplne iný. Staré spomienky ožívajú, a to, čo som prežila len včera, akosi stráca silu. Atmosféra domu je zvláštna. Evokuje vo mne niečo, čo nepoznám, ale čo som vlastne vždy chcela zažiť. Atmosféru domácej pohody.

Na obed boli perky. Moje aj otcove obľúbené jedlo, ktoré ho naučila robiť jeho mama. Mäkučké cesto plné slivkového lekváru posypané makom. Prečo si to niekedy neurobím aj ja? Veľmi dobre viem, prečo. Je s tým väčšia prplačka ako s vložením pizze do mikrovlnky. Po obede si vybaľujem kozmetiku a chcem sa umyť.
„Kde je kúpeľňa?"
„Objednal som ju, ale kuriér ešte neprišiel."
„Oci! Ty si mi zatajil, že tu nemáš kúpeľňu?" „A bola by si prišla, keby si to vedela?"
„Ty si strašný. Jasné, že by som prišla, len by som si vzala viac životu potrebných vecí."
„Latrína je vzadu, studňa vpredu. Na kachliach si ohrej vodu, lavór je v komore." Pozerá na mňa a usmieva sa popod husté sivé fúzy. Smejú sa mu aj oči: „Veď to si chcela, byť trošku v spojení s prírodou, nie?"
„Áno, ísť do nej na prechádzku a potom sa vrátiť späť. To mi na spojenie stačí."' Moje najväčšie doterajšie spojenie s prírodou bolo pozeranie prírodopisných seriálov na Spektre. A teraz tu budem ja sama žiť ako prasiatko, chodiť spávať so sliepkami a vyzerať ako hus.