Jeho ruky vzali moju tvár do dlaní a nemohli byť bližšie

Neviem žiť štýlom – no čo, táto investícia nevyšla, skúsim inú. Chcem, aby kvôli mne spadla celá burza. Ale asi som naivná.

„A čo tie letenky?“ načínam našu poslednú spoločnú tému.
„Chceš tam ísť?“
„No, áno. Ale chceli sme tam ísť spolu, a teraz...“ nechala som slová visieť. „Tak choď.“
„Sama?“ až ma prekvapilo, prečo sa ho to vôbec pýtam.
„Chceš tam ísť so mnou?“ v hlave mu neznela nádej, len akási rezignácia. „No...“

Nenechal ma dohovoriť: „Nie. Tak choď sama. Druhú letenku môžeš až do odletu predať. A ešte na tom aj zarobíš.“ Áno, zarobiť na rozchode, o to mi išlo. Po tomto som už v hlave nemala ani jednu výčitku. Zvláštne, ako vie niekto automaticky opakovať – áno, láska, pre teba všetko, láska – a keď mu tá láska dá kopačky, tak to s ním ani nehne. Nič to pre neho neznamená. Svadba, rozchod, všetko sú to u neho len epizódy, ktoré zakomponuje do svojho strategického plánu rastu?! A popritom ráta so stratou…

Otvorila som dvere na svojom byte, zasvietila si doma vo všetkých izbách a prechádzala sa z jednej do druhej, akoby som tam bola po prvýkrát. Brina mi bola stále v pätách, nechápajúc, čo je na tom pobehovaní také úžasné, že musím popritom skákať, točiť sa a mávať rukami. Psom stačí málo. Pelech, ktorý je nasiaknutý ich arómou, vankúš, ktorému môžu okusovať rohy a hračka, ktorá je s nimi od útleho detstva. Aj človek potrebuje málo. Ale niekedy musí prekonať veľa, aby to našiel. Alebo aby to o sebe aspoň zistil. Zavolala som k sebe baby. Mima dofrčala ako prvá, s katalógom tehotenských šiat. Konečne oznámila tú dvojčiarkovú správu aj Peťovi. A ten pocit, že bude otcom, zvládol. Aspoň zatiaľ. Mima je aj v tomto pragmatická.

Kaťa prišla neskôr. Ale už päť minút pred príchodom nás zúrivo prezváňala, že sa máme prísť pozrieť na balkón. Cupitali sme tam na studenej dlažbe, až milostivá konečne ráčila prísť. Na veľkom tmavom aute, z ktorého vystúpil vysoký tmavý gentleman a otvoril jej dvere. Kaťa elegantne vystúpila a v štýle hollywoodskych herečiek kráčala k bráne. No paráda, lepšie predstavenie ako opera v Národnom. Začali sme ju spovedať už vo výťahu.

„Prosím ťa, toho si kde splašila? Toho som na speeddate nevidela.“
„Ani si nemohla. Tam si ma nikto z tých, čo som zaškrtla ja, nevybral. Tak som šla na ďalšie. A tam bol zas ten s číslom desať. A vôbec si ma nepamätal! Zas tam točil tie svoje bulíky, a keď som sa dala do reči s jednou babou, prezradila mi, že on tam chodí pravidelne, len tak sa predvádzať, oblbovať a baliť čaje na jednu noc!“ vysvetlila nám dôležité skutočnosti.
„A hentoho herca máš teda odkiaľ?“ už sme sedeli na zemi v obývačke, ale k pointe sme sa stále nedostali.
„Toho mám z vecka.“
„Odkiaľ?!“ ja a Mima unisono.
„Neviete, čo je to vecko?“ Kaťa sa zatvárila, akoby bola tá najprirodzenejšia vec loviť chlapov práve tam. „Robila som styling na jednu prehliadku a omylom som vrazila na pánske. No a bol tam on.“
„A ty si s ním začala priamo tam flirtovať?“ nedalo mi to.
„Na veckách je to vari zakázané?“ smiala sa Kaťa na mojich rozpakoch.
„Keď som ho videla, aspoň som vedela, do čoho idem. Žiadna mačka vo vreci, chápeš?“ Konečne sme sa rozosmiali aj my s Mimou.
„A teraz to máme pekne podelené. Jedna čerstvo zamilovaná, jedna čerstvo tehotná a jedna čerstvo single,“ skonštatovala som.
„Len neviem, čo je horšie.“

Mi corazón late solo por ti Paríž sa nakoniec nekonal. Samej sa mi tam akosi nechcelo. Ísť do mesta milencov s prázdnym srdcom by asi nebol dobrý nápad. Najmä ak tie letenky kupoval on. Mala by som pocit, že je tam ako duch stále so mnou. Radšej si počkám na lepšiu príležitosť... Ale letenky som nepredala. Vymenila som ich za let do Brna. Vincent tam mal rodinu a nikdy tam ešte neletel. Možno je práve teraz na čase. A mamu som, samozrejme, vyšikovala s ním. Práve som namiesto zrušenej dovolenky postávala v útrobách nemocnice a čakala na zdravotnú sestru, ktorá mi mala poskytnúť informácie pre nejaký PR článok. Nemocnice som odjakživa neznášala, tie dlhé biele chodby, dvere, za ktorými sa ukrývajú strašidelné náradia a ten pach. Už som tu bola viac ako polhodinu a prestávalo sa mi to páčiť. Vyšla som na vzduch a pozrela na mobil práve vtedy, keď sa mi snažila dovolať Kaťa.
„Počuj, ide tam...“
„Kto sem ide?“
„Volala som mu, viem, že ma zabiješ, ale,“ Kaťa na mňa nesúvisle chrlila slovo za slovom.
„Ja som neni blbá, videla som, že sa trápiš, a číslo som na neho mala, tak čo. Keď niečo chceš, treba ísť za tým. Sranda je, že mi to celé docvaklo, až keď si o ňom prestala hovoriť. A to povie viac, ako keby si o ňom v kuse mlela. Lebo keď o niekom nemôžeš rozprávať, tak ťa to asi bolí. A keď ťa to bolí, tak ho miluješ. No a keďže ja som taká múdra, a na toto som prišla, tak som bola aj taká šikovná, že som vytočila jeho číslo. A – bola by si na to prišla neskôr aj sama, ale on už s tou kravou nechodil. Bola to nejaká jeho dávna láska, či čo, myslel si, že ju stále miluje - to tak býva, človek sa rozíde a zabudne prečo, pamätá si len to dobré – no a proste, bol to omyl. Však ty vieš, ako sa človek môže pomýliť. No a bol rovnako sprostý ako ty a myslel si, že u teba nemá šancu. No, neni divu, ty si stále niekoho mala a s tým Adamom to vyzeralo aj dosť vážne, a teda chalan nič neriešil... Haló, si tam?“

Videla som ho. Ponáhľal sa smerom ku mne, v očiach som mu videla všetko, čo mi chcel povedať.
„...počúvaš? Spýtal sa ma, že kde si a ja mu hovorím, že v nemocnici. A on to potom zložil a viac nedvíhal. Ja neviem, či si myslel, že sa ti dačo stalo, alebo čo. Aj on je taký divný ako ty...“ Už som viac nepočúvala. Telefón som hodila do kabelky. Chcela som sa rozbehnúť oproti nemu, ale nohy ma neposlúchali. Stála som tam ako zablokovaná.
„Kaťa mi volala, že si ma hľadal.“
„Áno, takmer po všetkých nemocniciach v meste. Úplne šialene. Bál som sa, že prídem o tú príležitosť povedať ti to. Že som debil, ktorý prepásol šancu. Že to všetko stratilo zmysel. Už vtedy, keď si odišla, som si to uvedomil. Vlastne – až vtedy. Už nechcem, aby sme sa takto strácali.“ Úplne zadychčaný sa snažil naraz vysloviť všetko, čo v sebe nosil.
„A čo je to, čo si mi chcel povedať?“
Jeho teplé ruky vzali moju tvár do dlaní a jeho oči už nemohli byť bližšie.
„Ty to predsa vieš...“