Len si choď! Keď vás chlap opúšťa, život sa ešte nekončí

Múdri ľudia hovoria, že kríza nie je koniec sveta, ale príležitosť. A taký rozvod (alebo aspoň odlúčenie), to je veru kríza ako mraky, v ktorej múdre a šikovné ženské nájdu príležitosť svojho života. Čakať na to, že sa raz všetko na dobré obráti, lebo sa vám jedného dňa prihodí niečo strašne dobré, nečakané a pozitívne, to prenechajte mladším a naivnejším. Vám musí stačiť, že sa stane NIEČO. Väčšinou to dlho visí vo vzduchu a nevyzerá to ani dobre, ani pozitívne. Na prvý pohľad.

Tak sa držíme svojich istôt – nech sú akejkoľvek (ne)kvality – ako o život. Lebo vyskakovať z rozbehnutého vlaku, v ktorom to síce strašne smrdí, sedadlo nás tlačí a nedá sa tam dýchať – na to sme mali „gule“, keď sme boli mladé, nezávislé, bezdetné a presvedčené, že všetko máme pred sebou a že to určite dobre dopadne. Síce deň za dňom myslíme na to, že by bolo treba rýchlo vystúpiť, lebo cesta je ukrutná a cieľová stanica v nedohľadne. A hoci už visíme na tom poslednom schodíku, stále sa bojíme pustiť a zoskočiť, lebo poučené kadečím si vieme živo predstaviť všetko zlé, čo sa môže stať. Že pri tom skoku môžeme poľahky polámať väzy sebe aj tým nezaopatreným osobám s našou DNA, ktoré berieme so sebou. Katastrofické scenáre – to je naša parketa. Keď nás však niekto postrčí, chvíľu možno bezhlavo padáme, no v jednom momente sa pád zmení na let – spočiatku nekoordinovaný, ale to doladíme.

Jedna naša kamarátka na podobných stránkach raz napísala, že ženský pud sebazáchovy by sa mal vedecky skúmať, lebo je to jedna z najväčších síl na svete (parafrázujeme). Keď od nej pred pár rokmi odišiel muž a nechal jej na krku dve drobné deti a dom so šialenou hypotékou, onemeli sme od hrôzy všetky naokolo a každá v tej chvíli asi ďakovala bohu, že nie je v jej koži. Zrejme rovnako ako ona sme boli presvedčené, že to sa nedá zvládnuť a že ju čaká už len chudoba, beznádej, dvojgarsónka a rožok s bambinom ako slávnostný obed. Lenže zúfalá baba vo voľnom páde chytí za nohu aj vrabca, čo letí okolo, aby si zachránila holý život. Kamoška stavila vabank na prvé, čo jej napadlo – niečo, čo pôvodne vyzeralo ako milý a perspektívny koníček popri pohodlnom zabezpečenom živote – a urobila z toho biznis. Ale aký! Zaplnila dieru na trhu a dnes je ťažko za vodou. Nepochybujeme o tom, že by to časom rozbehla tak či tak, lebo ambície a talent jej nikdy nechýbali. Ale či by to bolo v takej intenzite, to si dnes netrúfa povedať asi ani ona sama. Lebo každý človek má iné nasadenie, keď niečo môže urobiť, a celkom iné, keď jednoducho musí.

Pohnutá doba nám za posledné roky do blízkeho okolia vyvrhla viac rozvedených kamarátok, ako by bolo milé. A boli veru časy, keď sme úprimne poľutovali každú jednu z nich, lebo žiadna si to nezaslúžila. Haha, čas a uhol pohľadu robia divy. Dnes neľutujeme žiadnu ani náhodou a ako fakt dobré kamarátky zo srdca vyhlasujeme, že si to zaslúžili. Žiť zas život po svojom. Nehrať večne druhé husle a nečakať na Godota, ktorý aj tak nepríde. „Ja som žila jeho život,“ znie v rôznych obmenách, keď ešte zriedka príde reč na ich život pred rozvodom. Skvelých báb, čo ticho pochodujú v tieni svojich mužov, chodí po svete stále neúrekom. Tá obrovská miera slobody, ale aj zodpovednosti každú najprv zaskočí a chvíľu to trvá, kým sa naučia s ňou zaobchádzať. Nie je to tak, že jeden deň si pánko pobalí kufre a od zajtra si žijete „dínomdánom ruka hore“. Kdeže. Byť na všetko sama je poriadny náklad. Ale každé ráno treba vstať a fungovať a ony vstanú a fungujú, až zrazu zistia, že to zvládajú. Síce občas s jazykom na kolenách, ale predsa. So zodpovednosťou prichádza aj odvaha a rozhodnosť robiť veľké a nové veci. Pre všetky to nie je až taká zmena – život s naplno vyťaženým mužom vás naučí, že sa aj tak musíte rozhodovať a zaobísť bez neho. Rozchodom však odpadá povinnosť všetko si nechať schváliť a operatívne sa v každej hodine prispôsobovať. A sú tu ďalšie príjemné bonusy – čas len pre seba. „Nikdy predtým sa deťom nevenoval tak ako po rozvode,“ to je tiež jeden spoločný postreh bývaliek o bývalých. Kým majú muži svoje deti papierovo pod vlastnou strechou, ani im nepríde, že ich vidia pár hodín týždenne a cez prázdniny si na ne nájdu ledva jeden víkend. Ale zato po rozvode sú to samé víkendy v Disneylande, veľkonočné lyžovačky a exotické dovolenky. Chvalabohu – pre deti aj pre ich mamy. „Po trinástich rokoch som znova poznala, čo je to mať voľný víkend. Nevariť, neupratovať, nestarať sa o nikoho, len o seba,“ vraví jedna z mnohých rozvedených mám. „Prvé dni bez detí som niesla hrozne ťažko, zatvorená doma som plakala, nedvíhala telefóny a nechcelo sa mi ani žiť. Dnes už to beriem s rezervou, inak to nebude, nemá zmysel sa týrať. Už viem, čo so svojím časom a naplno si ho užívam.“ Vedeli by ste si predstaviť, čo by ste robili, keby ste mohli robiť naozaj, čo sa vám zachce? Dana si napríklad kúpila lyžiarsky výstroj – prvýkrát po 15 rokoch. Najprv sebe, potom deťom. Celú sezónu lyžujú, kde sa dá, od Jasnej po Alpy. „Čo vymýšľaš, veď my nelyžujeme!“ komentoval to na začiatku celkom vážne jej bývalý. No „my“ už robíme veľa vecí inak, bejby!

Nechápte nás zle, netvrdíme, že to, čo každej poriadnej žene chýba ku šťastiu je rozvod. Ani ženy, o ktorých bola reč, ho nepovažujú za najväčšie terno svojho života. To rozprávkové „žili spolu šťastne, až kým nepomreli“ máme zakódované v hlavách a keď to nevyjde, zanechá to v nás doživotný pocit krivdy a sklamania. Väčšina z nich by radšej zostarla v pokoji a láske s mužom, ktorého si brali na celý život. Ale nie s tým, ktorým sa stal, kým ich opustil. Nie každému vzťahu je súdené doživotie, šťastie je prchavé a život prináša veci, ktoré, skrátka, všetko menia. K dobrému i zlému. Aj po rozvode. Je hlúpe myslieť si, že s manželstvom sa skončí všetko. Že vás už nič pekné nečaká. Naopak, útrpným predlžovaním vzťahu, v ktorom už dlho nikto nie je šťastný ani spokojný, sa len oberáte o prekvapenia, čo poletujú vesmírom. Ak ste už skúšali všeličo (a sme tiež ženy, tak vieme, že ste skúšali), ak nepomohla párová terapia, kartárky, zaklínadlá ani tantrický sex, tak už asi naozaj nepomôže nič. Zázraky sú vypredané. Keď si chlap myslí, že za plotom je tráva zelenšia, treba ho nechať, nech sa presvedčí. Hoci oňho stále stojíte. Medzi nami, asi nič nie je odpudzujúcejšie ako zúfalé volanie v každom geste „neopúšťaj ma, čo budem ja úbohá robiť...?!!!“. Zato pokojné „Keď myslíš, tak choď“ by ho mohlo aj pribrzdiť. Možno musí prísť o to, čo má, aby to vedel doceniť. A po čase vám zas zaklope na dvere, nech ho pustíte dnu. Otázka je, či vy ešte budete chcieť.