Bol chladný november, na diplomovke som poctivo pracovala už od septembra a štátnice ma čakali až na jar. Čo s toľkým časom? Potešila som sa, keď mi zavolala známa, že ich nový sused hľadá opatrovateľku k deťom. Nabehla som k nim hneď na druhý deň, deti totiž zbožňujem, veď preto som aj študovala pedagogický smer.
Zoznámenie bolo trochu rozpačité. Peter bol sympatický štyridsiatnik so srdečným úsmevom, šediny mu len pridávali na šarme. Manželka, oslnivá blondína, sa volala Diana. Mala dokonale upravené vlasy, napichané pery a pod obtiahnutým topom sa jej vzdúvali silikóny. Mohla byť len o pár rokov staršia ako ja, no pozerala na mňa zvrchu. V jej pohľade som čítala triumf: „Ty mi nemôžeš konkurovať.“ Bolo mi to jedno, prišla som kvôli deťom a tie boli naozaj zlaté.
Peter bol úspešný biznismen a manželka… Tá sa oficiálne zaoberala prenájmom nehnuteľností, ale podľa mňa sa hlavne pofľakovala s kamoškami po kávičkách a behala po skrášľovacích procedúrach. Naša spolupráca vyzerala asi takto: „Silvi, prosím ťa, môžeš zajtra vyzdvihnúť decká zo škôlky a zostať tak do siedmej? Mám tréning a potom kaderníčku a kavitáciu...“ Myslela som si o tom svoje, ale presne takto mi to vyhovovalo. Doobeda som sa venovala diplomovke, po obede som si šla zabehať, vyzdvihla deti a hrala sa s nimi až do večera, kým neprišli rodičia. Chlapec aj dievčatko boli rozkošní, celkom poslušní a tešili sa, že majú dospelú parťáčku, ktorá je s nimi ochotná vliezť pri schovávačke pod posteľ alebo do skrine. A ešte som za to dostala krásne zaplatené!
