Mám chuť mu zakričať: Nevidíš, že nie som šťastná?

„Si taká krásna...“
Nanášala som si jemný poprašok farby na líca, keď do kúpeľne vošiel Adam. Jeho slová ma potešili. Veď mi to aj trvalo dosť dlho, kým som dosiahla tento výsledok. Pripla som si ešte nové náušničky s trblietavým kamienkom, ktorého lesk sa krásne vynímal v mojich tmavých vlasoch a usmiala sa na svoj odraz v zrkadle. No, vážne to nie je zlé. Adam sa naoko hneval: „Toto ty nazývaš kamarátskou výpomocou? Keď sa tam objavíš, tak žiadny už nebude chcieť inú.“
„Ale ja som iba tvoja,“ pohladila som ho po líci a napravila mu odstávajúce okuliare.
„Dobre sa bav. Ale hlavne buď dobré dievčatko. Vieš, že ja mám oči všade.“ Áno, všade, ale v poslednej dobe najmä v kopách papierov.
„Budem, neboj.“ Vzala som si do ruky kabelku, kabát, Adamovi vlepila rúžový bozk na líce a už ma nebolo.

Cítila som sa ľahúčko, vzrušene, nedočkavo a tak šialene voľne. Akoby som počas cesty dole zo štvrtého poschodia preskočila niekoľko rokov späť. Taxík s Kaťou už stál pred domom. Kaťa bola v nálade, a musela som uznať, že vyzerá tiež extra dobre. Dnes sme proste boli za extratriedu. Všimol si to aj mladý taxikár.
„Kam to bude, slečny? Vás odveziem kamkoľvek.“ Udali sme mu adresu len pár minút odtiaľ, a keď sme vystupovali z voza, dal nám svoju vizitku: „Ak tí chlapi nebudú stáť za to, určite mi zavolajte.“ Presne ako kedysi, keď nás boli taxikári ochotní vyvážať od jednej diskotéky k druhej. V kaviarni sme sa každá posadili ku stolíku so svojím menom a šou sa mohla začať. Kaťa mala ako vždy dobrý nápad – speed dating, a keďže sama na to nemala gule, mala som tam ísť s ňou. Najprv sa mi do toho strašne nechcelo. Ale potom som si povedala – prečo nie? Vypísali sme dotazník, zaplatili poplatok, a teraz sme sa netrpezlivo čakali na svojich sparring-partnerov. Malo by prísť desať chlapov a na každého by sme mali mať sedem minút. Parádička. Toľko chlapov za hodinu som ešte nikdy nevyskúšala. Aj keď – dnes som si to nejako extra vychutnávať nemala, mojou úlohou bolo pomôcť Kati s výberom. Ako ju poznám, táto úloha bude naozaj veľmi ťažká. Neviem, prečo som očakávala, že na rande prídu samí zúfalci, ale našťastie, bola som príjemne prekvapená. Hoci ani jeden z nich by u mňa nespôsobil lásku na prvý pohľad, boli všetci úplne normálni a pohodoví. Snažila som sa klásť otázky podľa Katiných kritérií a o sebe prezrádzať čo najmenej. Po polhodine som mala dvoch, ktorých som považovala za horúcich kandidátov. Jeden bol tmavooký lekár so zmyslom pre humor a dobrým vkusom na košele, druhý softvérový analytik s podmanivým hlasom a silným ramenami. Po krátkej prestávke však hľadanie pokračovalo ďalej. Privítala som u seba Karola. 32, elektrotechnik, stredná škola, slobodný, bezdetný, milovník koní. Pod kapotou.

„Milujem šoférovanie. Len tak jazdiť po meste, najradšej v noci, keď sú ulice prázdne, to môžem. A keď má čas, tak vždy zbalím nejaké jedlo, a idem len tak, kam ma volant a cesty zavedú. To sú tie najkrajšie výlety – spontánne, neplánované, plné slobody...“ Nedalo mi to: „Keď máš tak rád slobodu, prečo si hľadáš stály vzťah?“
„A kto povedal, že vo vzťahu musí človek stratiť svoju slobodu? Ak miluješ, tak sa chceš o veci, ktoré ťa robia šťastným, deliť s partnerom. Chceš byť s ním a tú slobodu môžete zažívať spolu. Ale to je možné, len ak majú partneri rovnaký pohľad na vec.“
„To asi áno. Rovnaký pohľad je dôležitý...“ Karol ma neoslovil. Aj keď mal pravdu. Ale koníčka nekompatibilného s Katinými. Po ňom sa ku mne posadil Ivo. Mal výrazné lícne kosti a široký úsmev. Pekný chalan. Ale trošku tajomný. Na otázku, čo robí odpovedal, že to by bola debata na dlho. A keď som chcela vedieť, či žije sám a vo vlastnom, z odpovede sa tiež vykrútil.
„Aká je ideálna partnerka pre teba?“
„Neviem... musí byť inteligentná a krásna, taká vyvážená kombinácia, musí byť samostatná, chápavá, tolerantná a nie priveľmi ukecaná. A dobrá kuchárka. To by tiež nebolo na škodu.“
„A v čom si ideálny ty?“ Otázkou som ho očividne zaskočila. Ale keď má pripravený taký zoznam vlastností pre ňu, mal by rovnako veľa ponúkať aj on. Chlapec na to zrejme nepomyslel. Vidiac pri prvých stoloch moje posledné tri kúsky, vzdala som sa nádejí. Zvýraznila som vo svojich poznámkach číslo dva a tri, a čakala na záverečný gong. Ale posledný kandidát ma prekvapil. Viac než to.
„Mám rád dobré knihy, dobré jedlo a romantické komédie. Netypické, však?“ jeho hlboké hnedé oči sa zabodávali do tých mojich.
„A milujem dni naplno. Ráno sa v polospánku milovať, na obed skočiť frajerke pre kyticu ruží, potom si zaplávať v jazere, ležať na tráve v parku, urobiť piknik s košíkom plným francúzskych bagiet, hľadieť z výšky na večerné mesto, počúvať pri tom Snow Patrol a...“ Nehovor, prosím, už nič nehovor. Nebolo to o ňom samotnom. Ale to, čo vravel, v kombinácii s tým, ako na mňa hľadel, vyvolávalo vo mne búrku.

Ak človek nájde tú svoju druhú polovicu, spriaznenú dušu, alebo ako sa tomu hovorí, všetko by mohlo byť také, aké chceme. Jednoduché, prirodzené a pravé. Preto, že k sebe proste patríme. Uvedomila som si, že keby som mala na Adama len tých pár minút a len jeden večer, nikdy by som si ho v zozname nezaškrtla. A keby som si ho mala vyberať podľa kritérií, ktoré sa tu dnes večer objavili, tiež by to nevyhral. Máme radi iné filmy, inú hudbu, on číta len ekonómiu a vedy budúcnosti, mňa baví beletria a jazyk minulosti. Mám rada, keď ma muž dokáže spontánne prekvapiť, rozosmiať, keď vo mne prebúdza život. Nemám rada okázalosť, stereotypy a tradičný konformizmus. Hľadám niečo, čo by nás predsa len mohlo spájať aj neskôr, keď už vzťah bude predovšetkým o priateľstve. Kynológia, klubové koncerty, hokej, kulinárske objavovanie, pestovanie izbových kvetov... na čokoľvek som si spomenula, nič mi k nemu nesedelo. Boli sme spolu, ale takí vzdialení... Zato Kaťa bola blízko a rovnako aj jej nadšený hlas.
„Mám ho, mám ho. Dúfam, že sa bude zhodovať s tvojím tipom. Ukáž, koho si zaškrtla. Číslo dva a tri?“ na tvári sa jej usadil sklamaný výraz.
„Ja mám číslo desať.“ Oh, toho mi neber! Našťastie som sa spamätala a nevykríkla to nahlas.
„Jasné, že aj desina. Len som ho zabudla označiť. Ten bol úplne najlepší. Teraz už len dúfajme, že si aj on označil teba.“ Kaťa celú cestu k taxíku rozprávala iba o tom, že ani nebude vedieť spať, kým sa to nedozvie. Toto rýchle randenie malo síce zvláštny systém, ale pravidlá sú pravidlá. A Kaťa sa aspoň môže vyžívať v príjemnom napätí, kým sa dozvie výsledky. Doma sa ešte svietilo. Adam sedel v obývačke a študoval nejaké informácie o pohyboch na burze.
„Ako bolo?“ pomedzi písmenká mi nastavil ústa, s očami prilepenými do novín.
„Nuda. Samí zúfalci. Ale Kati sa jeden zapáčil.“
„Tak jej držím palce, aby mala šťastie a našla toho pravého. Ako my dvaja,“ vzal si moju ruku do dlaní a neprítomne mi ju hladkal. Pomaly som si ju vytiahla.
„Idem sa osprchovať a spať.“
„O chvíľu prídem za tebou.“ Aj do postele si dotiahol ďalšie noviny. Ja som si čítala Wildea, ale jeho dôvtip dnes večer na moju sústredenosť nedosiahol.

Ležíme vedľa seba a ja zisťujem, že sa nemáme o čom rozprávať. Jeho vnútro je také ploché, že v ňom nemôžem hľadať neprebádané hlbiny a temné zákutia. On má zase ako vždy pocit, že presne vie, čo cítim, na čo myslím a čo potrebujem. On tie zákutia hľadať nepotrebuje. Keby som mala aspoň malú nádej, že sa to zmení. Ale ja v to neverím. Podľa mňa sa chlapi nemenia, a ak – tak jedine k horšiemu. A to už si vážne neviem predstaviť. Niektoré ženy sa boja, že im po tridsiatke uteká vlak. Ale ja som do toho vlaku naskočila a teraz mám pocit, že som v ňom uväznená ako v pasci a neviem sa dostať von. Dvere mi zatvára moja zbabelosť a nerozhodnosť. Alebo pohodlnosť? Okná sú zatiahnuté strachom z toho, čo bude, ak vyskočím. Čo ma čaká tam? Vonku? Bez neho? A čo ma čaká, ak zostanem?! Nie som blázon, ktorý sa v tom vlaku vlastne rúti do záhuby a ani o tom nevie? Adam zaspal, noviny mu padli na tvár, okuliare sa zošuchli z nosa. Odložila som ich, noviny položila na nočný stolík. Nič nezaregistroval, spal so spokojným výrazom ďalej. Neznesiem to, ako leží a pokojne spí. Mám chuť ho surovo zobudiť, a do rozospatej tváre zakričať – nevidíš, že nie som šťastná? Ale neurobím to. On za moje pocity nemôže.