Keď jej manžel povedal, že má milenku, urobila niečo, z čoho vám zostane rozum stáť!

Sú ale aj ženy, ktoré sa s nepríjemnou skutočnosťou nielen vyrovnajú, ale aj zžijú. Ako naša čitateľka Iveta.

Už krátko po svadbe som zistila, že manželský sľub pre môjho muža rozhodne neznamená fakt, že by mal ignorovať iné ženy. Neváhal s nimi flirtovať aj v mojej prítomnosti, postupom času som získavala veľa indícií, že rozhodne nejde o nevinné laškovanie. Nebudem popierať, že ma to bolelo. Bolo to strašné, mala som o spoločnom živote iné predstavy, ale svojho muža som aj napriek tomu milovala. Bol očarujúci, vtipný, inteligentný.

Chápala som, že sa iným ženám páči a že je pre neho ťažké odolať. Veľmi som sa tým trápila, premýšľala som o svojom probléme, ale nakoniec som sa zmierila s tým, že by som nejakého "podpapučového chlapa", ktorý ku mne bude bezmedzne vzhliadať, asi nerozdýchala. Že pre svoj život proste potrebujem napätie, aj keď je niekedy krajne nepríjemné. A tak som slabosť svojho muža prijala.

Lenže potom sa zrazu správanie manžela začalo meniť. V tej dobe už sme mali dve dospievajúce deti. Kým vždy predtým som si bola istá, že sú jeho milostné vrtochy veľmi krátkodobé, teraz som istotu stratila. Manžel pokojne neprišiel domov dva dni. A to už som sa začínala báť, táto situácia mi rozhodne nevyhovovala. Nechcela som ho stratiť, žiť bez neho. Nechcela som meniť svoj život. Rozhodla som sa porozprávať sa s ním.

Nevydržala som a prvýkrát v živote som sa ho na rovinu opýtala, čo sa deje. Priznal, že má partnerku, s ktorou si veľmi rozumie. Vraj s ňou chce tráviť viac času. Pýtala som sa zdesene, či chce rozvod. Zamietavo pokrútil hlavou. Povedal, že nemá dôvod opúšťať ma, len by chcel, aby som mu paralelný vzťah tolerovala. Zosypala som sa. Plakala som, nevedela som, čo mám robiť. Len som zavzlykala, nech mi dá čas na rozmyslenie.

Za jeho chrbtom som ale začala konať. Od spoločných známych som sa dozvedela, kto je tá dotyčná žena, ktorá vážne ohrozuje naše manželstvo. A jedného dňa som na ňu počkala pred firmou, v ktorej pracovala. Poprosila som ju o krátky rozhovor. Bolo to čudné, ale keď som ju videla, necítila som žiadnu zlosť. Vlastne bola milá, vtipná, múdra. Aj keď som bola odhodlaná všetko si s ňou pekne vydiskutovať, nakoniec sme sa hodinu rozprávali, smiali sa, rozumeli si. Vnútorne som ju okamžite prijala. A potom som manželovi povedala, že som zmierená s tým, že okrem mňa bude v jeho živote figurovať aj ona. Pozeral na mňa s úžasom a potom ma objal.

A tak sa stalo, že sa manželova milenka stala našou spoločnou kamarátkou. Nebýva s nami síce, pretože to by sme deťom asi nevysvetlili, ale chodí s nami na výlety, do kina, na dovolenky. A pre určité potreby ju manžel navštevuje v jej byte. Netvrdím, že niekedy nežiarlim. Ale nakoniec som si na jej prítomnosť v našom spolužití zvykla. Je to síce absurdné, ale aspoň si nemusíme nič nahovárať. Predstierať. Práve to pre mňa bývalo veľmi vyčerpávajúce. Možno som hlúpa, ale aspoň nežijem v klamstve - ako mnoho mojich vrstovníčok.

Čitateľka Iveta