Zo začiatku som si nevšimla, žeby na Adamovi bolo niečo zvláštne. Všetko sa to začalo až keď sme si po svadbe kúpili náš prvý dom.

Adam si tam nanosil všetky svoje knihy, časopisy z mladosti, veci z jeho detstva a tak ďalej. Keď som sa ho opýtala, či naozaj potrebuje mať doma aj svoju zbierku zošitov zo strednej školy povedal mi, že áno. Vraj nikdy nevieme, kedy sa to bude hodiť našim deťom. Adam bol hrdý na svoje veľké zbierky. Nazýval ich kolekciami.

Mal kolekciu pohľadníc, kolekciu mincí, kolekciu platní, kolekciu videokaziet a podobne. Okrem týchto kolekcií vlastnil videoprehrávač na VHS kazety, niekoľko starých rádií  a mnoho iného.

Ilustračná foto
Zdroj: pexels

Začalo mi to prekážať. Chcela som, aby náš dom bol čistý a minimalistický. Namiesto toho som v ňom mala hrozne veľa starých rároh, ktorých som sa nevedela zbaviť.

„Miláčik zbytočne nám zaberajú miesto,“ hovorila som mu nežne a on len mávol rukou. Auto sme museli parkovať pred domom, pretože garáž bola plná jeho „dôležitých vecí“. Náš dom bol nefajčiarsky a keď sme mali návštevu hanbila som sa ich do garáže vpustiť. Preto museli všetci fajčiť vonku, čo sa im hlavne v zime nepáčilo.

Všade sme mali zbierku jeho stolných hier, kníh, komixov. Naše dve deti sa kvôli nemu tlačili v jednej izbe, pretože druhú voľnú izbu zapratal haraburdami. Jeho úchylka bola tak neznesiteľná, že som mu s ťažkým srdcom povedala, že sa s ním rozvediem ak niečo nevyhodí. Vyzeralo to tak, že môj návrh ho zasiahol a postupne vypratal izbu.

Bolo to malé víťazstvo pre mňa a naše deti. Konečne mal každý svoju izbu. Adam začal navštevovať psychiatria, aby mu pomohol vzdať sa všetkých vecí, ktoré má v garáží a nepotrebuje ich. Je totiž fixovaný na myšlienku, že sa mu to jedného dňa zíde.

-Sofia