Číslo, v ktorom bude uverejnený náš rozhovor, sa venuje folklóru. Aký máte k nemu vzťah?
– Myslím si, že veľmi hlboký. Už roky sa zaujímam o slovenské tradície, slovanskú mytológiu. Všetky tie krásne zvyky, ktoré kedysi robili naši predkovia, sa snažím postupne spoznávať a niektoré akoby oprášiť a vdýchnuť im znovu život.
Myslíte si, že by sme mali venovať viac pozornosti starým tradíciám a zvykom predkov?
– Jednoznačne áno. Ale iba v prípade, že to niekoho zaujíma. Určite by to nemalo byť akousi povinnosťou. V každom prípade, naši predkovia boli veľmi múdri a intuitívni a to sa mi na tých zvykoch a tradíciách veľmi páči. Že často nemali racionálny základ, ale robili im radosť a to sa počíta.
Naši predkovia žili viac spätí s prírodou, ale čo my?
– Myslím si, že ľudia sa začínajú viac zaujímať o dianie okolo seba. Teda aspoň ľudia v mojom okolí to tak majú. Som presvedčená, že v prírode existuje možno viac odpovedí na naše problémy a choroby, ako sme ochotní si pripustiť.
Často vás vidieť na sociálnych sieťach s bylinkami. Prezraďte mi, kto vás naučil pracovať s nimi?
– Moja maminka ma odmalička viedla k bylinkám a aj obidve babky sa vždy venovali bylinkám a ich účinkom. Pamätám si, ako babka vždy pestovala biele ľalie a kvety potom macerovala v alkohole. Keď sme mali oškreté kolená, vytiahla zo zaváraninového pohára lupienok ľalie namočenej v alkohole a priložila nám to na ranu. Od druhej babky si zase pamätám mleté vlašské orechy naložené v mede. To je vraj vynikajúce na nervy, na upokojenie. No a s maminkou sme odmalička chodili na bylinky, robili si z nich čaje. Platilo a stále aj platí u nás jedno pravidlo. Zmesi zásadne robíme od oka. A teda vždy sú naše čaje špeciálne a iné.
