Miriam Kalisová úplne otvorene: Myslí si, že muži narúšajú ženám ich rovnováhu? TO vás prekvapí

Číslo, v ktorom bude uverejnený náš rozhovor, sa venuje folklóru. Aký máte k nemu vzťah?

– Myslím si, že veľmi hlboký. Už roky sa zaujímam o slovenské tradície, slovanskú mytológiu. Všetky tie krásne zvyky, ktoré kedysi robili naši predkovia, sa snažím postupne spoznávať a niektoré akoby oprášiť a vdýchnuť im znovu život.

Myslíte si, že by sme mali venovať viac pozornosti starým tradíciám a zvykom predkov?

– Jednoznačne áno. Ale iba v prípade, že to niekoho zaujíma. Určite by to nemalo byť akousi povinnosťou. V každom prípade, naši predkovia boli veľmi múdri a intuitívni a to sa mi na tých zvykoch a tradíciách veľmi páči. Že často nemali racionálny základ, ale robili im radosť a to sa počíta.

Naši predkovia žili viac spätí s prírodou, ale čo my?

– Myslím si, že ľudia sa začínajú viac zaujímať o dianie okolo seba. Teda aspoň ľudia v mojom okolí to tak majú. Som presvedčená, že v prírode existuje možno viac odpovedí na naše problémy a choroby, ako sme ochotní si pripustiť.

Často vás vidieť na sociálnych sieťach s bylinkami. Prezraďte mi, kto vás naučil pracovať s nimi?

– Moja maminka ma odmalička viedla k bylinkám a aj obidve babky sa vždy venovali bylinkám a ich účinkom. Pamätám si, ako babka vždy pestovala biele ľalie a kvety potom macerovala v alkohole. Keď sme mali oškreté kolená, vytiahla zo zaváraninového pohára lupienok ľalie namočenej v alkohole a priložila nám to na ranu. Od druhej babky si zase pamätám mleté vlašské orechy naložené v mede. To je vraj vynikajúce na nervy, na upokojenie. No a s maminkou sme odmalička chodili na bylinky, robili si z nich čaje. Platilo a stále aj platí u nás jedno pravidlo. Zmesi zásadne robíme od oka. A teda vždy sú naše čaje špeciálne a iné.

Zachytila som, že ste postavili Červený stan, pre koho je určený?

– Platformu Červený stan som vytvorila pre ženy, ktoré potrebujú objať, a pre ženy, ktoré to objatie chcú poskytnúť. V živote sa nám stávajú rôzne veci a raz sme tie a inokedy zase tie. Je to v takej peknej rovnováhe a vždy to krásne ladí. Je určený pre všetky ženy, ktoré prichádzajú s dobrými úmyslami.

To je pekný nápad. A teda jeho cieľom je?

– Jeho cieľom je „liečiť“ sa zo zranení, ktoré si v sebe všetky do istej miery nesieme. Rozpoznať tieto zranenia, vyrozprávať sa, nájsť chápavú a hrejivú náruč iných žien, ktoré poskytujú plnú pozornosť. Pri bežných rozhovoroch sa často stáva, že síce ľudia sú pri jednom stole, ale duchom neprítomní. Každý lieta vo svojom svete. A my sa v Červenom stane učíme poskytovať plnú pozornosť. Keď niekto rozpráva, tak celá naša pozornosť je tam. A je zaujímavé pozorovať, ako toto niektoré ženy zažívajú prvýkrát.

Dá sa povedať, že je to niečo, ako keď sa kedysi tetky, mamky, babky stretávali a párali perie?

– A možno by sa to k tomu aj dalo prirovnať. Ženy potrebujú spoločenstvá iných žien. Rovnako ako by sa muži mali stretávať s mužmi. A viesť zmysluplné debaty. Je to veľmi liečivé pre všetkých zúčastnených. Magické na tom je, ako sa aj medzi cudzími ženami dokáže vytvoriť taká intimita a dôvera, že medzi sebou rozprávajú veci, ktoré nepočuli ani ich najbližší.

Keď sa povie Červený stan, mnohí si možno predstavia nejaké spoločenstvo čarodejníc, stretávate sa i s takým názorom?

– Viem si predstaviť, že si to niektorí ľudia predstavia. Ale nič také sa tam nedeje. Mne sa to aj ťažko opisuje, lebo kým to človek nezažije, tak nevie, o čo ide. Tým, že som nám našla krásny priestor v pravej mongolskej jurte, tak sa ten zážitok stáva o to špecifickejším, lebo sa tam zapájajú všetky zmysly. Je to také vytrhnutie z reality, z bežného života a existuje iba ten konkrétny moment. A to je dnes pri hlavách plných myšlienok a povinností veľmi vzácny čas. Takže si to všetky vždy veľmi užijeme.

Myslíte si, že práve muži narúšajú ženám ich rovnováhu a najviac im ubližujú?

– Toto si vôbec nemyslím. Práve naopak. Muži sú veľmi potrební v našom ženskom svete. A teraz to nemyslím tak, že každá žena potrebuje partnera, lebo inak je stratená. Tá mužská energia je všade okolo nás. A my by sme sa mali naučiť žiť s ňou v harmónii. Len ženy často mužom nedovolia byť mužmi, či už vo vzťahoch, alebo aj v práci, a tam nastáva problém. Tým sa ženy samy vylaďujú z rovnováhy. Veľa žien si napríklad myslí, že keď pracujú v mužskom svete, nemôžu byť ženami, a mávajú mužské postoje. A muži ich vnímajú ako mužov, a teda konkurenciu. Spustia sa v nich také tie „súbojové“ mechanizmy a to môže byť pre ženy veľmi vyčerpávajúce. Mám ten názor, že ženy by mali byť ženami aj v náročných mužských pozíciách a keď sa v nich naučia byť skutočnými silnými ženami, muži ich budú rešpektovať, ctiť si ich, budú ich viac počúvať a prestanú ich brať ako sokov. A byť ženou ako v tých stereotypných predstavách, že bude vyzývavá, klipkať očami alebo sa hrať na bezmocnú? To nie sú ženské cnosti, to je dievčatko a nie skutočná žena. Myslím si, že ženám berie energiu, keď sa snažia byť ako muži. Z môjho pohľadu je veľký rozdiel medzi rovnoprávnosťou a rovnakosťou. Muži a ženy majú byť rovnoprávni, ale nie rovnakí.

Ale okrem týchto aktivít ste sa vrátili do Televíznych novín...

– Áno, už vysielame v plnom prúde. Lenka Vavrinčíková potrebovala zastúpiť, keď­že odišla na materskú, a tak jej s Danicou Nejedlou pomáhame so službami. Je to len dočasný záskok.

A čo moderovanie Reflexu?

– Ten je moja srdcovka. Máme úžasnú šéfku Zuzku Štelbaskú, ktorá nám vytvára perfektné až rodinné prostredie. Často si opakujem, aké mám šťastie, že do práce chodím s nadšením. A to už v Markíze pracujem 15. rok. Uvedomujem si, aký je to vzácny pocit a že veľa ľudí to takto nemá.

Viete si predstaviť, že by ste robili aj niečo iné?

– Okrem televízie mám množstvo iných aktivít a práve som vo fáze, keď zvažujem, že ich asi nejakým spôsobom okrešem, lebo som v septembri začala študovať svoju druhú vysokú školu – psychológiu. Navrhujem vlastné zlaté šperky v kombinácii s diamantmi a každý nesie špeciálne posolstvo. Ten posledný je pre matky a dcéry a matky a synov. Ďalej navrhujem vlastné kolekcie sviečok, tá posledná sa volá Rozchodová a Znovuzrodená. Maľujem obrazy a mám ešte dva projekty v „zásuvke“, na ktoré potrebujem nájsť čas a energiu, aby boli perfektné, keď uzrú svetlo sveta. Ďalej vyrábam videorecepty, čo ma veľmi baví. Potom je tu môj milovaný Červený stan, v rámci ktorého už máme za sebou aj víkendový pobyt. Som ten typ, čo má veľa nápadov, ale málo času na realizáciu, tak sa učím byť trpezlivá a organizovaná, lebo to vždy boli moje slabé stránky. Trpezlivosť sa zlepšila a na časovom manažmente stále pracujem. (Smiech.)

Aj vaša dcérka už vie prejaviť silný ženský hlas?

– Určite sa už prejavuje a vtedy si vždy poviem, že dobre ju vediem životom. Som na ňu veľmi hrdá, aká je múdra a vnímavá. Keď napríklad kreslí srdiečko, do ktorého vpisuje, že ľúbi maminku, Daisy (to je náš psík) a podobne, vždy tam napíše aj seba, lebo toto ju učím odmalička, aby sa mala rada taká, aká je, aby ďakovala svojmu telíčku každý večer, že je zdravé a podobne. Do veku, kým ma ešte bude počúvať a bude chcieť odo mňa odpovede, som pripravená odovzdávať jej ich.

Len nedávno ste zvolili dredy. Čo vás k tomu viedlo?

– Dredy vždy boli môj sen. Len som na to dlho nevedela nabrať odvahu. A po tom, keď som sa dozvedela, že existujú napletacie dredy, nezaváhala som ani sekundu. Mala som ich niekoľko mesiacov. Som zvedavá, kedy ma zase prepadne túžba dať si ich na hlavu. Momentálne som však spokojná takto. (Úsmev.)

Máte nejaký tip pre čitateľky, ako sa napojiť na svoju ženskú intuíciu?

– Intuícia je veľmi špeciálna záležitosť. Máme ju všetci v sebe a je len na nás, či sa ju naučíme rozpoznávať a počúvať, alebo nie. V niektorých prípadoch môže byť však na škodu. Vo výskume vám veľmi nepomôže riadiť sa intuíciou, tam potrebujete fakty. (Úsmev.) 

Prezradila o sebe

✔ Ako sa najlepšie oslobodiť od starých krívd?

Nadhľadom.

✔ Kde čerpáte silu?

V sebe.

✔ Najobľúbenejší rituál?

Urobiť si ráno čaj.