Mirka trpko oľutovala, že dôverovala svojej priateľke: NEUVERITEĽNÉ, čo si dovolila! Fúúj..

Poznáte to, vo svojom živote máte bútľavú vŕbu, na ktorú sa môžete vždy obrátiť. Či sa chcete pochváliť novinkami v súkromnom živote, práci, alebo sa posťažovať na rodinných príslušníkov či partnera. Každá z nás má v zozname priateľov jednu kamarátku, ktorá o nás vie úplne všetko, a predsa sa jej postoj k nám nemení. No sú aj prípady, keď nás práve tá najbližšia bodne nožom do chrbta a do rany ešte nasype soľ.

Jedno je isté: zrada vás poriadne zasiahne. V prvom momente ste šokovaná, potom prichádza sklamanie a v neposlednom rade hnev. Pozná predsa vaše tajomstvá, vždy ste boli jedna druhej oporou a ona zrazu ukázala svoju odvrátenú tvár a vám zasadila doslova úder pod pás. A to ste si mysleli, že ste kamarátky na život a na smrť. Ani niekoľko rokov priateľstva však nezaručí jej lojálnosť. Veľa urobí aj povaha daného človeka a to, čo v živote prežil či prežíva.

Keď sa dostanete do fázy hnevu a zúrivosti, môže dôjsť doslova k výbuchu vašich emócií. Je to ako pri rozchode, keď vás on nechá a vy nerozumiete prečo a rúca sa vám svet. Keď vás nechá partner, vyžalujete sa najlepšej kamarátke. Ale komu sa žalovať, keď zradila ona? A tak prichádza na rad naša temná stránka bohyne pomsty, ktorá by pohľadom vraždila. Máte chuť vyšklbať jej vlasy, vyškriabať oči, urobiť scénu (samozrejme, záleží aj na tom, akej zrady sa dopustila). A plne tomu rozumieme. Svoju zlosť si nevybíjajte na nej, no paru určite vypustite. Dnes už existujú miesta, kam sa môžete ísť vyzúriť, stačí trošku googlenia. Ak vám to pomôže, pokojne rozbite aspoň jeden tanier, ktorý sa vám nepáči. Uvoľníte tým napätie, ktoré prežívate, a ľahšie sa posuniete ďalej. Kam? K odpusteniu. Nie kvôli nej, ale pre seba. Pretože neodpustením ubližujete len sama sebe. Ale k rozhodnutiu odpustiť treba dospieť a zrejme nejaký čas potrvá, kým svoje pocity spracujete.

Radí Janette Šimková, vzťahová koučka

Priateľstvo je naša podporná sieť. Keď sme k sebe navzájom úprimní, dôverujeme si, sme schopní empatie, môžeme sa zveriť so svojimi pocitmi, zážitkami a názormi bez obáv, že budeme odsudzovaní. Vyrovnať sa so zradou je náročné, lebo sú zradené princípy, ktoré vyznávame. Zničí to dôveru a všetko, v čo sme verili, na čo sme sa spoliehali. Nepôjde to iba na základe racionálneho rozhodnutia, v hre je emočná bolesť, ktorú potrebujete spracovať. Hojenie takejto bolesti spočíva v tom, že sa postupne prepracujete k odpusteniu – priateľke, ale aj sebe. Obviňovanie a zatrpknutie bolesť iba znásobujú. Prijatie a spracovanie toho, čo sa stalo, potrebujete na to, aby vás neustále neprenasledovali obavy. V podstate tým urobíte niečo dobré aj pre seba: necháte to zranenie za sebou. Keď sa ukáže, že váš vzťah nebol taký pevný, ako ste si mysleli, môžete ísť bez pocitov viny ďalej.

Čo môže byť príčinou takéhoto správania z kamarátkinej strany?

Každý vzťah má inú mieru dôvery. Vybudovanie pevného alebo neotrasiteľného priateľstva je náročné, stojí veľa úsilia, času, trpezlivosti. Je to spoločná cesta, ktorá si vyžaduje od začiatku istú mieru dôvery, ale aj guráže. Niekedy ľudia zariskujú a svoju investíciu do vzťahu vystavia riziku straty - vedome alebo nevedome. Podľahnú pokušeniu urobiť niečo, čo nemusí byť pre nás a pre samotný priateľský vzťah to najlepšie či najsprávnejšie riešenie. Motív a pohnútky nám môžu byť známe, ale aj nie. Niekedy okolnosti spôsobia, že charakter človeka sa ukáže až v momente, keď je pod tlakom, v záťaži, pod vplyvom lákadiel. Keď sa ukáže, že nám vzťah nič nedáva, nie je vzájomný a ubližuje nám, treba ho ukončiť a uzavrieť jeho deštruktívny a toxický vplyv.

Dá sa vzťah poznačený zradou ešte zachrániť?

Doprajte si čas, buďte v tomto ohľade k sebe aj k priateľke zhovievavá. Krôčik po krôčiku sa tak môžete presvedčiť, či sa dá nadviazať na staré dobré časy. A či dáte šancu na znovuzískanie dôvery. Rozhodne sa nevzdávajte, neprepadajte smútku a pocitu márnosti snaženia. Dôvera sa nerodí ľahko a potrebuje jasné vytýčenie hraníc aj pravidiel vo vzťahu. Dajte si pozor na to, aby ste si nevybudovali múzeum krívd – zhromažďovanie a nepretržité pripomínanie minulých bolestí a prehŕňanie sa v nich ako v kartotéke vám úľavu neprinesie, práve naopak. Ani stavanie sa do roly obete sa nevyplatí, pritiahne to k nám iba falošné emócie na utešenie.

Dôveruj, ale preveruj. To nikdy nevyjde z módy a mali by sme na to myslieť, aj keď ide o najbližších priateľov. Im neraz zveríme svoje najväčšie tajomstvá. Tak to bolo aj v prípade mojej „spriaznenej duše“, pred ktorou som si v slabej chvíli vyliala srdce. Napokon, bola moja najbližšia priateľka. Ani na sekundu som nezaváhala, že by moje tajomstvá nedokázala ustrážiť. Žiaľ, šialene som sa mýlila. Asi o rok neskôr sa mi začalo v živote i v práci dariť, žiarila som spokojnosťou. A to sa neodpúšťa. Zaváhanie z minulosti ma začalo zrazu dobiehať vo veľkom štýle: anonymné správy z vymyslených účtov a hluché telefonáty som mala na dennom poriadku. Netrvalo dlho a o mojom „dobre stráženom tajomstve“ vedela hŕstka ľudí, z ktorých sa podľa výhovoriek mojej priateľky stali zruční počítačoví hekeri, špióni so superschopnosťami, dokonca telepati. Tu sa moja dôverčivosť skončila. Prerušila som s ňou všetky kontakty, doslova som sa vyparila z jej života. Pevne verím, že svet je dostatočne veľké miesto na to, aby sme na seba už nikdy nenarazili.