Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Monike diagnostikovali RAKOVINU v pokročilom štádiu: Nevládala som už ani uvariť obed, môj syn zúfalo plakal, vedel, že toto nemusím prežiť

Monike diagnostikovali RAKOVINU v pokročilom štádiu: Nevládala som už ani uvariť obed, môj syn zúfalo plakal, vedel, že toto nemusím prežiť

Zdroj: Getty/FatCamera

Reklama
Logo Čas pre ŽenyLogo Čas pre Ženy

"Keď bol môj syn piatak na základnej škole, jedna z jeho spolužiačok mala nádor na mozgu a zomrela. Toto vedel môj syn o rakovine; že zabíja,“ uvažuje Monika 10 rokov potom, čo musela svojmu 11-ročnému synovi povedať, že má rakovinu.

V čase, keď mi diagnostikovali rakovinu, som viedla aktívny život slobodnej pracujúcej matky, ktorá si návštevu „obvoďáka“ musela plánovať minimálne dva mesiace dopredu. Jednoducho, nebol čas.

Neurčité bolesti v žalúdku, ktoré prichádzali a odchádzali, som si vysvetľovala tak, že som si vďaka stresu privodila citlivosť na niektoré potraviny. Dokonca som sa vzdala kávy a lepku! Jedného dňa som, celkom rutinne, prezentovala kolegom kvartálne úspechy našej firmy a prišlo mi zle. Nehorázne zle! Mala som pocit, že omdliem.

Neskôr, v tom týždni, som si všimla, že moja ľavá noha je opuchnutá ako balón. Prsty na nohách mi trčali ako nafúknutá gumená rukavica. Zašla som k lekárovi, ktorý ma upozornil na opuchnuté lymfatické uzliny. Pár dní na to som absolvovala CT vyšetrenie a biopsiu, ktoré všetko potvrdili – mala som rakovinu vaječníkov v 4. štádiu.

V tú noc som sa úplne emocionálne zrútila a len som kričala: „prečo ma ten sk*****ý nádor rovno nezabil?!"

Pred synom som spočiatku mlčala. Mal vtedy iba 11 rokov, pravdepodobne ani nevedel, čo je vaječník. To, že mi diagnostikovali rakovinu som mu oznámila tesne pred chemoterapiou. Povedala som mu, že urobím všetko preto, aby som prežila.

Začala som ho učiť, ako byť samostatný. Živo si pamätám na moment, kedy som mu ukazovala, ako používať práčku. Celý ten proces zúfalo preplakal.

Chemoterapia zo mňa urobila celkom iného človeka, bolo mi neustále zle a prudko som schudla. Stále som dokázala samostatne fungovať, no obed som už navariť nemohla – jedlo pre mňa a moje dieťa zabezpečovala sestra.

Zdroj: Istock

Ilustračný obrázok

Môj syn bol čoraz tichší. Zašla som do jeho školy a požiadala riaditeľku, aby naňho dozrela. Mala som pocit viny, za to, čo doma vidí – zúboženú matku, ktorá odrazu rieši iba samu seba. Moje emocionálne zrútenie ovplyvnilo môj vzťah nielen so synom, ale aj s manželom, ktorý sa od nás v tú ranu definitívne odstrihol.

Svoju situáciu som časom prijala. Veď, všetci na niečo zomrieme. Mala som ix recidív, ale prežila som. V mojom prípade som dokázala prekonať tie najdivokejšie očakávania. Som na seba hrdá.

Autor: Ženský Čas

Vyberáme pre vás niečo PLUS