Muž sa zmenil na despotu: Varovné signály, že vás týra!

„Vidíš, takto vyzerá uprataná domácnosť!“ upozornil manželku jej zákonitý, len čo prekročili prah môjho bytu. Igor síce videl iba chodbu, teda priestor meter krát meter, ale hneď mu bolo všetko jasné. A Soňa? Usmiala sa, sklopila zrak a povedala, že sa vynasnaží...

Podobných drobností utrúsil Igor počas trojhodinovej návštevy ešte pár. Nič, čo by zásadne trhalo uši. A predsa to bolo akési čudné. „Soňa nie je schopná zapamätať si päť vecí, ktoré treba kúpiť. Bez zoznamu je úplne stratená,“ informoval ma, a pritom úplne zabudol na fakt, že na rozdiel od neho poznám Soňu dve desaťročia a viem, čoho schopná je a čoho nie.

„Prosím ťa, ako môžeš byť taká naivná a veriť tomu, čo ti povedal?!“ reagoval na jej rozprávanie o šéfovi. To bolo pred piatimi rokmi. Dnes je to zrejme oveľa horšie. Neviem, pretože Soňa sa už so mnou nekamaráti. Zámienka na skončenie vzťahu, ktorý trval ešte zo školských lavíc, sa mi zo začiatku zdala naozaj pritiahnutá za vlasy a hnevala som sa na ňu, že mi vrazila nôž do chrbta. Až s odstupom času som pochopila, že inak konať nemohla. Pretože Soňa s Igorom sú ukážkovým príkladom domáceho násilia bez modrín – zatiaľ.

Každému, kto sa obšuchol okolo tohto páru, je jasné, že čosi nehrá. Respektíve, že jeden určuje pravidlá a druhý poslúcha. Nonstop. Igor je despota ako z veľkej knihy – svoju ženu postupne izoloval od rodiny aj kamarátov, presťahoval sa s ňou do inej krajiny, kde on má zázemie a ona iba jeho. Niekoľkokrát denne jej dáva najavo, aká je neschopná žena, manželka, matka a že keby náhodou mala zajačie úmysly, môže zobrať jed na to, že nikdy neuvidí ani deti, ani cent zo spoločného majetku.

Soňa je zas dokonalá obeť, postupne uverila všetkému, čo Igor hovorí, a myslí si o sebe, že je neschopná a stále musí na sebe pracovať. Inak s ňou jej muž právom nikdy nebude spokojný.

Začínali pritom tak krásne, nežne, romanticky. Až tak, že som jej chvíľami závidela... Bral ju na všakovaké výlety. Keď ostali doma, tak jej nielen navaril, ale aj umyl a učesal vlasy. Vymyslel jej tisíc a jednu nežnú prezývku. Obdivoval ju, vyznával jej lásku, rozmaznával ju. Rolu princa hral tak dokonale, že je ťažké posúdiť, či sa dalo tušiť, že v skutočnosti je to úplne iné zviera.

Podľa terapeutky a life koučky PhDr. Denisy Kmecovej sú začiatky domáceho násilia veľmi ťažko identifikovateľné. „Za násilie sa považuje každá forma ubližovania, takže nielen fyzický a sexuálny nátlak, ale aj psychický. Lebo násilím je všetko, čo ohrozuje život alebo narúša integritu osobnosti,“ hovorí.

Prvými signálmi môžu byť aj tie najjemnejšie odtiene znevažovania, zosmiešňovania, vzbudzovania strachu, nezmyselných príkazov, nečakaných kontrolných návštev či telefonátov, rôznych psychohier, izolácie od okolia či priateľov, vyžadovania nechcených sexuálnych praktík, rozkazovania, nečestného ovplyvňovania detí, obmedzovania prístupu k peniazom, emočného destabilizovania.

Spozornieť treba pri každej z nasledujúcich viet a jej obdobách v bledomodrom aj v bledoružovom: „Dokáž mi, že ma miluješ a dôveruješ mi.“ „Ty nevieš, čo je pre teba dobré.“ „Deti, mamička ocka klame, a preto ju ocko udrel, aby už druhý raz neklamala, lebo klamať sa nesmie.“

Naše staré mamy tvrdili, že žena musí stáť po boku muža, nech sa deje, čo sa deje, ale v tomto sa skutočne mýlili. Urážky, vyhrážky, vydieranie, kopance, škrtenie, pálenie cigaretami, odopieranie potravy, izolácia od okolia či obmedzovanie osobnej slobody, to všetko sú veľmi jasné signály, že život s partnerom nie je partnerský.

A nikdy nebude. Nezlepší sa to, keď bude mať „pán“ menej práce, konečne prácu, viac peňazí, menej peňazí, vyliečenú nádchu... Tu pomôže iba odchod. Jasné, oveľa ľahšie sa to píše ako robí. Je ľahké byť za múdru, keď má človek nadhľad. Obeť domáceho násilia – psychického aj fyzického – je vyčerpaná a zdeprimovaná. Často ani fakt, že svedkom takéhoto spôsobu neživota sú deti, nie je dostatočne silným argumentom na to, aby sa rozhýbala.

Kde vziať silu na to, aby človek úplne cudzím ľuďom povedal, že partner pred ním zamyká potraviny? Na každý deň vydeľuje presný počet útržkov toaletného papiera? Pravidelne kontroluje maily, telefón a poštu otvára, ako keby v živote nepočul o poštovom tajomstve? Ako, keď sa hanbíte viac než posledný dedinský pes?! Navyše, keď nemáte istotu, že je to naozaj také zlé. Lebo veď sa ospravedlnil. Vysvetlil, prečo to urobil. Doniesol kvety, kúpil dovolenku a minule dokonca kľačal na kolenách a s plačom prosil o odpustenie.

Pravda je však taká, že niet tyrana bez obete. Sú ako dve ozubené kolieska v stroji. Násilník robí len to, čo mu druhá strana dovolí. „U týraných žien badať celkovú submisívnosť, pasivitu až otupenosť, prípadne veľkú ústretovosť, snahu pomôcť a vyhovieť.

Majú tendenciu utekať pred konfliktmi. Tieto prejavy správania je často možné vybadať aj predtým, ako sa stanú obeťou násilia. Potom popierajú vinu násilníka, minimalizujú svoje zranenia či ich intenzitu, vymýšľajú si dôvody na jeho ospravedlnenie,“ opisuje obeť Denisa Kmecová. „U násilníka zas badať neschopnosť vyjadrovať city, udržiavanie povrchných vzťahov, nízke sebavedomie, snahu neustále kontrolovať, vychovávať a obmedzovať partnerku. Aj on svoje správanie bagatelizuje, ospravedlňuje, popiera a dokáže ho perfektne zdôvodniť.“

Podľa life koučky je ťažké identifikovať psychoteror nielen preto, že v prvých štádiách má veľmi skrytý charakter, ale aj preto, že obeť ho v skutočnosti nechce vidieť. „Najskôr sama seba presviedča, že to nie je až také zlé, a neskôr je už psychicky príliš oslabená na to, aby sa tomu dokázala vzoprieť, prípadne stráca reálny pohľad na vec a nevie vyhodnotiť situáciu ako nebezpečnú, pretože si na ňu zvykla a stala sa pre ňu normálnou,“ hovorí D. Kmecová.

„Pritom platí, že nikto nie je povinný znášať násilie zo strany partnera. Chyba je vždy na strane násilníka, nie na strane obete. Keď už sa niekto stane obeťou násilia, nemal by sa hanbiť, ale musí mať odvahu konať. Prejavy násilia sú na Slovensku trestným činom.“

O tom, čo všetko sa deje za dverami našich bytov, by mohla celé hodiny rozprávať riaditeľka odboru priestupkov Ministerstva vnútra SR JUDr. Jana Vallová a počas toho by vám stál nielen rozum, ale aj vlasy dupkom. Ale jej hlavný odkaz je jasný – nenechať si a brániť sa! „Priestupky voči spolunažívaniu sa zvyčajne začínajú takzvanými schválnosťami, ako je zamykanie chladničky, zamedzenie prístupu do časti bytu alebo odpojenie vody, elektriny či plynu ako reakcia na partnerkou podanú žiadosť o rozvod. Psychoteror sa na súde síce dokazuje ťažko, ale to nie je dôvod, aby človek schválnosti a fyzické násilie znášal. Ani keď sú svedkami deti, ani keď v tom deti nie sú,“ hovorí JUDr. Vallová.

Polícia musí zasiahnuť vtedy, ak sa deje priestupok proti spolunažívaniu. Teda násilie, aj drobné ublíženie na zdraví, vyhrážky.

Odchodom, rozchodom či rozvodom násilnosti a schválnosti nemusia ustať. Naopak, práve teraz sa môžu začať. Ťahanice o majetok a o deti bývajú najnechutnejšie.

„Po rozvode či rozchode rodičov sa neraz stáva, že jeden rodič neumožní druhému stýkať sa s dieťaťom. Ten potom uteká rovno na políciu. Na jednej strane je to pochopiteľné, pretože musí niečo urobiť. Ibaže dávať oznámenie na políciu je zbytočné, pretože tá nemá v kompetencii zabezpečovať výkon rozhodnutia súdu o výchove maloletých detí,“ hovorí JUDr. Vallová. „Kým nedôjde k nejakej schválnosti, vyhrážkam, drobnému ublíženiu na zdraví, pomôcť môže iba súd.“

„A treba sa naň obrátiť, pretože toto je situácia, ktorú treba riešiť,“ pritakáva JUDr. Peter Rajňák z Asociácie rodinných sudcov. „Nevyhnutne. Ak existuje právoplatné rozhodnutie súdu – rozsudok alebo predbežné opatrenie – a jedna strana ho nerešpektuje, druhá strana môže podať návrh na výkon rozhodnutia. V rámci konania o výkon rozhodnutia súd situáciu prešetrí. Potom možno zistíme, že matka dieťa pripraví na stretnutie s otcom, ale ten raz príde a dvakrát nie.

Alebo že dieťa odmieta ísť s druhým rodičom. Vtedy treba vypočuť oboch a možno aj dieťa. Môže sa ukázať, že odkedy bol pred štyrmi rokmi vyhlásený rozsudok, otec za dieťaťom ani raz nebol. Štyri roky sú pre dieťa dlhá doba, otca vlastne už nepozná, ale o potomka sa začal zaujímať až v momente, keď exmanželka podala žiadosť o zvýšenie výživného. Prípadne sa ukáže, že rozhodnutie súdu nerešpektuje žena. Z trucu.“

„Počula som o prípade, keď otec po tom, ako strávi so synom niekoľko hodín, ho pred dverami povyzlieka takmer donaha, aby bývalej partnerke demonštroval, čo všetko nakúpil a že ona sa o dieťa dobre nestará. Toto už možno ani nie je priestupok, ale trestný čin, nehovoriac o tom, čo si v tejto situácii užije dieťa. Tu je naozaj na mame, aby si pred pravdou nezakrývala oči a podala návrh na súd, ktorý rozhodol o výchove. Lebo takýto otec možno ani nie je spôsobilý dieťa vychovávať,“ upozorňuje Jana Vallová.

Hoci to vyzerá bezmocne a nekonečne, beh na dlhé trate má cieľovú rovinku. „Súd môže začať konanie o zmene úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom aj ex off o, to znamená z úradnej povinnosti, teda ‚sám od seba‘.

V spomínanom konaní o výkon rozhodnutia môže súd uložiť napomenutie, pokutu, zastaviť vyplácanie dávok, nariadiť odňatie dieťaťa, za istých okolností môže viesť marenie súdneho rozhodnutia k uloženiu trestu odňatia slobody na jeden až päť rokov, len sa netreba vzdávať,“ nabáda rodinný sudca Rajňák.

„Možností je veľa a prípady sa nedajú zovšeobecňovať. Spory týkajúce sa rodiny a vzťahov sú jedny z najťažších, emočne sú veľmi zložité. Sudca by mal byť empatický a vzdelaný v oblasti psychológie, psychiatrie, forenzných vied. Preto sa postupne špecializujeme a preto sme založili aj Asociáciu rodinných sudcov. Do sporu rodičov, ktorí nevedia komunikovať, sa snažíme čo najmenej vťahovať dieťa. Namiesto toho môže súd rodičom nariadiť pohovory u psychológa, pretože ich neschopnosť rozprávať sa a počúvať sú hlavné príčiny všetkých problémov.“

Podľa life koučky treba zároveň vyhľadať pomoc – terapeuta, kouča, priateľku, prípadne čítať odborné články, kde sa dajú získať relevantné argumenty k danej situácii a aj potrebná podpora. „Neexistuje jednoznačný argument za a proti, pretože každá situácia je špecifi cká. Ale existuje rada, ktorá platí za každých okolností: Neostávať s tým, čo sa mi deje v živote, sama.“