Ja a Erik. Vysokoškolský pár snov. Túžili sme po sebe, a keď sme sa dali dokopy, neexistovali žiadne pochybnosti, žiadne ALE. Boli sme šťastní a bezstarostní študenti a išla z nás obrovská chuť do života. Keď sme si premrznutí za posledné drobné kupovali v bare pri stanici čaj s rumom na zahriatie, čašníčka nám dala ďalšiu rundu grátis. Dodnes sa na tom smejeme. Naším šťastím sme dokázali nakaziť aj iných ľudí.
Po vysokej škole sme sa vzali, nad dieťaťom sme ešte neuvažovali. Chceli sme si užívať jeden druhého, cestovať a mať sa dobre. Všetko vychádzalo podľa plánu. Obaja sme mali skvelú prácu, on v bankovom sektore, ja v reklamnej agentúre. Mohli sme si dopriať istý životný štýl aj kopec zážitkov. Potom však prišlo pokušenie, ktorému sme neodolali. Chceli sme mať ešte viac a draho sme za to zaplatili.
Erik sa v práci vyšvihol, stal sa z neho uznávaný manažér, až dostal ponuku z viedenskej centrály. Dvojnásobný plat a parádne benefity. Jasné, že sme to spolu prebrali, a zhodli sme sa na tom, že sme ešte mladí, zakladanie rodiny nám neutečie a taká ponuka sa neodmieta. Najprv to skúsil s každodenným dochádzaním, no po krátkom čase bolo jasné, že je to príliš vyčerpávajúce. A tak využil ponuku na služobný byt. Vracal sa v piatok večer alebo v sobotu ráno. Prvé mesiace sme sa nevedeli dočkať jeden druhého, potom sme si zvykli. Nemala som dôvod mu neveriť, denne sme spolu telefonovali, no aj tak sa do nášho vzťahu pomaličky vkrádalo odcudzenie. Potom moja šéfka odišla na materskú a ja som dostala nového šéfa.
