Nedokážete odpustiť? TÁTO nenápadná, ale zákerná vec sa ukladá v orgánoch aj kilách navyše!

Krivda je určitou súčasťou medziľudských vzťahov. Vo svojich životoch sme obklopené množstvom ľudí. V prvom rade je to rodina, kolegovia v práci, priatelia, susedia, klienti, zákazníci. Niektorí zanechajú v našom srdci či na duši škrabanec, ranu, krivdu, ktorú im nevieme odpustiť.

Neprávosť alebo ublíženie, nech je akékoľvek, vytvára hlboké rany v našom vnútri. O to viac, ak nám ich spôsobil niekto blízky, komu sme verili, koho sme milovali alebo od ktorého sme to nečakali. Je viac ako jasné, že ak nám ukrivdí niekto, koho už možno nestretneme, alebo niekto, na kom nám nezáleží, neublíži nám takou silou, ako keď nás raní blízky rodinný príslušník, partner alebo najlepšia priateľka, ktorej sme dôverovali.

Ak sa na nás niekto dopustil krivdy, cítime sa zranené. Hoci si to mnohé z nás nepripúšťajú, nosia krivdu všade so sebou. Často na ňu myslia, opakujú si v hlave danú situáciu a premýšľajú nad tým, ako im to mohol dotyčný urobiť, prečo povedal to, čo povedal, prečo ublížil. Neustále si to v sebe dookola prehrávame ako platňu. V tých lepších prípadoch sa nám môže stať, že človek, ktorý nás citovo zranil, sa ospravedlní. Alebo sa neospravedlní nikdy.

Odpustiť niekomu je veľmi ťažké. Najmä preto, že sa cítime zle, ublížene a dotknuto. Nosíme v sebe množstvo pocitov, ktoré sú s tým spojené – smútok, sklamanie, hnev, dokonca až nenávisť a zúrivosť. Zároveň sa často zapovedáme slovami „toto ti nikdy neodpustím“ a tieto pocity a emócie nosíme v sebe celé roky. Prvý krok, ktorý musíme urobiť, je uvedomiť si, že ak sa nevieme oslobodiť od krivdy a pocitov plynúcich z nej, škodíme najmä samy sebe. Prečo? Lebo tieto emócie nás trápia zvnútra a narúšajú našu duševnú pohodu. Takéto negatívne vnímanie môže viesť až k zdravotným problémom.

1 Nastavte si zrkadlo. Nikto predsa nie je bez viny a každému sem-tam v hneve vybehne slovo, ktoré už nemôže zobrať späť, a slová často ublížia viac ako činy. Isté je, že aj vy ste mohli niekomu ublížiť a ten sa cíti ukrivdený.

2 Porozmýšľajte, či ten, kto vám ublížil, o tom vôbec vie – možno vám niekto ubližuje slovami sústavne a vy mu to dovoľujete, lebo ho nechcete stratiť. Musíte si ujasniť, či ho naozaj chcete vo svojom živote.

3 Odpustenie môžete realizovať aj bez toho, aby o tom vinník vedel. Odpustite mu vo svojom vnútri. Nechajte minulosť za sebou, uľaví sa vám. Oslobodíte svoju myseľ a život bude krajší. Nevracajte sa k minulosti, žite prítomnosťou a s vedomím, že už nič vašu myseľ neťaží.

4 Niekedy sa to bez stretnutia s osobou, ktorá vám ublížila, nezaobíde. Oslavy, stretnutia zo školy, firemné akcie, teambuildingy alebo veľké schôdzky s rodinou prinášajú stretnutia s tými, ktorí vám ukrivdili. Musíte s tým rátať a je len na vás, aké stanovisko zaujmete k osobe, ktorá vám ublížila. No odpustenie prináša obojstranný pokoj a úľavu.

Zlepšuje medziľudské vzťahy, učí ľudí porozumeniu a empatii, v rámci rozvoja osobnosti vedie k prekonaniu ťažkostí.

Spôsob prekonávania krivdy a zranení, má pozitívny vplyv na osobnú vyrovnanosť. Je to vedomé rozhodnutie ukrivdeného vzdať sa negatívnych pocitov spojených s krivdou. Stav, keď sa ublížený snaží dosiahnuť zmierenie. Je to vedomá zmena postoja voči osobe, ktorá ublížila.

● Minulosť nezmeníte, čo sa stalo, nevrátite. Či už to bola krivda, ublíženie, neprávosť, vŕtaním sa v tom nič nevyriešite.
● Živením nenávisti nič nezískate – škodíte len samy sebe a môže vám to spôsobiť zdravotné problémy vychádzajúce z vašej psychiky.
● Postoj, aký zaujmete ku krivde, je len na vás – môžete sa trápiť až do konca života alebo si v jednej chvíli povedať, že ten človek vám za to nestojí, a žiť svoj život. Ak chcete a dokážete to, môžete dať človeku, ktorý vám ublížil, druhú šancu. Nič tým nestratíte.

Možno vás poteší, že odpustiť neznamená zabudnúť. Nepopierajte, čo sa vám stalo, ani to nezľahčujte. Odpustenie prináša úľavu, ale nie zabudnutie. Rovnako dôležité je, že odpustiť môžete len vy, nie vinník. Je to vaše rozhodnutie.

Keď chcete niekomu odpustiť a zbaviť sa zatrpknutosti (horkosti, hnevu), pýtajte sa pri procese odpúšťania samy seba:

✓ Čo je to, čo si myslím, že je problém?
✓ O čo tu ide? Čo mi je ľúto? Čo ma skutočne hnevá?
✓ Akému klamstvu alebo polopravde o sebe som uverila?
✓ Čo tým spôsobujem sebe? Iným? Odkiaľ to pramení?
✓ Čo sa deje vo mne, keď ľudia niečo podobné/konkrétne urobia, povedia?
✓ Čo mi to pripomína? Čo je cesta?
✓ Čo môžem urobiť? Čo môžem začať robiť inak?

Po tom, ako rozpoznáte, o čo ide a čo pre seba chcete:

✓ Vyslovte, čoho vám je ľúto, z čoho vám je smutno. Keď uznáte, ako sa aktuálne cítite, uznáte, čo prežívate, zrazu máte viac sily.
✓ Vyslovte a precíťte odpustenie. Objavte svoje súdy, ktoré ste vyslovili v hneve, nenávisti, a začnite tým, že odpustíte najprv sebe za to, že ste si neverili, za to, že ste dovolili druhým, aby určovali, čo máte robiť. Odpustite danej osobe.
✓ Rozlúčte sa s tým, čo vás zraňovalo, napríklad, že ste uverili klamstvu, že nemáte hodnotu – pustite to, nechajte to odísť.
✓ Predstavte si, čo má byť inak, ako to odteraz chcete, a žehnajte tej predstave, sebe, vinníkovi, všetkým zúčastneným.

Občas nevidíme spoza naše smútky, nálady, hnev, no stále sme to my. Nechajme to plynúť ako vlnu v mori, vynorme sa a nadýchnime. Nevzdorujme, nepotrebujeme, aby sa naše nespracované negatívne emócie ukladali v našich orgánoch či kilách navyše. Dovoľme si byť v každej chvíli pravdivé, dovoľme si rásť. Riaďme sa sloganom: „Ak odpustím jednému, oslobodím dvoch”.