Opustil ma. Aby sa ku mne vrátil, urobila som HROZNÚ vec. Zabralo to, no potom...ach, to FAKT?!

S Romanom sme spolu chodili tri roky. Zoznámili sme sa cez spoločných priateľov. Už od prvej chvíle mi padol do oka – vysoký, zarastený, slobodný a s dobrou prácou. Dlho to netrvalo a po pár stretnutiach sme spolu začali tvoriť pár. Bol veľmi všímavý a galantný, takých mužov je dnes málo. Bola som neskutočne zaľúbená a mala som pocit, že aj on.

Veci sa začali meniť, keď som Romanovi začala dávať náznaky, že chcem posunúť náš vzťah. Túžila som po svadbe a dieťati. Vedela som, že by bol dobrý otec, avšak on sa na to podľa svojich slov necítil. Mal rád svoju slobodu a tvrdil, že na manželstvo máme ešte čas. Ja mám o rok 30, Romanovi to ťahá na 33. Myslela som, že to už je vek, kedy by bol ochotný posunúť sa. Vždy ma však ubezpečil, že raz budeme svoji. Ja som ale nevedela, kedy to jeho RAZ príde...

Keď mi zavolala posledná slobodná kamarátka, že sa zasnúbila, chytila ma mierna depresia. Ostala som posledná z nášho kruhu dobrých priateliek, ktorá je bezdetná a slobodná. Cítila som sa ako stará dievka. Zásnuby kamarátky sme išli osláviť do miestneho baru. Aj keď som mala dobrú náladu, baby na mne videli, že niečo nie je v poriadku. Ubezpečovali ma, že raz budeme takto spolu oslavovať aj moje zásnuby. Víno sa v ten večer lialo potokom a ja som ho vypila toľko, koľko sa do mňa zmestilo.

Domov som prišla v noci, Roman už spal. Vošla som do spálne a zobudila som ho s tým, že sa chcem porozprávať. Podporená alkoholom som mu vykričala, že túžim po svadbe a chcela som od neho aspoň konkrétny rok, kedy sa ma odhodlá požiadať o ruku. Prekvapený Roman mi rozospatým hlasom odpovedal, že takéto tlaky neznesie a najlepšie bude, ak to ukončíme. Bola som v šoku, ľahla som si do obývačky na gauč a zaspala s tým, že ráno si to snáď nejak vysvetlíme. Na druhý deň však na mňa ani nereagoval a balil si kufre, vraj odchádza za matkou. Plakala som a prosila ho, nech ostane. On si však stál za svojim a povedal, že nútiť niekoho do svadby je už príliš. Odišiel mi z bytu aj zo života.

Krátko na to som sa spoznala s Petrom. Bol to rovnaký typ ako Roman, avšak chýbala mu tá galantnosť, vďaka ktorej som sa do Romana zaľúbila. Peter bol však tak istý ako ja – chcel sa už usadiť. Po pár mesiacoch ma požiadal o ruku. Tešila som sa, ale pravú lásku som stále cítila len k Romanovi. Rozhodla som sa teda, že poviem ÁNO a zariadim, aby sa táto informácia dostala k nemu. Chcela som, aby žiarlil. Oznámila som to teda všetkým svojim priateľkám. Jedna z nich je totiž ženou Romanovho najlepšieho kamaráta, a tak netrvalo dlho, kým sa o mojich zásnubách dozvedel.

Moja stratégia zabrala. Roman mi pár dní po zásnubách volal a povedal, že ma chce naspať. Rozhodla som sa Petra opustiť. Ten to vôbec neznášal dobre, chcel ostať so mnou. No ja som nič necítila, vrátila som mu prsteň a odišla som od neho. Áno, využila som ho, no v ten moment som nemyslela na nikoho iného, len na Romana. Nasťahoval sa opäť ku mne do bytu a prisľúbil mi, že tento rok si ma vezme za ženu. Podal mi prsteň a spýtal sa, či s tým súhlasím. Bola som celá bez seba, že sa tak nakoniec rozhodol. Povedala som ÁNO a hodila som sa mu okolo krku.

Prešlo pár mesiacov a Roman sa mi zdal byť ako vymenený. Prestával byť taký všímavý, ako zvyčajne. Bol dosť často duchom neprítomný, ako keby nad niečím stále premýšľal. Keď som sa ho na to spýtala, povedal len, že je len unavený a prepracovaný. Veľakrát som ho pristihla, ako si stále berie so sebou telefón, alebo ho po používaní položí displejom dole. Prišlo mi to čudné ale rešpektovala som jeho súkromie.

Raz večer si telefón nechal v obývačke, keď sa išiel sprchovať. Zobrala som ho, že sa pozriem, či predo mnou niečo netají. Mal ho zaheslovaný, a tak som nič nezistila. Zrazu ale vidím, že mu niekto volá. Zvoneni e mal vypnuté, videla som iba, ako bliká neznáme číslo. Zdvihla som to a ostala som v šoku. Do telefónu mi neznáma žena kričala, že kde je Roman, prečo sa jej už neozýva a či ju opustil pre to, že ostala tehotná. Prešiel mi mráz po chrbte, nezmohla som sa ani na jedno slovo a zložila som. V tom vyšiel zo sprchy Roman a zbadal ma, ako držím v ruke jeho telefón a mám slzy v očiach. V ten moment mu asi došlo, že už všetko viem. Začal sa obhajovať, že to bol len krátky románik, keď sme boli rozídení a že nečakal, že dievča otehotnie.

Toto som prekusnúť nedokázala, aj keď som ho veľmi ľúbila. Predstavila som si, že keď dokáže opustiť ženu, ktorá čaká jeho dieťa, mohol by to urobiť aj mne, ak by som otehotnela. A tak som v priebehu polroka vrátila dvom mužom zásnubné prstene. Myslím, že sa mi vrátilo to, ako som sa zachovala k Petrovi. Asi mi tá svadba nie je súdená.