Osudového muža stretla, keď mala iba 18: Tajomstvo šťastného vzťahu? Celý život robili TOTO!

Písal sa rok 1971 a mala som osemnásť rokov. Sused v mojom veku poprosil môjho otca, či by ma nepustil na zábavu. Otec povolil, ale maximálne do pol jednej v noci. Vôbec mi to neprekážalo, veď to bol môj prvý bál a prísna výchova rodičov mi nedovoľovala snívať o bohviečom. Boli sme siedmi súrodenci a bola som druhá v poradí. Mám to šťastie, že všetci dodnes žijeme. Ale vrátim sa späť k príbehu...

Išli sme celá partia zo susedstva a ani sme sa nestihli usadiť, už ma poprosil o tanec vysoký chlap s modrými očami. Poklonil sa a predstavil, ale nerozumela som mu. Odvtedy sme tancovali celý večer. Iba cez prestávky som pribehla k partii, inak sme sa zvyšný čas túlili k sebe pri tanci.

Keď prišiel čas odchodu, šiel ma odprevadiť. Zastali sme pred sesterniciným domom, ktorá sa volala ako ja – Eva. Ďalej som ho pustiť nechcela, tak mi dal pusu na líce a rozlúčili sme sa. Prešli prázdniny, a keďže sme si nevymenili adresy – vtedy mobily neboli, len papierové obálky –, nevedeli sme o sebe nič. V septembri som nastúpila do štvrtého ročníka na strednej škole, bývala som na internáte a doma som chodila len na víkend.

O týždeň bola v našej dedine znovu zábava a sesternica Eva sa pochválila, že za ňou príde jeden chlapec. Povedal jej to šofér autobusu, ktorý ho poznal, lebo chlapec pracoval ako automechanik v dopravnom podniku. Eva sa veľmi tešila. A tak sme sa s priateľmi rozhodli, že pôjdeme na zábavu aspoň na pár hodín, aby sme si obzreli toho jej nápadníka.

Áno, chlapec prišiel, ale pretancovala som s ním celý večer ja. Bol to ten chlapec z mojej prvej zábavy. Odvážila som sa tentoraz aj čo-to povypytovať a tak sa to začalo. V nedeľu ma odprevadil na vlak a odvtedy sme sa už pravidelne stretávali. Pozvala som ho na stužkovú ako partnera a ani som sa nenazdala a končila som strednú školu. Keď som zmaturovala, môj milovaný ma požiadal o ruku. Boli sme obaja zaľúbení až po uši, a tak v zime 1972 sme sa zosobášili. Naša svadba bola naozaj veľká, mali sme 120 hostí a ja som si to užila.

O rok nato sa nám narodil syn a o tri roky neskôr druhý. Zamestnala som sa ako laborantka a zvykala si na rodinný a manželský život. Žijeme v maďarskej oblasti Slovenska, a hoci môj muž bol slovenskej národnosti, naučil sa aj po maďarsky. A prišiel čas, keď sa ženil môj brat, no nemal koho pozvať ako prvého družbu. To je u nás na svadbách dôležitý človek, a tak šiel môj manžel. Odvtedy ho začali volávať na svadby ako prvého družbu a my sme tancovali a zabávali sa ako kedysi.

Každý rok sa usporadúvali aj podnikové zábavy a my sme ani jednu nevynechali. Boli sme známy tanečný pár. Aj keď na parkete nebol nikto, my sme zábavy otvárali aj zatvárali. Aj v roku 2016 sme boli na zábave a tancovali sme, hoci ma v lete v tom istom roku manžel navždy opustil. Ráno o ôsmej mi povedal, že dnes musí zomrieť, stihla som mu povedať, že ho ľúbim. Spoznala som ho, keď som mala osemnásť, a pochovala ho v šesťdesiatich troch rokoch môjho života.

A keď sa obzriem späť na náš spoločný život, vyskočí mi, že sme ho celý pretancovali. Nevravím, že sme nemali problémy, ale stále sme držali spolu a vedeli sme sa zabaviť. Ešte stále cítim jeho šarm a láskavosť pri tanci. 

EVA

Vaše životné príbehy o láske nás stále dojímajú. Sú plné ľudskosti, a keď to má ešte aj peknú pointu, ako bola zámena mien a domov so sesternicou na začiatku Evinho príbehu, tak je to úžasné. Navyše, tak ako sa ich zoznámenie začalo – tancom –, tak pokračovalo a vinulo sa ako niť celým ich vzťahom až do konca. Je fajn, že keď sa Eva obzrie späť na ich život, vidí práve tanec. Čo viac si priať!