Partnerská kríza: Má význam dávať láske ďalšiu šancu?

Hádka môže mať veľa dôvodov: tvoje deti, moje deti, syndróm vyhorenia, peniaze... Tri páry nám porozprávali, ako si v týchto neľahkých situáciách poradili. Psychologička následne navrhne, ako by mohli dlhodobo spolu vychádzať .

„Nevedel sa zmieriť s tým, že zarábam viac.“

Keď sa Andrea (28) a Denis (28) z Bratislavy spoznali pred 4 rokmi na dovolenke v Taliansku, bola to láska na prvý pohľad. Už po dvoch mesiacoch sa k sebe nasťahovali. „Medzi nami všetko klapalo, na čo sme teda mali čakať?“ Avšak o dva roky neskôr sa na ich šťastí objavili trhlinky. „Denis zarábal ako elektrikár vždy viac ako ja, preto aj platil nájom,“ hovorí Andrea. „Všetko fungovalo super dovtedy, dokým ma v práci nepovýšili – začala som zarábať viac ja.“ Na Andreinu ponuku, že si budú deliť nájomné alebo ho celé bude platiť Andrea, Denis nepristúpil. Tiež nechcel pochopiť, že Andrea po povýšení v práci odsunula na neskôr aj vysnívané dieťatko. Hádky, aj kvôli maličkostiam, boli na dennom poriadku. „Začalo sa to pri nakupovaní a skončilo pri darčekoch,“ hovorí Andrea. „Denis sa cítil menejcenný, pretože som už nemusela obracať každé euro. Bolo to dokonca až také zlé, že si kvôli tomu narobil dlhy.“ A čo na to Denis? „Nevedel som sa s tým zmieriť, nechcel som sa svojej role toho, kto zarába viac, vzdať.“

Andrea už bola taká zúfalá, že sa radšej nasťahovala k svojej kamarátke. Denis: „To bol pre mňa budíček. Keď bola Andrea zrazu preč, dlho som sa rozprával s otcom. Ten mi vysvetlil, že časy sa zmenili, že ženy v dnešnej dobe sú viac sebestačné, nemusí sa o ne starať len muž, ale dobre sa vedia o seba postarať aj samy, a chcú byť akceptované ako rovnocenné partnerky vo všetkom.“ Denis si to uvedomil a po rozhovore s Andreou krízu prekonali a našli kompromis: „Polovicu zo sumy, ktorú zarábam navyše, dávam zvlášť na účet na stavebné sporenie, aby sme si časom mohli splniť sen o vlastnom bývaní.“

Mgr. Sylvia Dančiaková
Ich spoločným projektom je partnerský vzťah, rodina – ktorá vyžaduje zabezpečenie finančné, sociálne, materiálne, časové, emocionálne... takže stavebné sporenie ako investícia do spoločného je geniálny ťah. Profesie sú na trhu v rôznych časových obdobiach i regiónoch rozdielne cenené. Rovnako ako rôzne špecifické investície, osobné príspevky do spoločného projektu si rôzne ceníme – potom môže mať naozaj porovnateľnú cenu to, že niekto domov prinesie peniažky a iný sa napríklad postará o prieskum trhu na nákup tej naj chladničky do ich spoločnej kuchyne. Dôležité je navzájom sa rešpektovať a vážiť si sám seba rovnako ako toho druhého.

Chýbala mi energia

Alena (31) zo dňa na deň prišla o prácu, začalo sa najhoršie obdobie jej života a to takmer zničilo jej lásku k Zdenovi (35). Po dlhom hľadaní vyučená hotelierka síce našla nové zamestnanie, ale šťastie trvalo len krátko. „Ako nová v práci som musela robiť nadčasy a brať všetky možné aj nemožné šichty, ktoré nikto nechcel robiť,“ hovorí Alena. „Keď som v noci prišla domov, nemala som silu ani rozprávať, nieto ešte niečo podnikať,“ spomína. Ani po skúšobnej dobe však nespomalila. „Bola som neustále unavená, podráždená, chýbala mi akákoľvek motivácia na čokoľvek, iba som prežívala.“ Zdeno cítil jej podráždenosť ako chýbajúci záujem o ich vzťah a o neho samého. „Nepoznal som ju z tejto stránky, predtým bola Alenka podnikavá, spontánna, spoločenská. V krátkom čase sa mi úplne odcudzila.“ Zdeno teda zaradil spiatočku. Skoro celý rok vedľa seba iba žili, pomaly sa ani ne rozprávali, až pokým sa ich vzťah takmer nerozpadol.

Koncom roka 2011 sa Alena úplne zrútila. Diagnóza: syndróm vyhorenia! Začala chodiť na terapie, naučila sa autogénny tréning, jogu a začala si vnútorný tlak na duši liečiť písaním. „Dnes si dávam na seba väčší pozor, takisto si pravidelne raz za čas spravím pauzu od všedného dňa, aby som si dobila baterky.“ Svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi dala výpoveď. Po celý ten čas bol Zdeno na jej strane. Alena sa dnes už považuje za vyliečenú. Zdeno a ona sú opäť šťastní. „Aby sme náš nový začiatok spečatili, vzali sme sa. Stali sme sa tiež rodičmi krásneho malého dievčatka,“ hovorí Alena s iskričkami v očiach. „Teraz viem, kde sú moje hranice a že Zdena nechcem v žiadnom prípade stratiť.

Čo na to psychologička
Vo vzťahu je mimoriadne dôležitá vzájomná podpora a dôvera. Mať možnosť sa niekedy o toho druhého oprieť, dopriať si čas, zastaviť sa, môcť sa nadýchnuť a s odstupom sa slobodne rozhodnúť pre to najlepšie pre seba. A keď nájdeme svoj optimálny rytmus, ktorý ladí s partnerom a rodinou, sme pripravení poskytnúť rovnako silnú oporu – vo výsledku sa črtá obraz zrelého naplneného vzťahu. Alena a Zdeno urobili pre seba veľa, a tak by to malo byť aj v budúcnosti. by to malo byť aj v budúcnosti.

„Jeho bývalá sa do nás stále starala.“ Keď sa Jana (30) a Slávo (34) z Popradu pred siedmimi rokmi spoznali, mali obaja za sebou ťažký rozchod. Ona ostala sama s dvoma malými deťmi, on svoje dve deti nemohol pomaly ani vídavať. Táto situácia od začiatku zaťažovala ich vzťah – zmiešanú rodinu. „Moje deti ma potrebovali, nemala som veľa času na romantickú lásku,“ hovorí Jana, žena v domácnosti. Zato vodič autobusu Slávo s ňou chcel tráviť každú voľnú minútu: „Veľmi som trpel tým, že som nemohol vídavať vlastné deti a jej deti mi tie moje stále pripomínali. To naozaj veľmi bolelo.“A bola tu ešte aj jeho bývalá: „Neustále sa nám miešala do nášho vzťahu. Niekedy volala aj osemkrát denne,“ hovorí Jana. „Buď to bolo niečo kvôli ich deťom, alebo potrebovala Slávovu pomoc. Čoraz viac času trávil s ňou ako s nami.“ V tejto napätej situácii Jana otehotnela. Ona to dieťa chcela, Slávo nie. „Tak ho teda budem mať sama,“ rozhodla sa Jana. Až do pôrodu to sama aj vydržala, na pôrodnej sále jej to však nedalo a zavolala mu: „Slávo, už je to tu. Rodím, mohol by si tu byť so mnou?“ O šesť hodín neskôr držal svoju dcérku Lauru na rukách. „Ten pôrod nás dal opäť dohromady,“ myslí si Jana. Kúpili si spolu byt, avšak staré problémy sa vrátili späť. Slávo sa zase odsťahoval.

Slávo začal svoj problém riešiť u psychológa. Konečne chápe, čo všetko musí Jana s tromi deťmi zvládať. Po dlhom rozhovore sa Slávo a Jana zhodli na jednom: chcú byť k sebe úprimní. Namiesto hádok a útekov si píšu malé milostné odkazy, keď sa im vo vzťahu niečo nepozdáva. Dnes už Slávo opäť žije so svojou novou rodinou. Jana a on vedia: „Naša kríza nás posilnila. Len vďaka nej sme si teraz našli správnu cestu k sebe.“

Čo na to psychologička
Ochota riešiť to je asi to najvystihujúcejšie spojenie z tohto príbehu – ochota skúsiť to znova, byť spolu, vyhľadať pomoc, chcieť si hľadať spoločnú cestu životom. V tom momente ako sa obaja rozhodli, že sú ochotní prevziať zodpovednosť, mali polovicu cesty za sebou. Klobúk dolu!