Vydatá Ela bola NEVERNÁ, neovládla sa: Podviedla som manžela s chlapom, ktorý mal zostať TABU

Nikdy som nebola neverný typ. Pred svadbou som mala len jediného priateľa. Ak mám byť úprimná, ani do manžela som nikdy nebola bláznivo zamilovaná, ale neskôr som ho začala mať rada, pretože je to úžasný človek.

Musím povedať, že máme skvelé manželstvo, narodili sa nám dve pekné deti, postavili sme si rodinný domček a spája nás spoločné podnikanie. Manžela si vážim, obdivujem. Aj náš sexuálny život funguje dobre, túži po mne a ja som spokojná. Napriek tomu, že som mu nikdy nechcela ublížiť, stalo sa...

Urobila som za jeho chrbtom niečo, o čom viem, že by mi to neodpustil. Preto mu nikdy neodhalím pravdu a ukončila som to skôr, ako sa niečo mohlo naozaj začať.

Ale bolo to príšerne ťažké. Poslať preč muža, do ktorého som sa prvýkrát v živote veľmi, ale naozaj šialene zamilovala. Neverila som, že sa vo mne dokážu prebudiť také intenzívne pocity, a zrazu to bolo tu, reálnejšie a skutočnejšie, ako som kedy snívala. Láska mi pobláznila všetky zmysly.

Očaril ma manželov najlepší kamarát. Nestretávali sme sa často, väčšinou chodievajú s mužom na pivo sami, aby si na chvíľu oddýchli od manželiek a detí. Občas však potrebujú niečo riešiť v manželovej garáži a ja som bola väčšinou tá, kto mu otváral dvere a vítal ho u nás doma. Od začiatku to medzi nami zaiskrilo a ja som sa na jeho občasné návštevy začala tešiť viac, ako sa na vydatú ženu patrí. Opätoval moje intenzívne pohľady, tak záhadne sa usmieval, a keď sa pri podávaní pohára s vodou náhodou dotkol mojich prstov, nebolo cesty späť... Horeli mi líca, pokožka, celé vnútro. Raz mi nenápadne podal papierik so svojím telefónnym číslom. Večer som išla na prechádzku a zavolala mu. Povedal len: "Stretnime sa. Sami." A odtiaľ už nebolo cesty späť...

Myslím, že ja som bola do neho oveľa viac zamilovaná ako on do mňa, ale vôbec ma to netrápilo. Bola som šťastná, že som spoznala skutočnú lásku. Len jediný raz som sa s ním vyspala, ale bolo to nádherné, neopakovateľné a vzrušujúce. Už vtedy som bola presvedčená o tom, že sa to nikdy viac nesmie zopakovať, pretože sa s manželom nechcem rozviesť. Neopustím svoju rodinu, takže pre mňa takýto milenecký vzťah nemá zmysel.

Bol smutný, ale prijal moje rozhodnutie. Veľa som v tom období plakala, manželovi som narozprávala všetko možné, len aby neodhalil pravdu. Postupne sa to však vo mne upokojilo.

Netvrdím, že som na neho zabudla, lebo ak sa občas stretneme, srdce mi búši a ide mi vyskočiť z hrude. Ovládam sa, je to veľké pokušenie, ale darí sa mi nevrhnúť sa do jeho náručia. Keď sa pozriem na svoje deti, na to, aké sú spokojné a šťastné, viem, že som sa rozhodla správne. Len keby to moje srdce tak príšerne nebolelo a netúžilo po mužovi, ktorého nikdy nemôžem mať...