Pre koho tu vlastne sociálka pracuje? A pracuje vôbec?

Dnes kašlem na celebrity. To, čo sa tu deje, je omnoho horšie, než hociktorá reality šou, než hociktorý hviezdny škandál. Nič z toho nie je také zlé ako to, že v priebehu pár dní sa ukázalo, aký „sociálny“ je náš štát. Ako sa prostredníctvom svojich zástupcov stavia k svojim občanom a hlavne občiankom. Tým malým, bezbranným, odkázaným na rodinu a ak tá nefunguje, tak práve na štát, v ktorom vyrastajú a ktorý ich bude neskôr zahŕňať daňami a poplatkami, aby bolo z čoho živiť okrem iných bachorov aj štátnych úradníkov. Štátnych úradníkov, zodpovedných aj za to, že deti nebudú trpieť, že sa budú môcť hrať a nie tri roky hniť na posteli, a to, žiaľ, doslova.

Ako to už u nás býva zvykom, aj teraz sa na nedostatky prišlo až po tragédii. Bolo treba detskú mŕtvolku, aby sa zistilo, že systém sociálnoprávnej ochrany detí a kurately je nedostatočný. Že pracovníci na úrade sú viac úradníci, než sociálni pracovníci. Chápem, že toho majú veľa, že každý jeden musí mať vysokú školu a tak musia popri zamestnaní aj študovať, chápem, že musia chodiť na súdy a šetrenia po rozvádzajúcich sa rodinách, že majú plno nespokojných mamičiek a oteckov... Nič však neospravedlní to, že nejaké hlásenie nejakej susedy sa spíše a založí do spisu a zapadne medzi stovky ostatných prípadov, až kým sa nezačne zase niečo diať. Istotne, je pohodlnejšie spoliehať sa na to, že keby sa niečo zhoršilo, budeme sa schovávať za množstvo práce, nedostatok času a málo zamestnancov a nefungujúce prepojenia medzi úradmi... A medzitým ďalšie takéto úbohé Lucky doma trpia bez pomoci. Tak, ako je podľa zákona každý povinný nahlásiť sociálke porušovanie práv detí, tak je sociálka povinná dbať na to, aby nedochádzalo k ich porušovaniu a ohrozovaniu dieťaťa. Lenže to sa len tak od stola nedá! To treba zdvihnúť zadok a ísť sa osobne presvedčiť, o čom to tá suseda hovorila, o čom to tí ľudia písali, o čom bol ten telefonát! Jasné, že to nebude jednoduché, preto si v takýchto prípadoch môžu úradníci vziať na pomoc políciu, ktorá má „pomáhať a chrániť“, ale tam to tiež skôr viac vyzerá na „buzerovať a trestať“. Česť výnimkám, niektorí sociálkari naozaj robia, čo treba a pomáhajú, kde pomáhať majú.

Ale ako vidno, ešte stále sú takí, pre ktorých je nejaké decko len ďalším prípadom, spísaným na papier a založeným do šanóna. A to nielen doma, ale aj v zahraničí, ako sa ukázalo na prípade Ivany Boórovej. Nemá zmysel polemizovať nad tým, prečo matka spustila mediálnu lavínu až teraz a nie hneď na začiatku, pretože nevieme, ako to bolo. Centrum pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže je predsa na to, aby rodičom v takýchto prípadoch pomáhalo. Začali až teraz, keď je už príliš horúco. Zrazu majú všetci veľké reči o odvolávaní, padaní hláv, prešetrovaní atď... Nevinné deti zatiaľ trpia ďalej.

Koľko Luciek, Sašiek, Martikov a Samkov bude ešte treba, kým tento štát pochopí, že pomoc najslabším sa nedá vykonávať od stola v kancelárii? Že ľudia nie sú spisy a čiarky v kolónkach výkazov a štatistík? Koľko bude ešte treba tragédií, kým sa kompetentní ľudia začnú v zmysle svojich povinností naozaj orientovať na pomoc druhému, za ktorú sú z našich daní platení? Mediálny humbug utíchne, možno pár úradníkov bude prepustených a spisy opäť zapadnú prachom, až kým sa zase nestane niečo veľmi smutné. Lebo na Slovensku je to tak.