Príbeh čitateľky: Lásku som si našla cez internet

Ovdovela som veľmi mladá. Prišlo to tak nečakane, že sme sa s manželom ani nestihli poriadne potešiť z druhého synčeka. Starší Jurko mal šesť rokov a mladší Paľko len sedem mesiacov a už som na nich zostala sama. Manžel pracoval na stavbe a raz sa nevrátil z roboty. Spadol z lešenia a bol namieste mŕtvy. Bolo to pre mňa ako koniec sveta. Spolu sme totiž plánovali budúcnosť, prestavovali dom po starých rodičoch a tešili sa na dlhé letá strávené na našej zrenovovanej dedinskej chalúpke.

Dúfal, že raz budeme mať aj dievčatko, ktorému budem pliesť vrkôčiky a on mu bude vyrezávať hračky z dreva. V okamihu sa však všetko zmenilo. Zrazu som len stála nad hrobom svojho muža s malými deťmi v náručí. Starší synček sa už vtedy správal ako hrdina a utieral mi slzy so slovami: „Mami, neplač!“, čo ma ešte viac rozcítilo. Ďalšie roky boli náročné. Keďže som zostala jediným živiteľom rodiny, musela som nastúpiť do práce aj napriek drobčekovi, ktorý bol odo mňa závislý.

Dodnes som vďačná mojim rodičom a svokrovcom, ktorí mi v ťažkých chvíľach veľmi pomohli s deťmi aj finančne. I keď som cítila, že chlapci by potrebovali mužskú ruku, na zoznamovanie sa a vzťahy som nemala čas. A tak sme si viedli našu malú domácnosť len v trojici. Celý život som venovala práci a synom, a keď prišli vnúčatá, čas s nimi mi bol veľmi drahý. Môj najstarší vnuk sa celkom podobal na svojho otca. Tiež bol citlivý, bystrý a vnímavý. Raz, keď sme sedeli cez obed v kuchyni, spýtal sa ma: „Babka a tebe nie je smutno, keď si taká sama?“ Vnúčik sa nenechal odbyť mojimi vysvetleniami, že predsa nie som sama, keď mám ich a rozhodol sa, že mi nájde kamaráta cez internet.

Zobral svoj prenosný počítač a o chvíľu sa ma začal vypytovať: „Páčil by sa ti 63-ročný doktor z Bratislavy alebo 67-ročný vdovec z Trnavy?“ Oboch som zamietla a hrešila som vnuka, aby sa neplietol do vecí dospelých. Ten však moje protesty nevnímal a o chvíľu zhíkol so slovami, že už našiel ideálneho muža pre mňa. 69-ročný vdovec hľadá niekoho, s kým nájde pokoj v duši na svojej záhrade. Trochu som znervóznela, lebo toto už neboli len žarty, ale kým som stihla vyjadriť nesúhlas, môj malý poklad už písal neznámemu pánovi. Na celý tento nezmysel som hneď na druhý deň zabudla a ďalej som si žila svoj jednotvárny život.

Keď mi však o tri dni zavolal môj vnuk, že neznámy vdovec odpísal na jeho správu, vtiahlo ma to späť do reality. Vnúčik radostne štebotal, že nám dohodol stretnutie a nový neznámy za mnou príde do Trnavy. Vôbec som nevedela, čo mu to chlapčisko o mne narozprávalo a nevedela som ani, či na tú schôdzku chcem ísť. Zdalo sa mi však nezdvorilé na dohodnuté stretnutie neprísť. S nevôľou som teda vykročila do neznáma. Radšej bez očakávaní, aby som potom nebola sklamaná.

Rande naslepo však dopadlo lepšie, ako by som si kedy mohla vôbec vysnívať. Môj tajomný neznámy bol bývalý učiteľ na gymnáziu. Galantný, inteligentný a s pozitívnym prístupom k životu. Rozprávali sme sa hádam päť hodín a čas utekal ako bláznivý. Stále sme otvárali nové spoločné témy, ktoré sme ani zďaleka nestihli prebrať všetky. Dohodli sme sa teda na ďalšom stretnutí o týždeň. On mi však volal hneď na druhý deň, či sa nechcem ísť pozrieť na jeho záhradu. Šla som a tentoraz už bez obáv. Ba čo viac – s radosťou! V onej záhrade som nakoniec našla svoj pokoj po boku muža, pri ktorom mi nikdy nedôjdu slová ani pocity. Na lásku nikdy nie je neskoro...