Skutočný príbeh: (Ne)Láska cez internet

A každá tretia verí, že ju tam čaká osudová láska. Tak to ja ANI NÁHODOU! Nikdy viac!

Budem úprimná a poviem to hneď na úvod. Toto nie je rozprávka o Popoluške a princovi na bielom koni. Je to príbeh zo súčasnosti o tom, ako jedna žena od lásky načisto osprostela. Taký ten jeden z príbehov, o ktorých možno občas niečo započujete, prečítate si, prípadne vidíte fi lm, ktorý zakopne o podobnú tematiku, ale nikdy, ani náhodou (!), nepočítate s tým, že by sa niečo podobné mohlo stať vám. Lebo prečo by sa malo? Ste krásna, inteligentná a také ženy predsa nenaletia len tak niekomu. Pred piatimi rokmi som uvažovala presne takto.

Ku šťastiu mi chýbal iba chlap

Mala som dvadsaťpäť rokov, skvelý džob v advokátskej kancelárii a vo výhľade samé pekné veci. S pomocou rodičov som si práve kúpila prvý byt, v práci ma povýšili a prvýkrát od promócií sa mi podarilo natrepať sa do svojich vysnívaných džínsov číslo 40. K dokonalému šťastiu mi chýbal už len chlap, ktorý by ma miloval aj s mojou ukecanou povahou. Lenže popri naháňaní kariérneho postupu som mala šancu randiť akurát tak so šéfom – a ten nebol môj typ, a navyše bol ženatý, alebo s niektorým z kolegov, čo sa mi však tiež nepozdávalo, lebo chodiť s mužom, ktorý si dokáže všetko obhájiť pomocou paragrafov, tiež nie je nijaké terno. Snívala som o niekom výnimočnom. O mužovi, ktorý by vyzeral ako Brad Pitt, mal charizmu ako dalajláma a bankové konto ako Donald Trump. Nenáročná, však? V každom prípade, napokon dopadlo všetko inak...

Uvoľnenie na internete

Keď som mala asi dvadsaťšesť rokov, pochopila som, že nemôžem čakať na žiadny zázrak s názvom milostné vzplanutie, pokiaľ trávim denne 14 hodín v práci. Vzplanúť som mohla akurát tak od lásky k tatrankám, ktoré mi pomáhali zahnať každodenné stresy a podpísali sa pod to, že som opäť bola skôr idolom pre Botticelliho než pre Versaceho. Nepopieram, že keď som prichádzala o desiatej večer domov, kde ma čakal jedine škrečok, nebolo mi veľmi do smiechu. A tak som sa odhodlala prihlásiť na internetovú zoznamovaciu stránku. Moje očakávania neboli veľ ké, mala som iba chuť porozprávať sa s niekým o niečom inom než o práci. Zo začiatku to bolo rozpačité. Ostrieľaní donchuani zavetrili nové mäsko a ostreľovali ma všemožnými návrhmi, od nevinného pozvania do kina až po skupinový sex s manželským párom, za ktorý som mala dostať patričnú odmenu. V bizarnom svete, ktorý sa mi otvoril, som si však po niekoľ kých týždňoch našla pár priateľov, ktorí boli na tom rovnako ako ja a potrebovali iba niekoho, komu by sa zdôverili, ako ich naštval revízor, akú otrasnú pizzu mali na obed a posťažovali sa, že nájsť v tomto uponáhľanom svete niekoho normálneho na vzťah je ťažšie než zdolať Everest. Bolo oslobodzujúco príjemné zistiť, že v podobnej situácii ako ja je dosť ľudí.

Donchuan alebo Donmagor?

Ak trávite čas na zoznamke pravidelne, po niekoľ kých týždňoch sa stratí to prvotné vzrušenie. Keď vám na začiatku napísal „Ahoj kráska“ niekto s nickom Donchuan a fotografi ou nápadne pripomínajúcou Jeana Clauda van Damma, možno sa vám roztriasli kolená v nádeji, že práve tento muž je ten pravý. Po čase však pochopíte, že Donchuan nie je donchuan, ale Donmagor a svaly na jeho profi lovej fotografi i naozaj patria niektorému z hollywoodskych hercov, ktorému ukradol fotku z internetu. Preto keď mi prišla jedného večera správa od nového objektu s nickom Antonio a fotografi ou opáleného adonisa s havraními vlasmi po plecia, nevzrušilo ma to. Otvorila som tú správu a prečítala si v nej vetu: „Ahoj, bude to znieť zvláštne, ale pozrel som si tvoju fotografiu a mám pocit, že si žena, s ktorou chcem stráviť zvyšok života.“ V momente som zatvorila notebook. Intuitívne. Akoby som sa chcela pred tými slovami skryť. Bude to psychopat, povedala som si sama pre seba a išla som spať.

Prosím, neodmietni ma

Na druhý deň som sa snažila sústrediť iba na prácu, ale nešlo to. Nemohla som zabudnúť na tú magickú vetu, ktorú chce počuť každá žena. Kúsok mňa, neviem, aký veľ ký, bol zvedavý, kto sa skrýva za nickom Antonio. Kto mohol mať toľ kú drzosť, že by napísal celkom neznámej žene, že s ňou chce stráviť zvyšok života? Rozum velil, nech sa na to vykašlem, ale v ten večer som sa ponáhľala z práce akosi rýchlejšie a notebook otvárala omnoho nástojčivejšie. Okolo polnoci blikala na monitore nová správa od tajomného neznámeho. „Rád by som ťa pozval na polnočnú kávu, aby si vedela, že to, čo som ti včera napísal, myslím vážne. Prosím, neodmietni ma.“ Čože??? Keď sa ocitnete v takejto situácii iba prostredníctvom príbehu niekoho iného, asi si poviete, že na takéto stretnutie by ste nikdy nešli. Že to môže byť sériový vrah, ktorý takýmto morbídnym spôsobom balí svoje obete. Máte pravdu. Dnes by som to neurobila ani ja. Ale vo chvíli, keď sa človek trasie od vzrušenia a jeho telom prúdi toľ ko endorfínov a adrenalínu, keď má jeho mozog krátkodobé zatmenie, vtedy to neriešite. Bezhlavo som vyhádzala polovicu svojho šatníka, obliekla si svoj obľúbený kabátik, v ktorom som sa cítila ako bohyňa, prečesala si vlasy, narúžovala pery a odišla taxíkom na dohodnuté stretnutie.

Bol si istý, že prídem

Cestou do malej kaviarne som mala chvíľu, aby som o všetkom popremýšľala, a rozhodla som sa, že poprosím taxikára, aby na mňa počkal. Pre istotu. Pre prípad, že by išlo iba o nevhodný žart, alebo ak by som po prvom pohľade na svojho nápadníka mala chuť rýchlo utiecť. Pred podnikom stál však muž, ktorý akoby z oka vypadol tomu adonisovi, čo si vravel Antonio. Keď na mňa s úsmevom na tvári žmurkol, ďakovala som bohu za to, že je noc a nevidno rumenec, ktorý mi vyskočil na líca. Taxikárovi som oznámila, že môže ísť, a vykročila som smerom k dverám, pri ktorých ma čakal on. Galantne mi ponúkol rameno a priviedol ma k stolu úplne v rohu, kde už svietili sviečky a fľaša šampanského. Do kelu, pomyslela som si, on si bol celkom istý, že prídem.

Všetko dávalo zmysel

V noci som prišla domov neskoro. Vlastne už svitalo. Antonio, ktorý tvrdil, že sa naozaj volá Antonio, ma priviezol taxíkom až pred vchod do nášho paneláka, pobozkal ma na čelo a povedal: „Teším sa na zajtra.“ Ani som nešla spať. Nemohla som. Usrkujúc teplý čaj som si v hlave kúsok po kúsku prehrávala, čo som sa v ten večer dozvedela. Antonio je Talian. Na Slovensku žije od dvadsiatich rokov, keď sem prišiel na študentský výmenný pobyt. To znamená, že je tu už osemnásť rokov. To je dosť dlhý čas. Nečudo, že je jeho slovenčina takmer bezchybná. Všetko, čo povedal, dávalo zmysel. Všetko, až na to, prečo sa chcel stretávať práve so mnou. Popri ňom som sa cítila ako sivá myška. Ale šťastná...

Povedala som „áno“

Hoc to bolo podľa všetkých ľudí, ktorým som o tom povedala, šialenstvo – začali sme spolu randiť. Naše polnočné stretnutia v obľúbenej kaviarni sa striedali so stretnutiami u mňa na byte. A bolo to úžasné! Jeho galantné správanie, zamilované pohľady, každodenné pozornosti, milovanie... všetko. Antonio robil pre fi rmu, ktorá dovážala na Slovensko množstvo talianskych produktov, a cez deň bol rovnako zaneprázdnený ako ja, čo mi dokonale vyhovovalo. Naše biorytmy boli úplne zladené. S Antoniom nebolo ťažké uveriť neuveriteľnému, a tak som po šiestich mesiacoch, keď ma požiadal o ruku, nemala dôvod neveriť mu a nepovedať „áno“. Je pravda, že bolo pár vecí, ktoré mi prekážali – že ma nikdy nevzal k nemu domov, že o svojej rodine takmer nikdy nehovoril že na môj návrh, aby sme šli na Silvestra do Talianska, reagoval podráždenejšie, než som očakávala... Ale v podstate som bola zamilovaná ako pubertiačka a predstava, že ten úžasný a krásny chlap sa má stať mojím manželom, sa mi páčila. S pomocou kamarátok som objednala svadobnú sálu, vybrala si svadobné šaty a čakala na víkend, keď som mala rodičom predstaviť svojho nastávajúceho.

Boli ste niekedy u Antonia doma?

V stredu pred svadbou sa začali veci komplikovať. Antonio mi akosi nervózne oznámil, že jeho otec leží v nemocnici, a tak nie je isté, či vôbec niekto z jeho rodiny dorazí. Mrzelo ma to, no to „najlepšie“ prekvapenie ešte len malo prísť! Vo štvrtok ráno ma čakala na recepcii našej advokátskej kancelárie dáma, ktorá sa predstavila ako Antoniova známa. Naliehala, že mi musí povedať niečo dôležité, a tak som s ňou išla na kávu do kaviarne cez cestu. Keď mi položila prvú otázku, vyzerala nervózne. „Boli ste niekedy u Antonia doma?“ Nerozumela som, prečo to zaujíma práve ju, no ako pokračovala v rozprávaní, pomaly sa mi rozjasnievalo. Neznáma známa mi povedala, ako sa pred rokmi zoznámila s Antoniom, že rovnako ako ja podľahla jeho čaru, aj o tom, ako po jednom spoločnom milovaní Antoniovi vzala tajne kľúče od jeho bytu, v ktorom našla stenu plnú fotografií žien, s ktorými sa tento podvodník zasnúbil. „Dokonca tam bola aj jedna svadobná fotografia,“ povedala napokon. „Vyzeralo to, že sú na nej aj jeho rodičia.“

Hra sa skončila

Čo má človek urobiť v takejto situácii? Existuje vôbec nejaký návod? Ja som neznámej Antoniovej milenke poďakovala za návštevu a zavolala na medzinárodné informácie, kde som si vypýtala číslo na Antoniových rodičov. Všetko bola pravda. Môj nastávajúci bol už viac ako trinásť rokov ženatý. S manželkou síce nemali ideálny vzťah, no očividne to ani jeden nechcel riešiť rozvodom. To mi napokon potvrdil aj osobne, keď som ho prepadla v ten večer u neho v byte. Hra sa skončila. Svadba sa zrušila. A ja som sa z toho na pár mesiacov zrútila. Dnes už viem, že niekedy sa človek musí poriadne popáliť, aby sa zobudil zo sna o tom, že tento svet je miesto, kde môžete veriť ľuďom, ktorých poznáte z internetovej zoznamky.

P. S.: Výnimky zrejme existujú, ale ja už to radšej neskúšam.