Stále mi to vŕta v hlave! Čo by som mala vedieť o Markovi?

Tento chlapík mi nikdy nesadol, jeho delenie žien do skupiny sexuálne otrokyne a otrokyne za sporákom provokovalo moju žlč už od príchodu sem, ale ešte viac mi vadilo jeho pchanie nosa do vecí, do ktorých ho veľké hovno. Tak ako aj teraz. A nielenže zas niečo vyňuchal, ale ešte je aj náramne múdry. No prekonávam svoju nevraživosť a nahadzujem profesionálny neutrálny úsmev.

„A čo také by som mala vedieť?“ Odpovede som sa však nedočkala. Do zasadačky sa vrútil Vilo, ďalší z mojich obľúbencov, a svojím tradičným milým tónom nás upozornil, že hostesky sú už tu, klient tu bude čo nevidieť a my s produkčným ho zase serieme. Toho chlapa určite už v štyridsiatke porazí. A mňa porazí zrejme teraz! Produkčný sa vyparil, a ja s celým hniezdom chrobákov v hlave tu budem teraz minimálne tri hodiny sedieť a čakať, kým sa klient rozhodne, či budú lepšie blondíny v modrých rovnošatách, alebo rusovlásky v zelených...

Domov som sa dostala až večer. Brina to, samozrejme, nevydržala a hodila mláčku pri dverách, čo mi oznámila matka, ktorá je schopná akejkoľvek obety pre svoje jediné dieťa, pokiaľ to však nezahŕňa venčenie jeho psa. Nemala som náladu na jej výlevy, ani na Markove telefonáty. Podľa zoznamu neprijatých hovorov to skúšal trikrát. Zavrela som sa do spálne, otvorila novú Evu a pri článku, ktorý nevyžadoval účasť sivých buniek mozgových, som sa opäť oddala špekulatívnym teóriám. Prečo mám ten čudný pocit? Že niekto vie, čo by vedieť nemal… alebo že robím niečo, čo by nemalo byť prezradené. Hmm, ale prečo? Veď nerobím nič zlé. Ale Mark by asi nechcel, aby o nás hovorili, riešili to po celej firme. Ale prečo?

Zamilovaní chcú väčšinou vykričať svoju lásku celému svetu. A podeliť sa o svoje pocity, o ten pocit šťastia. Ale to sú zrejme len také bláboly. Nepoznám nikoho, komu by sa páčilo, že sa mu niekto vŕta v posteli. V prenesenom význame. Odkladám časák a zapínam telku. No dnes asi ani hormonálna liečba v podobe romantickej telenovely nezaberie. Idem si radšej hodiť sprchu. Mäkké kvapky vody v jemných prúdoch dopadajú na moje plecia, ostrovčeky peny miznú z môjho tela a spolu s nimi aj pochybnosti, neistota, strach. Púšťam silnejší prúd, vychutnávam si drsnú masáž, ktorá vo mne prebúdza každú bunku a čakám na príval energie. No nemala som v sebe ani jeden joule, keď sa rozdrnčal zvonček pri dverách. Kto otravuje práve teraz? Nech otvorí mama. Tá sa asi spolieha na mňa. Zvonček zahučí ešte raz. S ešte väčšou intenzitou. Dopekla, to sa tu už ani osprchovať v pokoji nemôžem? Otváram dvere z kúpeľne, v rovnakom momente, ako mama otvára tie vchodové. S vodou kvapkajúcou z mokrých vlasov, zabalená len do krátkeho uteráka, pozerám na návštevníčku. Mama pozerá na mňa:

„Máš návštevu.“ No ďakujem pekne. Nahodená v japonskom župančeku, nervózne si žmoliac ruky s načerveno nalakovanými nechtami, na mňa vydesene púlila svoje žabacie oči. Snáď ju nevydesila moja maličkosť v uteráku.
„Dobrý večer, hľadáte mňa?“
„Ja, no áno, hľadám,“ nová susedka konečne prehovorila.
„Prepáčte že som sem tak vtrhla, ale potrebujem pomôcť, Maroškov pes je akýsi divný, stále vracia a trasie sa, no neviem čo mu je. A Maroškovi sa neviem dovolať a nepoznám žiadneho veterinára a… no… pomôžete mi?“ Hodila na mňa pohľad zronenej lane, akoby som bola nejaký chlap, ktorý jej na to skočí. Asi to má už tak nacvičené, že to robí automaticky. No bez ohľadu na súkromné motívy, tento prípad som odmietnuť nemohla. Mrkla som sa na Kokiho. Vyzeral naozaj zle. Možno zjedol niečo otrávené, alebo má nejaký vírus. V psích chorobách sa až tak nevyznám, ale cestu na veterinárnu pohotovosť mám už odjazdenú. Suseda len bezradne stála, akoby čakala na moje povely.

„Ideme k veterinárovi. Odveziem vás tam.“
„Ste taká zlatá. A ja som taká rada, že sme susedky.“ No, to už som raz počula. Škoda, že nemôžem súhlasiť aj za seba. A hlavne dúfam, že si nemyslí, že budeme k sebe chodiť na kávičky a trkotať o tom, ako im to s Maroškom v posteli klape. Rýchlo sa organizujem. Zatvoriť Brinu, ktorá je vyplašená viac než my dve dokopy, nájsť kľúče od auta, obliecť sa a vziať Kokiho. Riadne ťažký pes. Suseda mi nemotorne otvára dvere. Viac zavadzia, ako pomáha.
„Vy idete takto?“ pozerám na jej lascívny županček.
„Och, ježišmária, áno, teda nie. Dajte mi minútku,“ skríkne a stratí sa v útrobách bytu. Z minútky boli dve, tri, štyri. Pes je naozaj priťažký.
„Ideme už?!“ strácam nervy. Konečne sa zjavila.
„Ešte kabelku. A lesk na pery. No, môžeme ísť.“ Úžasné! Bez toho lesku by sme boli naozaj stratené. Aký si dám ja – ten s malinovou alebo karamelovou príchuťou? Snažím sa ju radšej neriešiť. Ukladám psa do deky na zadnom sedadle a štartujem. Na pohotovosti ma čaká malé prekvapenie. Môjho obľúbeného starého veterinára, na ktorého ako jediného Brina reagovala ako-tak pozitívne, vystriedal chlapík asi v našom veku, a po prvom pohľade na neho som si bola nastopro istá, že v skrinke za plagátmi Pedigree ukrýva svoj s.o.s téglik s gélom na vlasy a Axe. Po ďalších pár minútach mi už bolo jasné, že viac ako pes ho zaujíma jeho takmer majiteľka. Psa prehliadol, určil mu akúsi –ózu a pichol injekciu v priebehu pár sekúnd, ale ešte celú ďalšiu polhodinu ho zaujímalo, ako sa o neho milostivá stará, a najmä to, kedy a kam s ním chodí na prechádzky. Nie, nebola to žiarlivosť, že mňa si takmer nevšimol, len mi do ruky strčil balík s tabletkou - druh homo metrosexualis mám hlboko v paži. Bola to nevraživosť voči „tej“ osobe, ktorá má doma skvelého chlapa a namiesto strachu o jeho psa ju napĺňa flirtovanie s niekým iným. Veru, niektorí ľudia sú horší ako tí psi.

Počkala som na ňu v aute, škrabkajúc Kokiho, unaveného z choroby aj stresu. Slečinka po hodnej chvíli docupitala, s úsmevom na perách a mobilom v ruke: „Ukladám si číslo na toho zlatého veterinára, keby som ho ešte potrebovala.“ Áno, veterinár sa vždy zíde. Najmä ak na človeka prídu zvieracie pudy. Aj cestou do bytu som sa s Kokim nadrapovala ja, a keď som ho prikrývala dekou, už takmer spal. Suseda, naopak, ožívala, zrejme ju prebudila dávka testosterónu. Naširoko sa na mňa usmievala a pri zatváraní dverí na byte mi prehnane ďakovala.
„Oh, a skoro som zabudla – dúfam, že to odo mňa nebude znieť impertinentne, ale naozaj budem rada, keď vo vašom veku ešte budem mať takú postavu ako vy,“ zašveholila a zabuchla. V mojom veku?! Mrcha jedna!