Svalnatý chlap v montérkach a mne mäkne mozog

Keď prespím celý deň, večer nezaspím a v pondelok budem ako mať oči ako rysavá jalovica. Dávam si veľkého smrťáka a rozmýšľam, čím sa zamestnám. Musím niečo robiť a nemyslieť na tie večerné epizódy. Jedna lepšia ako druhá.

Tých dvoch prevítov z hrádze snáď už nestretnem, ale šéfa určite áno. A možno hneď zajtra v práci. Rozhodla som sa konečne si upratať byt. Alebo sa aspoň priblížiť k dojmu uprataného bytu. Jednu po druhej vybaľujem naznášané škatule a vynášam z bytu staré haraburdy a kartónové obaly. Pri smetiaku stretávam suseda so psom.

„Pomôžem ti?“ Zdá sa mi nevhodné prijať od neho pomoc, keď som mu len pred pár dňami zabuchla dvere pred nosom. Ale možno je to jeho ospravedlnenie za to, že mi vliezol skoro do záchoda.
„Budem rada.“ Dvom nám to išlo lepšie od ruky. Psy sa hrajú a my vybaľujeme, ukladáme, skladáme, staviame, utierame a smejeme sa. Niekedy vie byť naozaj zábavný. Deň nám ubehol neuveriteľne rýchlo. Len teraz sme obedovali špagety, jediné jedlo, ktoré som doma našla a už je čas večere. Maroš sa ešte babre s mojou posteľou.

„Už len toto čelo primontujem a je to.“ Uznanlivo na neho pozerám.
„Si fakt šikovný. Teba by chcela každá za manžela.“
„Keby to tak bolo, myslíš, že by som bol teraz práve tu?“ Hmm, možno je dobré mať šikovného a slobodného suseda. A… derie sa mi do hlavy niečo, čo môj rozum nechce prijať. Ale je to silnejšie celkom pekného suseda. Má na sebe nohavice, ktoré mu obopínajú zadok. Naozaj sexy zadok. A tielko, v ktorom ho vidím do detailov. Pri každom pohybe sa mu hýbu svaly na hrudi, ramená má vyrysované, brucho pevné.

Pozerám z kuchyne na neho a prestávam mať chuť na večeru. Dostávam chuť na niečo úplne iné. Na skutočného muža, ktorý by si ma vzal práve tu a teraz, ktorého by som sa mohla všade dotýkať, vychutnávať si tú hru svalov pod svojimi prstami, dotýkať sa kvapôčiek potu na jeho tvári, prehrabávať sa mu vo vlasoch, celým telom cítiť, ako v ňom pulzuje sila, energia, túžba. Bože, ja sa z toho zbláznim.

Vidím svalnatého chlapa v montérkach a už mi mäkne mozog. Schovávam sa pred jeho platonickým útokom, o ktorom ani nevie, do kuchyne a hľadám niečo, čím by som sa upokojila. Posledná Mila v zásobe, fajn!
„Podáš mi vŕtačku?“ Čo? Vŕtačka? Zobuď sa a tvár sa normálne. Pchám si zvyšok Mily do úst, podávam mu vŕtačku, a snažím sa koncentrovať všetku svoju pozornosť na nezáživnú dosku a klince. Nedarí sa mi to. Vnímam jeho jednodenné strnisko, jeho neposlušné vlasy padajúce do čela, počujem jeho dych… Pozerá na mňa. A prstom sa mi dotýka pery.
„Máš tu kúsok čokolády.“ Úplne mi z toho zvoní v hlave. Ale to asi nie je v hlave. Doriti, niekto je za dverami. Práve teraz?! Vstávam od neho a otváram dvere. Mama.