Zóny si starostlivo strážia divoké šelmy, domáci miláčikovia, ale aj ľudia. Kto toto nepísané pravidlo nedodržiava, je v spoločnosti považovaný za slizkého dotieravca. Čo urobíte, keď vojdete do električky alebo čakárne u lekára? Hľadáte očami voľné miesto a radšej si to zamierite tam, kde sa nikoho nemusíte dotýkať. Je to celkom normálne. Koľko „blízkosti“ vlastne znesieme? A čo to o nás vypovedá? Prekáža vám jazda v preplnenom autobuse, kde si priam dýchate na krk? Neznášate kolegu, ktorý vám neustále siaha počas reči na plece? Cítite sa neisto vo výťahu, kde sa musíte pozerať do tvárí cudzích ľudí z tesnej blízkosti? Nie ste nenormálna, len si úzkostlivo strážite svoju intímnu zónu.

Každý má svoju bublinu

Akási fiktívna mydlová bublina obklopuje každého človeka a nafukuje sa podľa toho, koho stretneme a ako sa s ním cítime. Máme niekoľko postupne sa zväčšujúcich zón, do ktorých dovolíme jednotlivým ľuďom preniknúť rôzne ďaleko. „Keď ľudia navzájom komunikujú, vždy sa medzi nimi vytvárajú isté vzdialenosti. Raz sú menšie, raz väčšie. Niekedy je vzdialenosť stabilná a niekedy sa mení. Každý človek si sám okolo seba vytvára určitý priestor, osobnú zónu. „Inú zónu máme pre ľudí, ktorí sú nám nesympatickí či dokonca nepriateľskí, inú pre neznámych ľudí, celkom iná je vyhradená pre priateľov, ďalšia pre blízkych alebo veľmi blízkych ľudí,“ vysvetľuje psychológ Peter Valachy. A z tohto všetkého sa dá pekne „prečítať“ všeličo o nás samotných a vhodne to použiť. O tom je proxemika, štúdium spôsobu, ako si ľudia vymedzujú priestor voči iným ľuďom. Je to vlastne naša komunikácia vzdialením a priblížením k partnerovi.

Zaklopete a vojdete...

K šéfovi, do kancelárie, na úrad, do ordinácie, ku svokrovcom. Osoba, za ktorou ste práve prišli, vás odzdraví od stola a pohľadom usadí oproti sebe. Iná vstane, podá ruku ponad svoj pracovný stôl a usadí. Ďalšia prejde od stola za vami a usadí vás pri malom konferenčnom stolíku. Variácií je ešte viac, môže vás dokonca objať a prisadnúť si k vám na sedačku. Môže tiež s vami komunikovať stojac pri okne s pohľadom upretým na ulicu. Áno, pochopili ste o správne. Vzdialenosť v centimetroch môže veľa naznačovať. Ak vás napríklad šéf zavolá do kancelárie a zostane stáť pri okne, neveští to nič dobré. Ak podíde k vám čo najbližšie, vedzte, že to bude dobrá správa. Ak medzi človekom, za ktorým ste prišli, zostáva stôl či iná bariéra, nebude to žiadne osobné stretnutie. Je však celkom možné, že po niekoľkých minútach rozhovoru dotyčný úradník, lekár či budúca svokra... vstane od stola a prisadne si bližšie k vám. „Tomu sa hovorí tzv. proxemický tanec,“ hovorí psychológ.

Južania znesú väčšiu blízkosť

Osobná blízkosť úzko súvisí aj s kultúrou krajiny. Južné národy majú napríklad osobnú zónu menšiu ako severné. Pre človeka, ktorý často cestuje a stretáva sa so zahraničnými klientmi, je dobré vedieť, že existujú aj kultúrne rozdiely v chápaní vzdialenosti. Ak sa napríklad ľudia z iného kultúrneho okruhu postavia vo väčšej alebo menšej vzdialenosti ako je vám milé, potom je pravdepodobné, že je to pre nich úplne bežné a nemusí to znamenať žiaden sexuálny podtón. Ak sa rozprávate napríklad s Talianom či Jamajčanom, mali by ste vedieť, že ľudia v tejto krajine spolu rozprávajú celkom bežne vo veľmi malej vzdialenosti, ktorá sa u nás označuje ako intímna.

Má o vás záujem?

Zóny sa dajú prirovnať k bubline, ktorá nás neustále obklopuje. Tá bublina je veľmi pružná. Ideme po ulici, bublina je nafúknutá. Pokiaľ však vstúpime do dopravného prostriedku, zmenší sa. Psychológovia ju dokonca merajú. Na čo  je to dobré? Ani si neuvedomujeme, ale všetko, čo robíme, ako hovoríme, tvárime sa, či stojíme, súvisí s neverbálnou komunikáciou.Podvedome aj vedome niečo naznačujeme. „Kto sa vyzná v neverbálnej komunikácii alebo spozná aspoň niektoré jej princípy, má väčšie šance uspieť v pracovnom aj osobnom živote. Dokáže ľahšie odhadnúť človeka na pracovných stretnutiach, ale aj novú známosť  v autobuse, na ulici, alebo napríklad na rande. Zjednodušene povedané, viete určiť, či má váš cieľ o vás záujem, alebo nie," hovorí psychológ.

Čo robiť, ak sa stretneme s človekom, ktorý sa k nám priblíži viac, než je nám príjemné?

Možností, ako sa ho zbaviť, je viac.
1. Najjednoduchším riešením je poodstúpiť. Nikdy by sme však nemali robiť krok dozadu, ale mali by sme sa vzdialiť úkrokom. Krok späť by totiž mohol dotyčný pochopiť ako svoju nadradenosť.
2. Ďalším riešením je predelenie priestoru nejakou prekážkou. Napríklad držaním dosiek s papiermi, šanónov, oddelením miesta položenou taškou a podobne.
3. Na ochranu vlastného teritória tiež používame tzv. proxemický tanec, pri ktorom sa opakovane vzďaľujeme.
4. Pri vstupe do tesného priestoru, kde je viac ľudí, vymedzujeme svoj priestor tak, že sa snažíme stiahnuť sa do seba, staviame sa k ľuďom radšej bokom ako čelom, čítame si noviny, alebo len klopíme zrak.

Zóna len pre vyvolených

Najintímnejší komunikačný okruh je intímna zóna. Je to priestor, ktorý si každý veľmi chráni. Do intímnej zóny môžu bez obmedzenia vstupovať deti rodičom, životní partneri, manželia a osoby veľmi blízke. Je to miesto vymedzené pre pohladenie a dôverné kontakty.Do intímnej zóny si navzájom skúšajú prenikať aj zaľúbené páry. Ak jeden druhého pustí do tohto kruhu, možno povedať, že je všetko na dobrej ceste.

Narušiť zónu šéfovi sa nevypláca

Oficiálna zóna je odstup, ktorý medzi sebou dodržiavajú záujemcovia o miesto s budúcim zamestnávateľom, vedúci a jeho podriadení aj kolegovia, ktorí spolu pracujú len výnimočne. Porušiť túto vzdialenosť napríklad v rozhovore so šéfom sa nevypláca. Podvedome tak totiž dávame najavo neúctu k nemu. Pristúpiť bližšie, alebo sa bližšie posadiť, môžeme až vtedy, ak to nadriadený sám povolí. Rovnaké pravidlo platí aj v komunikácii medzi žiakom a skúšajúcim či v hovore s osobou vyššie postavenou alebo spoločensky významnou.

Rady pre šéfov

Ak chcete dať ľuďom výslovne najavo, že sú vám milí, ak máte v úmysle napríklad oceniť ich prácu či vystúpenie, stojte alebo seďte proti nim tvárou v tvár v čo najmenšej možnej vzdialenosti s umierneným očným kontaktom.Vyhnite sa tomu, aby ste sa na nich uprene pozerali, alebo, naopak, aj tomu, aby ste sa pozerali úplne mimo, napríklad z okna.

Viete, že?

Napríklad ženy znesú druhého človeka bližšie než muži. Ani deti nemajú s osobnou zónou problémy a pokojne si do nej navzájom vstupujú bez toho, že by jedno druhému spôsobovalo nejaké nepríjemné pocity či stres. Vzájomne dobrý vzťah si ľudia oznamujú tým viac, čím bližšie k sebe stoja. Introverti majú väčšiu osobnú zónu ako extroverti. So staršími ľuďmi si podvedome držíme aj v osobných zónach väčší odstup. Ak do našej osobnej zóny vstúpi nepozvaný človek, máme okamžite potrebu sa vzdialiť.

Toto sú naše 4 dôležité zóny

Intímna zóna
0 až 45 cm – ide vždy len o najbližšie osoby
Osobná
45 až 120 cm – vzdialenosť ľahkého dotyku, sú to manželia, priatelia, príbuzní, kolegovia, ktorí si vykajú, cestujúci vo vlaku
Spoločenská
1,2 až 3,6 m – komunikovanie viacerých partnerov. Dialóg je strohejší a vecnejší než v osobnej vzdialenosti. Dotyková komunikácia sa tu vôbec nevyskytuje
Oficiálna
od 3,6 m – je to verejná komunikácia, napríklad rečníci, šéfovia, vysokoškolskí pedagógovia, prednášky

Niekoľko všeobecných pravidiel

• Ženy sa cítia lepšie v tesnejšej blízkosti iných žien.
• Muži sa cítia lepšie vo väčšej vzdialenosti od iných mužov. Pravdepodobne ide o pozostatok z dôb, keď prírodný výber geneticky volil mužov ako jednotlivých lovcov vo voľnom priestranstve, zatiaľ čo ženy geneticky „vyberal” s ohľadom na to, že im bolo lepšie v nahustenej skupinke v jaskyni, kde sa starali o deti.
• Muž zaujíma pri dialógu s iným mužom spravidla menšiu vzdialenosť ako pri dialógu so ženou.
• Ženy udržujú od mužov väčšiu vzdialenosť ako od žien.
• Čím je uzavretý priestor menší, tým viac si ľudia želajú sedieť alebo stáť vo väčšej vzdialenosti od iných ľudí. Naopak, čím je tento priestor väčší, tým menšiu vzájomnú vzdialenosť medzi sebou volia.
• Ak stoja proti sebe ľudia tvárou v tvár, oznamujú si, že majú k sebe navzájom dobrý vzťah.