Talentovaná Ráchel Šoltésová priznáva: Herectvo mi dalo facku a... Tvorí pár s TÝMTO mužom!

Pre televíznych divákov ste stále nová tvár. Povedzte, aká je Ráchel v skutočnosti?

– Je trošku bláznivá. (Smiech.) Som aj hanblivá. Ale hlavne mám rada zábavu, kamošov. Mám aj introvertnú stránku, keď som najradšej sama doma, čítam si. A to viem robiť hodiny.

Je celkom zaujímavé, že ste herečka a pritom hanblivá.

– Áno, som. (Úsmev.) Keď prídem do nového väčšieho kolektívu, tak kým sa „rozbehnem“, je to ťažšie. Závisí to však od toho, akí sú to ľudia, no dokážem byť naozaj veľmi hanblivá.

Minulý rok sme vás na obrazovke vídali ako stredoškoláčku. Aká študentka ste boli v reálnom živote?

– Dosť zlá. (Smiech.) Boli predmety, ktoré ma nebavili, a tie som trochu zanedbávala, ale boli aj predmety, ktoré ma bavili, a v tých som bola celkom v pohode. Nebolo som najhoršia ani najlepšia. Taký sivý priemer.

Už popri VŠMU ste hosťovali v SND ako jedna z mála študentiek. Čo vám to dalo?

– Takú facku. Keď ma prijali na školu, cítila som sa neporaziteľná, že to niečo znamená, keď ma prijali. Ale keď som prišla medzi tých hercov a zistila som, čo všetko oni vedia, akí sú profesionálni, tak som zistila, že ešte dlhý čas a veľa práce potrebujem na to, aby som sa mohla cítiť dobrá. A, samozrejme, dalo mi to veľa skúseností a hlavne som zažila pocit, aké je byť tam. Podľa mňa je to splnený sen každého herca, keď sa tam dostane. Pochopila som vďaka tomu veľa vecí a bolo to príjemné.

Čo vás na herectve baví najviac?

– Ľudia. Pretože stále spoznávam nových ľudí a tvoriť s nimi je veľmi dobré. Hlavne keď si sadneme a podarí sa nám vytvoriť niečo pekné, čo je buď vtipné, alebo smutné. Veľmi ma baví tá atmosféra, ktorá pri tom vzniká. Vtedy, keď už vnímame, že je to naozaj, deje sa to. To je pre mňa čarovné. A baví ma, že môžem prejavovať emócie, ktoré bežne až tak neprejavujem. Tu ich totiž môžem vypustiť a nikomu to nevadí. (Smiech.) Sú to však najmä ľudia, pretože oni tvoria môj život a môj život je herectvo. Je to taký kruh.

Čo vás priviedlo na hereckú dráhu?

– Chodila som do ZUŠ s najlepším kamarátom Maťom Vetrákom, s ktorým sme veľmi chceli robiť scénky. Raz sme si povedali, že pôjdeme na divadelný krúžok. Ešte predtým sme na ZUŠ robili muzikál Perníková chalúpka. On stvárňoval Janka, ja som veľmi chcela byť Marienka, no úlohu dostal niekto iný, čiže som tam vôbec nehrala. Aj tak som chodila na všetky hodiny, vedela som všetky texty. Jedného dňa predstaviteľka Marienky ochorela, tak ma zavolali, nech za ňu zaskočím, aby Maťo mohol skúšať. Nakoniec sa im to zapáčilo tak, že sme to s Maťom hrali spolu, a ju odtiaľ vyšachovali, chúďatko. A odvtedy ma to drží... Načas som síce od toho upustila, a keď som sa mala rozhodnúť, na akú vysokú pôjdem, dala som si prihlášku na angličtinu, pedagogiku a mama povedala, nech skúsim herectvo, že za to nič nedám. Naučila som sa texty, nemala som žiadne hodiny ani prípravu, šla som na prijímacie skúšky a nejako sa to podarilo. Sama som neverila, že je to možné. (Smiech.)

Na základnej umeleckej škole ste sa naučili hrať na husliach. Hrávate na ne dodnes?

– Mama je učiteľka hry na husliach, no ja, paradoxne, husle ani nemám. No keď som doma, občas si na maminých alebo učiteľových zahrám. Ale veľmi mi to chýba, pretože je to vec, ktorú som robila odmalička, od štyroch či piatich rokov, nonstop až do vysokej. Chodila som na súťaže, brat hrá tiež na husliach, mama ich učí. Celý môj život bol s nimi spojený a rada by som sa k tomu vrátila, aj keď už neviem, či by to moje prsty zvládli. (Smiech.)

Prezradili ste, že máte brata. Je to váš jediný súrodenec?

– Nie. Mám ešte sestru Salome, ktorá je o desať rokov mladšia, ale žije na Kanárskych ostrovoch s otcom a jeho ženou. A Izák je starší o dva roky.

Aký s nimi máte vzťah?

– S bratom mám super vzťah. Jasné, že ako deti sme sa tĺkli. (Smiech.) Teraz na seba však nedáme dopustiť. Keďže sa aj málo vidíme, lebo on žije v Prahe, sme vďační za každú spoločnú chvíľu, píšeme si. A sestra je ďaleko, tak s ňou je to ťažšie. Ona v zahraničí vyrastala celý život. No vždy, keď sa vidíme, je to o tom, že som jej veľká sestra a cíti voči mne určitý obdiv. Mám s nimi super vzťah.

Nedá mi nezastaviť sa pri vašom mene a mene vašich súrodencov. Nie sú práve bežné, skôr biblické.

– Áno. Otec mi hovoril príbeh, že čítal Bibliu a tam sa písalo: „Do roka a do dňa sa ti narodí syn Izák.“ A do roka a do dňa sa mu narodil syn a dal mu meno Izák. (Úsmev.)

A čo priateľ, je vo vašom živote nejaký?

– Áno, mám priateľa. Je tiež herec, Luky Dóza. (Úsmev.)

Ako dlho ste spolu?

– Už to bude päť rokov. Dali sme sa dokopy v krčme. (Smiech.) Pri škole totiž máme krčmu, ktorá sa volá Doska. Tam vlastne všetci herci prežívajú väčšinu svojho života počas školy, niektorí aj po škole, tak ako Lukáš. (Smiech.) Zoznámili sme sa tam, spoznali a dali sa dokopy.

Každý občas potrebuje vy­pnúť a zrelaxovať. Čo vtedy zvyknete robievať?

– Upratujem. To mi vždy úplne vyčistí hlavu. Nad ničím iným vtedy nerozmýšľam, iba nad tým, ako musím práve v tú chvíľu upratať. A veľmi ma to baví. Pre mňa je to úplný relax.

Čo vy a cestovanie?

– Cestujem rada. Môj otec žije na Kanárskych, takže za ním som chodievala každý rok. Chcela by som cestovať viac, no ťažko skĺbiť moje i Lukášove termíny. Chcela by som ísť do Ríma, a to skôr za kultúrou, lebo väčšinou chodím na letné dovolenky k moru. Chcela by som vidieť pamiatky na vlastné oči a nielen o nich čítať a pozerať na ne v dokumentoch.

Za vašou štíhlou postavou sa skrýva striktný režim zdravej stravy a cvičenia?

– Sú obdobia, keď sa opustím a jem obľúbené sladkosti, a to aj celé dni. (Smiech.) Ale viem, že v tejto brandži je to s kilami navyše trochu ťažšie, takže sa snažím zdravšie stravovať. Zaradila som do stravy aj nejaké zelené veci, tých sladkostí jem podstatne menej, ale nikdy som nebola nejaký makač vo fitku. (Úsmev.)

Keď už som spomenula jedlo – čo vy a kuchyňa? Ste v nej pečená-varená alebo varíte len z nutnosti?

– Keď sa tam je, tak som tam pečená-varená. (Smiech.) Ale keď sa varí... Nie som vo varení nejaká zbehlá. Keďže mama nás vychovávala sama, potrebovala všetko rýchlo pripraviť a uvariť. My sme jej tam ako deti len zavadzali, takže som v kuchyni bola málo a nemám zručnosti, ale teraz sa to postupne doúčam. Život s mužom je predsa len o jedle. (Smiech.)

My ženy na sebe neraz vidíme aj nedostatky. Je na vás niečo, čo považujete za nedostatok?

– Veľa vecí. Neberiem to, samozrejme, tak, že sa mi teraz zrúti svet, ale sú veci, ktoré keby boli iné, bola by som spokojnejšia. No snažím sa to brať tak, ako to je. A ďakovať najmä telu za všetko, čo zvláda. Mne skôr vadia osobnostné a povahové črty. To sú podľa mňa veci, ktoré by nám mali viac prekážať, než to, ako vyzeráme. Výzor sa dá zmeniť. No my ľudia príliš dávame pozor na to, ako vyzeráme, a menej nám záleží na tom, akí sme. A podľa mňa by sme mali riešiť skôr toto. Samozrejme, chcela by som mať menší nos a dlhšie nohy. Aspoň o štyri centimetre, ale v pohode, veď ma nosia, vyjdú všetky schody. (Smiech.)

Na Instagrame máte dosť fotiek, na ktorých ste bez mejkapu, čo sa tak často nevidí. Je to z vašej strany nejaké posolstvo iným ženám, že sme stále krásne?

– Áno. V poslednom čase sa tento kult prirodzenej krásy rozvíja. Aj na sociálnych sieťach sa rieši sebaláska. Je zopár mladých báb, ktoré ma sledujú a berú ma ako vzor. A práve toto je ten príklad, ktorý by sme im mali dávať. Že každý má niečo, čo na sebe nemá rád, ale to z nás nerobí ani horšieho, ani menejcenného človeka. Vždy je to o tom, akí sme vnútri. Ide to aj bez mejkapu. Keď žena vyžaruje to, že je spokojná, šťastná, tak jej mejkap ani netreba, lebo sa cíti pekná a to aj vyžaruje. Na druhej strane, keď je niekto nesebavedomý a nešťastný, môže mať na sebe mejkapu, koľko chce, môže mať najdrahšie oblečenie a vôbec to nepomôže.

Prezradila o sebe

✔ Váš obľúbený nápoj?
Voda.
✔ Máte kozmetické „must have“?
Odličovač, toner a krém.
✔ Vysnívaná destinácia?
Island. Je tajomný a to ma láka