To telo bolo úspešné
24. 10. 2007, 11:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 12:57)

Zdroj: Archív
Keď povieme, že ich telá boli úspešné, nepredstavujte si, že aj komerčne úspešné. Až na Ľubu, ktorá však takisto nebrala svoje telo ako nástroj na zarábanie peňazí. Tri ženy, o ktorých hovoríme, dostali do vienka krásne telo a tvrdým tréningom ho priviedli vo svojom odbore k dokonalosti. Opäť až na Ľubu, ktorá hovorí, že so svojím telom nič zvláštne nerobila.
Možno aj vás bude zaujímať, aké to bolo dopracovať sa k úspešnému telu pred 25 rokmi a čo majiteľky tých tiel robia dnes. Zoznámte sa s majsterkou Československa v kulturistike Martou Horáčkovou-Kostkovou, sólistkou baletu SND Rozáliou Zmekovou a modelkou Ľubicou Pašekovou.
Marta Horáčková (43), majsterka Československa v kulturistike z roku 1989
si sa mi od detstva páčili silné ženy, ženy bojovníčky, no moje ďalšie konanie sa odvinulo od príhody na kúpalisku, kde som ako maturantka uvidela ženu v skupine mužov. Mala široké plecia, štíhly pás a pevné telo. Tak ma to zaujalo, že som si povedala, že aj ja by som si chcela tak nejako zlepšiť postavu, s ktorou som bola dovtedy spokojná. Cesta k ženskej kulturistike vôbec nebola ľahká. Posilňovne boli len pre mužov a ženy nemohli cvičiť spolu s nimi – nebolo to tak vymyslené. Šatňa, sprcha aj záchod bol iba jeden. Potom som sa na vysokej škole zoznámila s mojím teraz už manželom Borisom Horáčkom, ktorý sa venoval karate a zároveň ho kombinoval s posilňovaním. Nezaklopal si na čelo, keď si vypočul, čo chcem robiť, ale zobral ma do posilňovne a bolo to. Boris bol celé roky mojím trénerom. Aj keď sme z neskúsenosti určite narobili veľké chyby, neublížili mi. Ja si totiž stále myslím, že ak niečomu naozaj veríte a naozaj to chcete, tak to ide perfektne. Vďaka zmenenému stravovaniu som na sebe rýchlo videla pokrok – z tela mi ubudol tuk a objavili sa svaly. Ľuďom sa to páčilo a to ma povzbudzovalo.
Keď som sa dozvedela, že v Uherskom Hradišti sú majstrovstvá Československa v kulturistike, chcela som byť pri tom. Celá kulturistická partia sme sa natrepali do starého auta a išli sme. Bol to asi len prvý rok, čo u nás súťažili aj ženy, ale ako majú správne kulturistky vyzerať som už vedela z amerických časopisov. Písal sa rok 1987 a na majstrovstvách bola nenapodobiteľná atmosféra. Strašne ma to chytilo. O rok som na majstrovstvách Slovenska skončila druhá a na majstrovstvách Československa takisto druhá. Vtedy bolo podstatné to, aby súťažiace boli pekné ženy a aby mali peknú harmóniu tela. Ja som bola veľmi štíhla a postupne som zistila, že nestačím na tie svalnatejšie bez toho, aby som nebrala podporné prostriedky. A tak som od kulturistiky odišla. Ale ešte predtým som v roku 1989 vyhrala majstrovstvá Slovenska aj majstrovstvá Československa v kulturistike žien.
V tých časoch som kulturistike podriadila všetko. Denný režim som prispôsobovala nie môjmu zamestnaniu asistentky na vysokej škole, ale kulturistike. Tréningy, jedlo, relax. Musela som napríklad jedávať každé tri hodiny, a tak mi bolo úplne jedno, že mám v čase jedla povedzme zasadnutie katedry. Sekretárka mala príkaz, že keď udrie môj čas, pod nejakou zámienkou ma vyvolá von. Bežala som zhltnúť tvaroh alebo vajíčka a zase som pokojne sedela na porade. Bola som tak zaujatá kulturistikou, že som nepočúvala reči v rodine o vydaji a deťoch. Cítila som, že kulturistika mi k životu úplne stačí. Boris bol aj tak stále so mnou, tak aká svadba. Ale napokon som sa ako 30-ročná predsa len vydala a šesť týždňov po svadbe som v zrýchlenom tempe „vynosila“ a porodila nášho syna Borisa.
Až keď sa mi narodil Boris, začala som veci vidieť akosi inak. Už nebolo životne dôležité, aby som na minútu presne jedla a trénovala do odpadnutia. Určite boli roky predtým premrštené, ale bez toho by som sa nedostala tak ďaleko. Našťastie som za to nezaplatila privysokú cenu – môj manžel Boris trpezlivo počkal, kým sa spamätám, a napokon aj všetky tri deti sú v poriadku – aj keď do pôrodnice s Boriskom som išla priamo zo stacionárneho bicykla. Pri Tamarke to už bolo miernejšie, ale tak či tak si v mojom brušku odcvičila dosť. No a dnes dvaapolročnú Soničku som porodila ako zrelá, vyrovnaná štyridsaťročná žena, ktorá presne vedela, čo chce. Chcela som mať rodinu a aj ju mám.
VIZITKA MARTA HORÁČKOVÁ-KOSTKOVÁ (43) je majsterkou Československa v kulturistike z roku 1989. Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú a krátko pracovala na fakulte ako asistentka. Po skončení súťažnej kulturistickej kariéry sa venovala kondičnému trénerstvu a viedla kurzy kondičnej kulturistiky pre ženy. Je dlhoročnou redaktorkou časopisu Muscle and fitnes. V súčasnosti je doma a stará sa o svoje tri deti Borisa, Tamaru a Soňu. |
Rozália Zmeková (54), sólistka baletu SND
Keď som mala 6 rokov, mama ma priviedla do vychýrenej baletnej školy pani Osvaldíkovej v Piešťanoch. Tetuška, tak sme pani Osvaldíkovú oslovovali, bola rodená pedagogička s úžasným prístupom k deťom. Zo mňa si dokonca urobila neskôr svoju asistentku! Vďaka nej som sa zamilovala do baletu a nevynechala žiadnu hodinu, aj keď som bola chorá.
Moja učiteľka mi hovorila ,Musíš ísť na konzervatórium‘. Mala som sedem rokov a to slovo som ani nedokázala vysloviť. Ale pani Osvaldíková, ktorá má dnes 93 rokov a baletu sa stále venuje, mi to pripomínala celých 9 rokov! Po 5. ročníku tanečného konzervatória som rok pôsobila v Štátnom divadle v Brne, potom som urobila konkurz do Slovenského národného divadla. Vtedy tu bola veľká konkurencia, ale dostať sa do SND bolo úžasné!
Tancovala som veľa a pritom som žila normálny rodinný život. So staršou dcérou Luciou, mala som ju v dvadsaťpäťke, som tancovala do 6. mesiaca tehotenstva. A pol roka po pôrode som už bola v baletnej sále. V tejto profesii treba rátať aj s úrazmi. Lekári mi radili zmenu profesie, ale ja som dva roky bojovala sama so sebou i s bolesťou, a podarilo sa! Predo mnou boli moje najlepšie roky.
Baletky odchádzajú do dôchodku veľmi mladé, ja som tancovala ešte v 45 rokoch. Hoci mi v divadle ponúkli spoluprácu, cítila som, že by som mala robiť niečo iné. Sestra si v nákupnom centre Aupark otvorila obchodík, chvíľu som jej pomáhala a pritom premýšľala, čo ďalej. Napadlo mi – čo tak pedikúra? Urobila som si pedikérsko-masérsky kurz a už 9 mesiacov pracujem s úžasným mladým kolektívom v jednom bratislavskom štúdiu krásy.
VIZITKA ROZÁLIA ZMEKOVÁ (54) tancovala v Giselle, Gajane, Bachčisarajskej fontáne, Márnej opatrnosti, Petruške, Copllie, Popoluške, Čarodejnej noci, Chopeniáde, Plese kadetov, Luskáčiku, Labuťom jazere, Othellovi, Spartakusovi, Legende o láske, Don Quijotovi, atď. Bola pedagogičkou na Novej scéne, ale aj na Vysokej škole múzických umení. Jej staršia dcéra Lucia je kozmetičkou, momentálne žije v Anglicku, mladšia Silvia študuje na vysokej škole muzikológiu, manžel je stomatochirurg. |
S modelingom som, na dnešné časy, začínala neskoro – po dvadsiatke. Tušila som, že by som mohla byť modelkou, ale že by to bol môj sen? To nie. Túžila som stať sa herečkou, hrať v divadle i filme. Že som sa stala modelkou, bola úplná náhoda – na ulici ma oslovili z časopisu Móda. Väčšinu módnych tituliek, na ktorých som bola, fotil Karol Kállay, reklamné fotografie zasa Fedor Nemec. Keď som začala v Prahe študovať herectvo na DAMU (Divadelná fakulta akadémie múzických umení), v modelingu som prežívala najúspešnejšie roky. Bola som tvárou Coca-coly, robila som reklamu takmer na všetko – od zápalkových škatuliek až po konkurenčnú Pepsi.
S modelingom som skončila pred jedenástimi rokmi. Nie pre vek, ešte v tridsaťpäťke ma fotil Tóno Stano, ale čakala som dieťa. Na chvíľu som modeling vymenila za písanie. Kamarát publicista Peter Nágel vedel, že mám v Prahe veľa známych. Na internáte som bývala s Ivanou Chýlkovou, dodnes sme veľmi dobré priateľky, rovnako s Jitkou Asterovou. Veľmi blízki sme si aj s rodinou Milana Šteindlera (režisér filmu Díky za každé nové ráno). A tak som chodila na filmové festivaly robiť rozhovory.
Dnes som na voľnej nohe, hrávam v reklamách (na pracie prášky Persil, jogurty Danone...). Keď mi pred časom zavolali z hereckej agentúry z produkcie filmu Nebo, peklo... zem a ponúkli mi epizódnu úlohu bývalej modelky, s radosťou som sa vrátila k herectvu.
VIZITKA ĽUBICA PAŠEKOVÁ-MRUŠKOVIČOVÁ (46) hrala v slovensko-americkom filme Dávajte si pozor (1991), v českom Stupně poražených (1988) a Křížová vazba (1990), vo francúzskom filme Vitajte v raji, v českom seriáli Dlouhá míle. Jedenásťročného Dominika má z manželstva s hokejistom Dušanom Pašekom, otcom 3-ročného Sebastiána je jej partner, hudobník Juraj Burian. |