Tvárim sa, že svojho muža milujem, ale... Nesmie zistiť, ČO a s KÝM som urobila za jeho chrbtom

Dostala som sa do veľmi komplikovanej situácie. Jedného z dvoch mužov, ktorých milujem, budem musieť zraniť. A možno sa to skončí oveľa horšie...

Mala som 19, on 21, keď sme sa do seba zaľúbili. Náš vzťah vydržal len pár mesiacov, pretože sa objavil človek, ktorý nám šťastie závidel.

Jeho expriateľka odmietala pochopiť, že ich vzťah sa skončil. Feri mi vždy opakoval, že som pre neho tá pravá a s Ivetou už nemá nič spoločné. Veď bol už pol roka slobodný, keď stretol mňa. Sľuboval mi, že žiadnu ženu nebude ľúbiť tak veľmi ako mňa. A ja som to cítila podobne.

Iveta sa s naším šťastím nedokázala zmieriť. Urobila všetko pre to, aby nás rozhádala. Napríklad nášmu spoločnému kamarátovi Jurajovi povedala, že s ním chcem chodiť a on so mnou začal okato flirtovať. Feri začal žiarliť a žiadal vysvetlenie. Snažila som sa ho presvedčiť, že medzi nami nič nie je. Neskôr mi od Juraja začali chodiť pikantné esemesky, otravoval ma telefonátmi a Feri bol stále zúrivejší. Jedného dňa do mňa Feri hodil moju podprsenku a vyhlásil, že o všetkom vie. Vraj sa chce rozísť a nech na neho zabudnem! Nezmohla som sa na slovo. Netušila som, z čoho ma obviňoval, čo som urobila zle.

Feri mi nič nevysvetlil, zbalil si pár vecí a odišiel z nášho prenajatého bytu. Nevedela som, kde ho mám hľadať. Vypol si mobil a nezastihla som ho ani na internete. V práci som celý čas plakala a Iveta, ktorá pracovala v reštaurácii spolu so mnou a Ferim, sa tvárila veľmi spokojne. Bolo mi jasné, že za tým bola ona. Po skončení pracovnej doby som ju počkala na parkovisku. Prinútila som ju, aby mi to celé vysvetlila.

Bolo mi jasné, že to ona zničila náš vzťah. Znudene vyštekla, že nemôže za to, že som nechala svoju podprsenku u Juraja. Vraj si mám nabudúce dávať väčší pozor, keď spím s inými mužmi! Takže toto si na mňa vymyslela! Chcela, aby to vyzeralo tak, že som Ferimu neverná. Nečudo, že ma opustil. Z celej sily som jej strelila facku. Zasyčala, že to ešte oľutujem a želala mi, aby som v živote už nikdy nebola šťastná.

Dozvedela som sa, že Feri sa odsťahoval do Bratislavy. Už sa mi neozval. O pár týždňov som zistila, že som tehotná... Rozhodla som sa ísť ho hľadať. Poprosila som o pomoc niekoľkých spoločných priateľov. Urobili sme, čo sa dalo, ale nikto o ňom nič nezistil. Ubehla jeseň, potom prišla zima a ja som na jar porodila syna bez toho, aby jeho otec tušil, že existuje.

Syn mal dva roky, keď som spoznala Mareka. Malý Ivan bol práve chorý, mal vysokú horúčku a ja som s ním utekala k lekárke. Na chodníku som sa potkla a škaredo som spadla. Našťastie sa mi podarilo zosunúť na zem tak, že som malého udržala v náručí. Nič sa mu nestalo, ale ja som si poriadne udrela nohu. Z rany na lakti mi tiekla krv a mala som rozbité koleno. Nedokázala som sa postaviť. Vtedy ku mne pristúpil muž, vybral mi dieťa z rúk a pomohol mi vstať. Odkrivkala som k lekárke a on niesol môjho syna.

Čakal tam so mnou a dokonca ma odprevadil aj do ordinácie. Vraj nech sa netrápim, aj tak práve nemal iné povinnosti a neodíde, kým nás dvoch so synom lekári nedajú dokopy. Tak sa začal náš vzťah. Marek sa odo mňa odvtedy ani nepohol, je ako môj anjel strážny. Tisíckrát som poďakovala nebesiam, že mi ho zostali do cesty. Miluje nás a ja... Ja ho mám tiež veľmi rada. Ale na skutočného otca svojho syna dodnes neviem zabudnúť.

Marek ma jedného dňa požiadal o ruku a ja som súhlasila. Bola som dojatá a naozaj som si myslela, že veľká úcta a nekonečná vďačnosť sú dôležitejšie než vášnivá láska. O tri mesiace sme sa vzali. Zlý osud akoby čakal len na túto chvíľu. Pár týždňov po svadbe som stretla Feriho. Blížil sa oproti mne na chodníku a keď ma zbadal, prekvapene zastal. Nevedela som, ako zareagovať. Chvíľu sme sa mlčky premeriavali. Ten jeho hlboký pohľad... Cítila som sa rovnako ako pred rokmi, akoby sa medzi nami vôbec nič nezmenilo! Z nášho synčeka rástla jeho verná kópia, takže som ho mala každý deň pred očami. Vidieť ho však naživo bolo šokujúce a zároveň také krásne...

Bez slova ma objal a dlho ma držal v náručí. Potom ma pozval na kávu, chcel počuť, ako sa mi darí. Keď som mu prezradila, že chlapec, ktorého volám zlatíčko, je v skutočnosti jeho syn, rozplakal sa. Priznal, že odvtedy nebol zamilovaný a ani šťastný. Vraj to, že nás konečne našiel, vníma ako dar. Musela som mu povedať, že som sa opäť vydala. Videla som, že ho to zlomilo. Keď sme sa lúčili, pobozkal ma a ja som mu to dovolila. Bol to vášnivý bozk, z ktorého sa mi točila hlava a chvíľu som si predstavovala, aké by to bolo, keby... Chcela som sa mu oddať, stráviť s ním noc, zaspať v jeho náručí. Napokon som sa ovládla a vrátila sa domov, ale niekde vo vnútri tuším, že sa schyľuje k nevere. Nenávidím sa, ale nemôžem si pomôcť!

Taký je môj životný príbeh. Našla som osudovú lásku, ktorú som neskôr stratila. Našla som druhého muža, ktorý si ma vzal pod svoje ochranné krídla a ja som mu nekonečne vďačná. Vždy bol ku mne aj k môjmu synovi láskavý a dobrý. Ale teraz sa moja veľká láska vrátila. Feri ma prosí, aby som sa k nemu vrátila, vraj k sebe patríme a Ivanko je jeho syn.

Neviem, čo mám robiť. Nechcem Mareka zraniť, viem, že by zo smútku ochorel. Mám sa vzdať životnej lásky, otca svojho dieťaťa, mám syna vychovať tak, že ho budem držať ďaleko od jeho biologického otca? Mám sa vzdať svojho šťastia? Stále častejšie plačem, som nešťastná. Neviem, ako ďalej...

Lucia