Učiteľka zo školy pre nadané deti: Čo robiť, aby drobci ČÍTALI? Zistite, či to robíte SPRÁVNE

Beáta Husárová je vždy usmiata, energická a neskutočne charizmatická žena. Okrem práce na plný úväzok v škole ju baví aj svet krásy, mejkap a vlasový styling. Športuje, vychováva deti a ako správna multitaskerka, stíha ešte mnoho ďalších vecí. Učí nadané deti v bratislavskej škole a (určite nielen) môjmu dieťaťu zmenila život.

Mám doma nadanú dcéru a kým sme to zistili, prešli sme si všelijakými vlnami a trápeniami v bežných materských školách. Keď sme sa dostali do školy zameranej práve na prácu s nadanými deťmi a konkrétne do triedy pani Beátky, pookriali sme. Podarilo sa jej moju dcérku vytiahnuť z ticha, do ktorého sa uzavrela pred svetom - a postupne, pomaličky ju v priebehu školského roka dostávala z jej tvrdej ulity.

Emmka prestala po večeroch plakávať, že ona do tej škôlky už nikdy nepôjde, do kolektívu ju určite nedostaneme... A postupne prišli krajšie dni. Našla si kamarátov a začala sa prejavovať aj v inom prostredí, než len doma. V rozhovore pre Happy Reads, mojom IG projekte o detských knižkách Beátka prezradila, prečo je pre deti dôležité čítať a ako to spolu robiť správne, aké tie dnešné deti sú a či sa v našej výchove niečo zmenilo.

Deti by mali v prvom rade čítať pre radosť. Keď som bola dieťa, milovala som chodiť do knižnice a požičiavať si kopec kníh a potom sa pretekať s kamoškami, ktorá prečítala viac. Dnešná doba je však iná ako kedysi, a preto je potrebné, aby rodičia začali budovať u detí vzťah ku knihám už od útleho veku. Čítanie rozvíja slovnú zásobu, komunikačné zručnosti, zlepšuje gramatiku a podporuje tvorivosť a následne písanie slohov, príbehov. Takže to sú také zásadné dôvody, prečo by mali čítať. 

Dnešné deti sú v podstate rovnaké ako sme boli kedysi my. Avšak doba pokročila a rodia sa do sveta, ktorý ovláda technika, mobilné telefóny a sú im vystavované denne. Nemám rada škatuľkovanie, že dnešné deti sú lenivejšie, hlúpejšie alebo vedia menej. Sú také, ako ich my dospeláci vedieme. Čítajú. Hoci mám pocit, že menej. Ja ako učiteľka sa snažím deti viesť k čítaniu, chodiť do knižnice, budovať pozitívny vzťah ku knihám. Ak dieťaťu dáme do rúk zaujímavú a veku primeranú knihu, je veľká šanca,, že ho to bude baviť. Ak dieťa uvidí, že si doma rodič číta, bude čítať aj dieťa. Ak uvidí rodiča s mobilom, tak ono si knihu do ruky tiež nezoberie.

Veľa detí prichádza do školy s tým, že písmená už poznajú. Mnoho z nich dokáže napísať svoje meno, či odpísať názvy. Niektoré dokonca čítajú. U nás v prvom ročníku delíme žiakov do troch čítacích skupín podľa toho, ako čítať, resp. nečítať vedia. Robí sa to pomocou testovania. Na základe výsledkov sú rozdelené do troch skupín a na konci školského roka by mali byť všetky deti na rovnakej úrovni. U nás sa písmenká učia na základe fonematického uvedomovania. Je to veľmi zaujímavá metóda a oproti klasickému šlabikáru aj pomerne dynamická a pútavá. 

Mal by dieťa nechať, nech si číta. Avšak častokrát som zažila, že rodič prišiel s tým, že dieťa číta a pyšne hovoril, že číta Harryho Pottera. TO, že dieťa prečíta takú náročnú knihu v takom nízkom veku neznamená, že dokáže čítať s porozumením. Preto by mal dbať na výber veku primeranej literatúry a s dieťaťom sa o každej prečítanej knihe rozprávať. Klásť mu otázky na porozumenie, možno si overovať, či naozaj rozumie, o čom číta a nepredkladať mu zbytočne zložité knihy, ktoré hoci prečíta, pointu stratí.

Myslím, že na túto otázku som už odpovedala v predošlej. Ak má rodič možnosť, nech sa poradí s učiteľkou. Záleží aj od veku dieťaťa, kedy s čítaním pred nástupom do školy začne.

Začínali sme s krátkymi riekankovými knihami, neskôr sme prešli na krátke príbehy a tvorili s k nim vlastnú knihu. Tu sa deti tešili, že na konci čítania majú aj svoju vlastnú knihu s ilustráciami. Bolo to super hlavne počas kovidového obdobia, kedy to učenie bolo náročné a vlastne sme sa za pochodu učili čo a ako robiť.

Momentálne učím prvákov a čítame knihu O magickej škole zvierat. Vyhradíme si vždy posledných 15 minút z hodiny, každé dieťa má jeden výtlačok knihy a spoločne čítame tak, že žiakov vyvolávam, ostatné deti sledujú text pomocou očí a pršteka. Je dôležité, aby boli písmená dostatočne veľké a aby toho textu na jednej strane nebolo veľa.

Niektoré deti dokáže odradiť práve nahustený text a potom majú pocit, že to nezvládnu prečítať, lebo je toho veľa. Poradila by som aj rodičom, aby volili knihy, kde bude pokojne na jednej strane jedna či dve vety. Nezáleží na tom, koľko toho je, je hlavné, ak spočiatku dieťa získa návyk a z návyku sa stane zvyk. Deti vo všeobecnosti bavia knihy o zvieratách, o deťoch, dobrodružstvách, či zaujímavosti z oblasti zvieracej ríše.

Milovala som knihy, ktoré mali pokračovania. Presný názov si nepamätám, ale bola to séria kníh pre mladé slečny. Príbeh bol o asi piatich kamarátkach, ktoré sa rady parádili a spoločne prežívali zážitky zo školy, nakupovali a ja som milovala si to všetko prečítané vizualizovať.

Doteraz mám však z detstva odložené rozprávky od Andersena, Dobšinského a môj najobľúbenejší spisovateľ bol Tomáš Janovic a Daniel Hevier. Keďže som rada recitovala, veľa kníh som dostávala, aby som sa mohla pripravovať na recitačné súťaže. Som z učiteľskej rodiny, a teda veľa sa u nás čítalo. My sme doma takmer nepozerali televíziu. Dokázala som čítať neustále. Preto sa aj ako učiteľka snažím lásku ku knihám ukázať aj deťom.