Vydatá Elena išla na dovolenku sama: Keby muž tušil, čo sa TAM stane, nepustil by ju, VERU NIE!

Elena netušila, ako jej dovolenka zmení pohľad na manželstvo. Po návrate domov sa s mužom hneď rozviedla...

Kedysi platilo, že po siedmich rokoch sa ukáže, aký je vzťah pevný. V posledných rokoch však rastie počet „strieborných“ rozchodov, čiže rozpadu dlhoročných manželstiev. Rozchod je vždy náročný a veľmi bolí, ale „strieborné“ rozchody (nazvané podľa šedín na oboch rozchádzajúcich sa hlavách) – to je celkom iná šálka kávy. Okrem smútku prinášajú sériu úplne nových výziev a problémov. Na Slovensku sa pritom podľa štatistiky rozvádza približne každé tretie manželstvo, a hoci rozvodov vraj celkovo ubúda, trendom je rozpad dlhotrvajúcich manželstiev. Až pätina rozvádzajúcich sa párov spolu žila viac ako 25 rokov.

To, čo by bolo ešte pre našich starých rodičov nemysliteľné, sa teda stalo celkom normálne a bežné. Zmenil sa aj pohľad okolia a to aj v menších mestách a na dedinách. Rozvedené ženy dostávajú podporu a porozumenie od okolia v duchu – nebudeš prvá ani posledná. To je možno dôvod, prečo nespokojné manželky, z ktorých sa časom stali skôr upratovačky, zásobovačky, vychovávateľky, kuchárky a organizátorky ako rovnocenné milované partnerky, podávajú žiadosť o rozvod častejšie ako muži.

Rozprávanie našej čitateľky Eleny je len potvrdením tohto trendu. Ten by mohol v budúcnosti priniesť aj niečo pozitívne – muži by mali prestať brať svoje dlhoročné partnerky ako samozrejmosť, o ktorú už netreba bojovať. Nie je to totiž pravda, každá trpezlivosť má svoje hranice.

S Danom sme sa stretli v roku 1986. Mala som 28 rokov a dve deti z prvého manželstva, Tomáša, vtedy trojročného, a Katku, ktorá mala desať mesiacov. Dano mal iskru v oku, vedel ma rozosmiať a fantasticky to vedel i s mojimi deťmi. Padli sme si do oka a v roku 1987 sme sa zobrali. Adoptoval si Katku aj Tomáša, a do pol roka sa nám narodilo aj naše spoločné dieťatko, dcérka Barborka.

Dano bol perfektný otec, pomáhal so všetkým vrátane neskorého nočného kŕmenia. Keď mala Baška tri mesiace, dostal Dano ponuku robiť na stavbách v zahraničí. Odchádzal na celé dlhé týždne a rodinné povinnosti zostali len na mne. Takto to išlo veľmi dlho, deti som vychovávala sama najlepšie, ako som vedela, ale často mi napadla otázka: Takto bude vyzerať celý môj život? Budem navždy tráviť večery sama a čakať? Cítila som, že puto medzi mnou a Danom oslabuje, ale stále som si nevedela predstaviť, že by sme už s Danom netvorili pár.

Mali sme nádherný dom pod lesom, každý rok sme išli na dovolenku k moru, mali sme spoločných priateľov. Bola som nespokojná a osamelá, ale vravela som si, že každý vzťah má svoje dobré aj zlé dni. V tom čase sme boli svoji už neskutočných 19 rokov, to som predsa nemohla len tak hodiť za hlavu.

Ale potom, v roku 2006, som s deťmi zase raz išla sama na dovolenku. Sedela som sama večer v hotelovej izbe, pozerala sa z balkóna na páry, ktoré sa idú ruka v ruke prejsť po promenáde, a zrazu som sa rozhodla. Pohár mojej trpezlivosti sa naplnil. Keď sme sa vrátili domov, rozprávala som sa s kamarátmi a  každý z nich mi len potvrdil to, čo som aj sama vedela – nie som ešte taká stará, aby som už nemohla byť šťastná.

Keď sa Dano vrátil domov, nabrala som odvahu a oznámila som mu – chcem sa rozviesť. Dano bol šokovaný, ale ja som necítila žiadne pochybnosti. Najťažšie bolo povedať to deťom – ale na moje prekvapenie, prejavili pochopenie.  Podala som žiadosť o rozvod a zároveň sme dali ponuku na predaj domu.

Súd nás rozviedol o deväť mesiacov. Rozdelili sme si s Danom peniaze a ja som si kúpila starší domček s veľkou záhradou. Teraz žijem život, po akom som vždy túžila – trávim čas s deťmi, prázdninujem s kamarátmi, a ak budem mať šťastie, možno ešte stretnem niekoho nového, s kým prežijem aj lásku. V päťdesiatich ôsmich rokoch som konečne šťastná.