Vyspala sa s kolegom, mal to byť len vášnivý sex na jednu noc: Och, ale čo jej začal robiť!

Kedysi som pracovala v korporácii. Pravidelne sme mávali školenia, aby sme ovládali všetky novinky a podnik mohol napredovať. Dávali si záležať na tom, aby sme mali najlepších školiteľov, aby sme poznali najnovšie technológie. A jedno z tých školení sa mi stalo osudným.

Bolo naplánované na tri dni, lokalita kdesi na strednom Slovensku v útulnom hoteli, na skok bola krásna príroda. Od deviatej rána do piatej poobede nás školili a potom sme s kolegami mali spoločnú večeru a voľnočasové aktivity. Prvý večer to bola klasická prechádzka na čerstvom vzduchu, aby sme si po toľkých nových informáciách vyvetrali hlavu. Príjemne ma prekvapilo, že šli všetci kolegovia, dokonca aj nadriadený z druhého oddelenia. O ňom totiž bolo známe, že nie je práve kontaktný typ a je vorkoholik.

Druhý večer sme mali rezervovaný salónik, k dispozícii bolo pivo, víno, minerálka. Dohodli sme sa, že budeme hrať spoločenské hry. Vraj sa pri tom lepšie spoznáme, vyskúšame tímovú hru, vycibríme logické myslenie, zabavíme sa a uvoľníme. Prečo nie? Dokonca som pri hre spoznala aj kolegov z druhého oddelenia. Aj ich šéfa.

Spočiatku sa mi zdalo čudné, že sa takmer celý čas bavil len so mnou. Bolo to samé Lucia sem, Lucia tam. Nakoniec som zistila, že okrem toho, že pracuje za troch a nie je spoločenský, nie je práve obľúbený, pretože vorkoholizmus vyžaduje aj od podriadených a tí chcú mať aj čas pre seba a rodinu. Ja som si s ním však prekvapivo rozumela a bol mi celkom sympatický ako človek. Ako hodiny ubiehali, ubúdalo aj z drinkov, a ako to už na takých školeniach býva, okolo polnoci už bolo každému veselo.

Asi hodinku nato som sa zdvihla, že idem spať. Neprekvapilo ma, keď sa na odchod dvihol aj on. Veď jediná, ktorá mu venovala normálnu konverzáciu, som bola ja. Odprevadil ma k izbe. Už keď som otvorila dvere, chytil ma za ruku a zastavil. Neviem, čo to do mňa vtedy vošlo, no vtiahla som ho do izby. Všetko nabralo rýchly spád a o pár sekúnd sme sa už oddávali vášni v rozhádzanej posteli. Noc bola náruživá, dlhá, nekončiaca. Len ráno som sa chytala za hlavu, čo sa stalo. A najmä, čo sa bude diať teraz, po tej noci.

Pre mňa to bola jednorazovka, nemohla som si dovoliť vzťah so šéfom z druhého oddelenia, s ktorým sme úzko spolupracovali. U nás boli vzťahy na pracovisku tabu. On však silou-mocou chcel pokračovať, prenasledoval ma na každom kroku, volal mi, písal, stále ma niekam pozýval. Nedalo sa to nevšimnúť. Preto aj kolegovia si šepkali a klebetili.

A tak to dospelo až k tomu, že som dala v práci výpoveď a zmenila si číslo. Našťastie nezistil to, kde bývam. Aj keď sa to skončilo takto, k spomienkam z tej noci v hoteli na strednom Slovensku sa občas ešte vrátim. Možno, keby sme sa zoznámili za iných okolností, bolo by to iné. Asi to tak malo byť. Dnes mám prácu, kde som sama sebe paňou, a do vzťahu sa mi nik nestará. 

Lucia

Čo my na to?

Alkohol môže narobiť poriadnu šarapatu a podgurážené robíme aj veci, ktoré by sme inak nerobili. Stále to však bolo školenie a vtedy treba robiť veci s mierou. Lucia si síce užila, no čo nasledovalo potom, za to zrejme nestálo. Prísť pre jednu noc o prácu? No dá sa povedať, že si vďaka tomuto mužovi našla prácu, kde sa nikomu nezodpovedá a je slobodná. Aj taký je život.

Máte rovnako zaujímavý príbeh?

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile ivana.adamcova@newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček.
Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!