Zoznamka na nete: Poď sem, nech sa s tebou zblížim

Na internetové zoznamky sa môžete dívať očami profesionálneho vyberača kontajnerov: 95 percent tvorí odpad a zvyšných 5 percent sú poklady, na ktoré by ste inde nenatrafili. Očami kriminalistu: Je to virtuálny brloh pre skrachovancov, pri ktorých si nikdy nemôžete byť istí, čo robia pravou rukou, kým tou ľavou si ťukajú s vami.

Alebo očami Marianny, dobrodružnej duše a zároveň najväčšej odborníčky na zoznamovanie cez net, akú sa nám podarilo vypátrať. „Sieť nie je zlá ani zákerná. Zlí alebo zákerní sú len ľudia,“ začína. Marianna a sieť sa spolu kamarátia rovných jedenásť rokov. Začalo sa to vtedy, keď sa kvôli práci presťahovala do jedného z najmenších miest na Slovensku, v ktorom nepoznala okrem vlastného obrazu v zrkadle živú dušu. „Dlhé večery som si krátila na starom dobrom oldschoolovom pokeci, keďže Markovi Zuckerbergovi vtedy ešte zostávali do spojenia jednotiek a núl do jeho Facebooku viac ako tri roky.“

„Jeden z prvých, na ktorých som natrafila na pokeci, bol Majo. Mal o 7 rokov menej ako ja a bol ešte neplnoletý, čo mi neprekážalo, keďže som s ním neplánovala stavbu domu na vidieku ani výrobu piatich detí. Bol východniar v najlepšom zmysle slova, knihomoľ ako ja, ale zároveň drzý, mladý, nekonformný, talentovaný a ryšavý. Po polroku četovania sme sa rozhodli stretnúť. Čakal ma na stanici svojho rodného mesta v tričku s obrázkom Cartmana (to je ten tučný rasistický sexistický antisemita zo South Parku) a nápisom Jsem větší lesba jako ty, čo však nebola pravda, lebo on sa so ženou dovtedy ešte nebozkával, zatiaľ čo ja už áno. V literatúre a kinematografii mal však viac ako slušný prehľad a zoznámil ma (okrem iného) s Borisom Vianom, s ktorým chodím do postele dodnes – našťastie, iba v knižnom vydaní, keďže je pol storočia po smrti.

Viac než od Maja som si v oblasti osobného šťastia sľubovala od Romana, ktorý bol predsa len o niečo starší, skúsenejší a mal za sebou aj výšku. Najprv sme si písali, neskôr volávali a potom som dostala skvelý nápad, že by mohol prísť na trojdňovú návštevu. Hmm. Dávajte si pozor na to, čo si želáte, lebo to možno dostanete. Tak ako ja. Namiesto sympatického športovca so zmyslom pre humor, ktorého som si na základe četu a telefonátov vybájila, sa dostavil slušný mamičkin chlapček s kyticou v ruke, ktorý mal problém naživo povedať dve rozvité vety za sebou. Keď som pre neodkladné povinnosti musela na pár hodín opustiť byt, tešila som sa do práce ako nikdy. Návrat bol o to horší. Nechápala som, prečo môj kľúč pasuje k cudziemu bytu, v ktorom je všetko, vrátane tričiek v skriniach, zoradené do vzorných šíkov a komínov. Nádejný drahý sa ako čerstvý absolvent vojenskej školy „nemohol pozerať na môj chaos v byte“. Zalial ma pot, ale keďže som vždy bola dobrá hostiteľ ka, premohla som svoju chuť vyraziť s posadnutým upratovačom dvere, a tak som sa len opila a pre istotu som v tomto blaženom stave zotrvala do jeho odchodu. Defi nitívneho.

Už nikdy viac takýto slušák, zaprisahala som sa. Dávajte si pozor na to, čo si želáte... ups, zase neskoro. Ivan bol prototyp badboya, z akého sa podlamujú kolená ženám od 9 do 99. Kožená bunda, šatka na hlave a ďalšie vizuálne atribúty, ktoré nemali nechať nikoho na pochybách, že do bytu vstúpil samec, ako sa patrí. Na zoznámenie sme si naliali zopár drinkov. Nadránom som sa zobudila s hučaním v hlave a neradostným zistením, že samec je preč a ja som ostala nedotknutá. Na rozdiel od mojej chladničky, ktorú vyplienil komplet, nechal tam len kečup, horčicu a sardinky v konzerve. To mal povedať hneď, že sa prišiel ku mne iba najesť, nebola by som venovala takú pozornosť svojmu zovňajšku. Zlý chlapec sa teda nekvalifikoval na milenca roka, zjavne preto, že bol viac hladný než zlý.

Ale potom mi sieť prihrala Marka. Bol to vysoký, krásny športovec, vysokoškolák a vďaka rodičom, ktorí nepatrili medzi najslabšiu sociálnu vrstvu, sa predvádzal na autách, o ktorých mohli jeho rovesníci len snívať. Okrem toho (veľmi som sa čudovala) mal aj niečo v hlave a disponoval pomerne slušným vkusom na filmy a knihy. Lenže muselo prísť nejaké „ale“. Marek bol narcis. Jeho fyzická dokonalosť pre neho znamenala tak veľa, že každej čašníčke dal pred objednávkou podrobný zoznam potravín, z ktorých sa vyhadzuje. (Následne sa čašníčka vyhadzovala z jeho zoznamu.) A keď si v zafajčenom rockovom pube za všeobecného veselia podnapitých metalistov s vážnou tvárou vypýtal bylinkový čaj, hanbila som sa ako pes a kontakt som rázne ukončila.

Na stránke pre slovenských a českých milovníkov kníh, kde sa vety našťastie nezačínali bežným „AwOjkY, PoPiShesH?“ ani stupídnym „Ahoj, ako to máš najradšej?“, ma oslovil Radek, slušný a zdvorilý mladík, ktorý mi v prvej pošte vykal. Postupne sme sa skamarátili a bavili aj o dôvernejších a osobných veciach, no foto som od neho nedokázala vymámiť. Niežeby mi o niečo išlo, ale bola som zvedavá. Stále sa vyhováral a vykrúcal, až mi raz napísal pravdu. Má síce mužské meno, ale cíti sa ako žena. Je transsexuál. Nechcel mi povedať pravdu od začiatku, lebo si nebol istý, s kým má do činenia, a výsmechu a nepochopenia si užil v živote už dosť. Bál sa, ako zareagujem, lebo sme si jeden druhého tak obľúbili, že prerušenie kontaktu z mojej strany by ho mrzelo. Mňa však tiež a nič také som ani nemala v úmysle. Odvtedy o „ňom“ hovorím ako o Radke, mojej novej kamarátke. O niekoľko dní by sme sa mali uvidieť naživo, nevieme sa dočkať. Vraj som jej vtrhla do života ako víchrica... hoci, moment, veď vlastne to bola ona, kto oslovil mňa!