6 žien, rôzne náboženstvá, veľa podobností: Čo im dáva viera a ako ich to zmenilo?

PROTESTANTKA Z VAJKOVIEC

Vyrastala som v kresťanskej rodine v čase tvrdej komunistickej normalizácie. Ideologický tlak v škole bol dosť silný, ale rodičia a blízki mi vštepovali kresťanské hodnoty a princípy. Keďže sami nimi žili, mala som v nich živý príklad, i keď to nemali kvôli nim ľahké. Som im za to vďačná. Po spoločenských zmenách ako študentka som sa zapájala do kresťanských aktivít medzi študentmi. Teraz už mám rodinu a s manželom sa snažíme vštepovať hodnoty viery aj našim dvom synom. Keď sa tak spätne obzerám na svoj život, neviem si ho predstaviť bez hlbokej dôvery v Boha, ktorý ma previedol všetkými ťažkosťami a nástrahami.

Neviem si ani len predstaviť, aký ťažký musí byť život, ktorý sa nemôže oprieť o čosi také pevné, ako je Boh, ktorý presahuje akékoľvek nestále a pochabé istoty, v ktoré ľudia často dúfajú. To, že som bola v útlom detstve pokrstená, je pre mňa uistením, že Boh formoval môj život už od narodenia k lepšiemu, jeho milosť a požehnanie ma držali nad vodou a pomáhali rozvíjať môj osobný potenciál a prehlbovať vzťahy s inými.

Hlásim sa k reformovanému vierovyznaniu. A vždy ma tak trochu mrzelo, že u nás je táto protestantská evanjelická forma kresťanstva v menšine. Vždy som ju vnímala ako zásadovú a principiálnu vo svojom vyznaní i dôrazoch pre život. Z profesijného hľadiska sa pohybujem vo finančnej sfére. Môžem vidieť, ako súčasná doba, zameraná na materiálne hodnoty, dokáže ničiť ľudské životy, ako ľahko sa dá prísť o finančné i materiálne zabezpečenie a prostriedky, i to, ako rôzne dokážu peniaze pokriviť ľudský charakter, takže sa človek v snahe zbohatnúť utieka k podvodom, kradnutiu, zneužívaniu iných. V takomto prostredí kresťanstvo môže svojimi dôrazmi na duchovné hodnoty a spoliehanie sa viac na Boha a jeho požehnanie prispieť aj k obnove ľudských životov, rodín i celej spoločnosti.

BUDHISTKA Z NOVÝCH ZÁMKOV

Aký je zmysel života? Túto otázku som si položila mnohokrát pred dvadsiatimi rokmi. So svojím životom som vôbec nebola spokojná, bola som v strese a nepáčilo sa mi ani to, ako sa správam v rôznych situáciách. Začala som hľadať možnosti sebarozvoja. Vždy sa mi veľmi páčili múdre slová J. S. Dalajlámu. A tak som s manželom vycestovala do Indie. Mala som veľké šťastie, že som Dalajlámu stretla osobne. Je to jeden z tých momentov, na ktorý celý život nezabúdame.

Po návrate som sa začala venovať budhizmu a meditáciám. Po dvadsiatich rokoch praktizovania som si uvedomila, že táto náuka nie je náboženstvom, ako si to mnoho ľudí myslí. Je to nekonečná studnica ľudských a múdrych rád, aby sme sa mohli naučiť žiť pokojnejším a harmonickejším životom. Zmenil sa môj postoj k životu a nezabúdam na to, že ja som strojcom svojho osudu a keď zlyhám, nemôžem viniť za to iných ľudí. Vďaka meditáciám, ktoré denne robím, sa cítim pokojná, spokojná, neriešim to, čo sa nedá vyriešiť, a prestala som si komplikovať život. Viem, že je všetko pominuteľné, a preto si vážim každý okamih, ktorý trávim so svojimi blízkymi, ktorým sa snažím neubližovať.

MOSLIMKA Z BRATISLAVY

Myslím, že máme potrebu veriť, je to intuícia človeku vlastná. Pre mňa je viera spôsob života, ktorý som si sama vybrala. V 16 som hľadala dôvod svojho bytia a smerovania. Po preštudovaní svetových náboženstiev a filozofických smerov som sa rozhodla pre islam. Dnes, s odstupom času, keď už som prežila väčšiu časť života ako moslimka, to vnímam ako najlepšie životné rozhodnutie. Kým predtým to bolo mechanické opakovanie niečoho, čo mi nedávalo úplný zmysel, tentoraz podstata spočíva na logickom základe.

Úprimná viera v srdci, morálne zásady a životné hodnoty kráčajú ruka v ruke s empatiou, ľudskosťou a toleranciou. Som akýsi „prototyp dnešnej moslimky“, ktorá si síce zahaľuje hlavu (čo sa často vníma ako prežitok alebo podradenosť), avšak určite nie mozog! Naopak, zapájam sa do diania v komunite, ako aj vecí verejných. Snažím sa meniť veci v prospech dobra, teší ma každý malý úspech. I malá kvapka dokáže zafarbiť oceán, preto dobre mienené úsilie má zmysel...

Každý deň sa snažím vydolovať zo seba to najlepšie. Niekedy mi to ide viac, inokedy menej... Som mama, manželka, sestra, teta, priateľka v jednom. A myslím si, že toto poznanie je zbližujúce aj napriek všetkým odlišnostiam. Na tomto pevnom základe som postavila koncept obľúbených BaBincov, nástroj pre interkultúrny a medzináboženský dialóg, ktorý spája ženy z rôznych kútov sveta v srdci Európy. Uviazanie reťaze okolo stola počas Štedrej večere je starý slovenský zvyk, ktorý symbolizuje zomknutosť rodiny a prianie, aby držala pevne spolu ďalší rok. To je moje prianie pre všetky rodiny, bez ohľadu na to, v koho a v čo veria. Nech medziľudské vzťahy naberú nový rozmer, kde nerozhoduje, akí sme, ale kto sme...

PRAVOSLÁVNA Z NIŽNÉHO MIROŠOVA

V určitom momente začal byť môj život jedinečný. Alebo lepšie povedané, v určitom momente som začala vnímať, že celý môj život je jedinečný. Bolo to (aj) vďaka tomu, že hoci mojím plánom bolo študovať v Nitre a stať sa tlmočníčkou, v skutočnosti som skončila v Prešove a momentálne pracujem ako sociálna pracovníčka. Mojou Alma mater bola Pravoslávna bohoslovecká fakulta – miesto „návratu“ a prehĺbenia lásky k pravoslávnej viere. Dnes pre mňa viera znamená skutočne žiť. Myslieť na to, že radosť rozdávaním rastie. V pôstnom období „nejesť“ hlavne jeden druhého. A milovať... Viera je tiež vôňa tymianu, zvuk roľničiek na kadidle, hĺbka a význam modlitieb, bohatstvo svätých tajín.

Ako dieťa som rada spávala v izbe starej mamy. Rada som počúvala jej tichú modlitbu a v mysli som ju opakovala so starkou. Nevedno ako a kedy naučila som sa modlitby naspamäť. Stará mama ma priviedla k svätej tajine pokánia a Eucharistie. Ona pre mňa predstavovala stelesnenie veriacej pravoslávnej ženy. V období sviatkov pre mňa viera znamená skutočné presvedčenie, že stará mama žije ďalej. Tradične na ňu myslím pri sviatočnom stole a v duchu jej ďakujem za ruku, ktorá ma priviedla do pravoslávneho chrámu a zasadila v mojom živote prvé semienko viery. Vďaka tomu je celý môj život jedinečný...

ŽIDOVKA Z KOŠÍC

Nenarodila som sa ako židovka, konvertovala som, keď som sa vydala za Žida. Predtým som veľmi neverila a nebola som nábožensky založená. Vďaka manželovi sa pre mňa otvorili aj tieto dvere. Začala som poznávať židovské náboženstvo a hľadať v tom zmysel. Na začiatku to nebolo ľahké, mala som priveľa otázok a priveľa rozporov v sebe. Ale stretla som výborných učiteľov v tejto oblasti a pochopila som, že viera je osobná hybná sila, že svoje dejiny viery si píše človek sám a tie biblické sú len akousi smerovkou na ceste. Nie sú mantinelmi ani obmedzeniami a dávajú veľký priestor na vytvorenie si vzťahu k Bohu. Viera sa stala pre mňa osobným vzťahom, ktorý si pestujem s veľkou láskou a cítim, že je opätovaný. Milujem hudbu, hrám na klavíri, a tak si tento vzťah k niečomu väčšiemu ako ja pestujem aj skrze ňu. Cez hudbu viem svoju vieru vyjadriť najlepšie.

KATOLÍČKA Z BRATISLAVY

Vieru vnímam jednoducho. Je v mojom živote a smeruje ho. Oceňujem ju hlavne v tých ťažších obdobiach a chvíľach. Viera je dôvera v Boha, v jeho prítomnosť. Viera je dávať zmysel životu. Dáva silu vytrvať, vstávať a snahu byť lepším, aj keď sa to často nedarí. Mať taký ten dobrý pocit, keď pusté obdobia pominú, že vytrvalosť nie je ľahká, ale stojí za to sa spoľahnúť. Bola pre mňa niečím dedičným, od malička pozorujúc priebeh dní u starkých i rodičov, neskôr však osobne hlboko skúšaná a som rada, že vo mne stále zostala.

Znamená ale hlavne radosť, možnosť prežívať drobné udalosti z iného pohľadu, takzvane duchovného, dávať si otázky, prečo sú mi v ten okamih dané a ako ich najlepšie prijať, prežiť. Veriť je pre mňa chcieť sa pozrieť na každý deň a osobu v ňom ako na dar. Pretože je dôležité vnímať ju v tom každodennom živote. Možno ju viac preciťujeme v období väčších sviatkov, slávnostnejšie, ja sa jej prítomnosti vo mne teším hlavne v tie všedné dni. Dáva mi zmysel, bez nej by to asi nebolo ono.