Adela Banášová: Môj posledný deň v živote

Poviem vám, raz som sa do posledného dňa „búrliváka pôžitkára“ pravdepodobne zobudila. Začalo sa to už ranným vysielaním v televízii. Boli tam naozaj úplne všetci. Muž hlásil počasie, vedľa neho ktosi tíško varil, pričom dvaja sa hojdali na hojdačke a rozprávali sa o plesniach, prišla aj známa speváčka, ale len ošúpať jabĺčko narýchlo v detskom okienku, ktosi stihol v pozadí darovať krv, na deke dole prebiehal tréning pôrodného dýchania so známou herečkou, na záver rýchlo niekoho vyžrebovali a ten získal niečo ako misu na papuče. Titulky. Uf.

Cestou do mesta som stretla všetkých. Mafiánov, rodiny, pekných aj škaredých ľudí, v rádiu som počula hip-hop, rock, pop, správy, reklamu na najlacnejší nábytok, na taký lacný, že sám oznamovateľ sa od šťastia evidentne zbláznil, v nákupnom centre mi ponúkli asi desať rôznych lákavých produktov v počte dva až tri za cenu jedného, všade boli zľavy na všetko, tak som na káve premýšľala, či to nie je aj na ten posledný deň trochu veľa. Napokon som si uvedomila, že do takýchto dní v duchu „všetko a rýchlo“ sa prebúdzame všetci a denne. Premýšľala som preto o svojej verzii posledného dňa.

Asi by som šla ráno do práce a slušne by som poslucháčom v rádiu oznámila, že je to môj posledný deň a že sa už teda nikdy nedostavím do zamestnania. Potom by som odmietla zopár exkluzívnych rozhovorov novinárom, ktorí by mi za prezradenie svojich pocitov v môj posledný deň núkali možno aj peniaze. Potom by som išla odhlásiť hypotéku, lízing, zdravotnú, sociálnu, odhlásila by som mobil, elektrinu, nájomné, všetkých 14 dôchodkových pilierov, zaplatila by som dane, lebo to, že ste mŕtvi, vás od platenia daní neuvoľňuje, ďalej by som obtelefonovala pár známych, zašla by som do pohrebnej služby, všetko by som zorganizovala, všetkých by som pozvala, ale pre nedostatok času už iba mejlom, vyvesila by som bielizeň, aby v práčke nezhnila skôr než ja, pekne by som sa nalíčila, obliekla a ľahla si do postele taká pripravená, že by už so mnou nemal nikto starosti.

Teraz mi napadlo – vo vchodových dverách by som nechala papuču, aby sa ku mne nebolo treba vlámať. Zodpovedný človek by svoj posledný deň s vedomím, že je jeho posledný, strávil presne takto. Preto ja naozaj nie som vyznávačom hesla „Ži každý deň tak, akoby bol tvoj posledný“, lebo, uznajte, to sú už aké náročné vybavovačky... Tak si vyberte – stres ako stres, jedna aj druhá verzia. To by sa človek ani pri najlepšej vôli nevládal rozumne reinkarnovať.

Logicky som sa preto snažila nájsť si vhodnú zmenu hesla „Ži, akoby bol každý deň tvoj posledný“. Skúšala som – predposledný? Jeden z posledných? Podľa všetkého posledný? Alebo... prvý? Ži, akoby bol každý deň tvoj prvý? To by šlo. Čiže: Ži, akoby si sem práve prišiel, takže buď slušný, veci sleduj a snaž sa ich pochopiť, uč sa, akoby si stále vôbec nič nevedel, objavuj stále niečo nové, obchádzaj niektoré škodlivé stereotypy a udržuj si v sebe detstvo? A tak ďalej a tak podobne? Asi hej. To by celkom šlo.