Aká matka, taká Katka: Predstavujeme vám next generation

EVA vám predstavuje mladých ľudí, ktorí síce pochádzajú z rodín, kde bolo vždy talentu na rozdávanie, ale prezentujú sa sami a tým, čo robia.

EMA MÜLLEROVÁ (15): modelka a príležitostná speváčka

Akými slovami by vás opísali ľudia, ktorí vás dobre poznajú?

Myslím, že prvá vec, ktorú by o mne povedali je, že strašne veľa rozprávam. A milujem sa smiať. Smejem sa veľa a som rada, keď sú pri mne moji priatelia a smejú sa so mnou. A rozprávam veľa a som naozaj rada, keď ma počúvajú a zaujíma ich to, čo hovorím (aj keď niekedy je to pre nich asi pomerne únavné).

Čo všetko máte „na tričku“ v rámci profesionálneho života?

Som rada, že som mohla naspievať pár výborných pesničiek s mojím tatinom. Hudba ma odmalička baví, spievam skoro stále. Za svoj úspech určite považujem aj súťaž Elite Model Look, na ktorej som sa zúčastnila minulý rok. Odvtedy som sa začala venovať modelingu. (jedno z jej prvých fotení bolo práve pre EVU - pozn. red.) To, že som predvádzala na prehliadke Vivienne Westwood, beriem ako perfektný začiatok kariéry.

Čo vás na tom, čomu sa venujete, baví?

Modeling je pre mňa niečo nové, neochutnané. Je to perfektná šanca stretávať nových ľudí, od ktorých sa môžem naučiť veľa vecí. A potom je to móda. A možnosť navštíviť krajiny, aké by som normálne nikdy nenavštívila.

Známi predkovia – výhoda alebo nevýhoda?

Odmalička sa mi ťažko vyrovnávalo so slávou rodičov. Pretože o mne hovorili ako o dieťati tej a toho. Že som niečo dokázala, pretože som bola dobrá, to ich nezaujímalo. Ale moji rodičia sú v prvom rade moji rodičia. Sú úžasní, vždy pri mne stáli, vždy ma podporovali a vždy ma milovali. A ja milujem ich. Najviac na svete.

Snívate?

Chcem veľa v živote dokázať a urobím pre to všetko. Snívam, že v budúcnosti budem robiť niečo, čo ma bude baviť, napĺňať. Snívam a želám si, aby tu bol vždy niekto, kto bude pri mne stáť a bude ma mať rád. Snívam stále. Som predsa ešte dieťa. (úsmev)

JAKUB URSINY (31): herec a človek, ktorý sa venuje komponovaniu a práci v televízii

Akými slovami by vás opísali ľudia, ktorí vás dobre poznajú?

No, to je veľmi zložitá otázka. Najprv by sme mali zistiť, kto sú tí ľudia, čo ma dobre poznajú, a ísť sa ich opýtať. Potom by sme to mohli porovnať s tým, čo by som na túto otázku odpovedal ja, a určite by sme dospeli k zaujímavému výsledku, (úsmev)

Čo všetko máte „na tričku“ v rámci profesionálneho života?

Asi v 11 rokoch som vyhral Beh olympijského dňa a dostal som diplom s podpisom Juana Antonia Samarancha. Odvtedy sa snažím udržať si športového ducha. Momentálne pracujem na svojom autorskom hudobnom projekte, ktorý by mal byť aj poctou básnikovi Ivanovi Laučíkovi. Moja kapela sa volá Teatro Fatal. V šuplíku mám aj nerealizovaný muzikál po mojom otcovi na predlohu románu Peter a Lucia, ktorý by som rád realizoval. No a napokon je tu záväzok voči otcovmu dielu, čo v praxi znamená, že by som rád zreeditoval jeho kompletnú filmo a diskografiu. Pán Boh nám pri tom pomáhaj.

Čo vás na tom, čomu sa venujete, baví?

Johan Huizinga definuje vo svojej knihe Homo ludens hru takto: „Hra je dobrovoľná činnosť (alebo zamestnanie) uskutočňovaná v pevne stanovených časových a priestorových medziach podľa dobrovoľne prijatých, ale bezpodmienečne záväzných pravidiel, pričom má cieľ sama v sebe a je spojená s pocitom napätia, radosti i vedomím odlišnosti od obyčajného života.“

Známi predkovia – výhoda alebo nevýhoda?

Známi predkovia sú fakt! Od toho sa, samozrejme, odvíja celá škála výhod aj nevýhod, ale ten fakt, že sme výhonkami známych predkov, ostáva nemenný a už som si dávno zvykol.

Snívate?

V súkromí, samozrejme, snívam o lokomotíve krásnej a „velikej“ v oblakoch pary, ale pracovne sa snažím nesnívať.

JULIANA JOHANIDESOVÁ (25): herečka

Akými slovami by vás opísali ľudia, ktorí vás dobre poznajú?

Najviac asi, že som typ človeka, ktorý kráča usilovne (aj tvrdohlavo) po svojej vlastnej ceste. Dokáže sa úprimne nadchnúť jednoduchými vecami. Že som citlivá, odvážna, kreatívna... jaj, a krásna, že vraj. (úsmev)

Čo všetko máte „na tričku“ v rámci profesionálneho života?

Na tričku mám holandský fi lm a český fi lm (Sněženky a machři po 20 letech). Tiež pár divadelných projektíkov na Slovensku. Študovala som herectvo v Holandsku aj v Bratislave. Podieľala som sa na workshope v Dánsku, aby som prehĺbila svoje herecké poznanie – chcela som si viac osvojiť hereckú techniku, ktorá vychádza z poznania, že pravdivé emócie sa môžu dosiahnuť cez emocionálnu pamäť tela. Pri tejto hereckej technike sa cítim najslobodnejšia a dosahujem najlepší výkon. V súčasnosti sa rôznymi spôsobmi pripravujem na ďalší krok vpred vo svojej profesii. Chystáme jednu vec v Bratislave so zopár príjemnými ľuďmi a tiež dúfam, že budem opäť môcť pracovať aj v zahraničí.

Čo vás na tom, čomu sa venujete, baví?

Hravosť, sloboda, tvorivosť, to, že je to aktívna práca a práca s ľuďmi. Že prostredníctvom seba vyrozprávam príbeh. Mám rada príbehy a dobrodružstvo.

Známi predkovia – výhoda alebo nevýhoda?

Ja som spokojná so svojou rodinou, so svojimi predkami (otec Juraj Johanides je režisér, starý otec, Ján Johanides bol slávny spisovateľ - pozn. red.). Sú pre mňa celkovo inšpiráciou.

Snívate?

Áno, o rovnováhe. O zlatej strednej ceste. A o tom, aby sa úsmev vždy spontánne objavil na mojej tvári, keď ho budem najviac potrebovať. Chcem ľuďom svojsvojou prácou dávať nádej. Chcela by som hrať v kvalitných filmoch.

LINDA TUBLEROVÁ (27): scénografka

Akými slovami by vás opísali ľudia, ktorí vás dobre poznajú?

Je to úsmevné, ale rôzni ľudia, dokonca i z rôznych častí Európy, mi zvyknú vravieť, že som prišla z minulého storočia. Aj pán Stanislav Štepka mi raz povedal – Linda, vy ste ako zo starého sveta... Niečo na tom je, som zberateľka všetkého pekného, voňavého, starého.

Čo všetko máte „na tričku“ v rámci profesionálneho života?

Mám šťastie v živote. Študovala som to, čo ma bavilo – scénografiu u profesora Cillera a v tejto práci sa mi darí doma i v zahraničí. Väčšiu časť roka žijem a pracujem vo Švédsku. Môj profesionálny život trvá zatiaľ len dva roky: spolupracujem s fi lmovými a reklamnými spoločnosťami ako Popcorefi lm alebo ACNE vo Švédsku. Doma som sa tešila zo spolupráce s Radošinským naivným divadlom a režisérom Jurajom Nvotom. Teraz som tiež na Slovensku, pracujem na dvoch zaujímavých projektoch, no a na jeseň sa dúfam zrodí dohodnutý projekt v dramatickom laboratóriu v Štokholme.

Čo vás na tom, čomu sa venujete, baví?

Strata hraníc, skákanie vysoko, šantenie v akomkoľvek čase a priestore, hra a vyčerpanie.

Známi predkovia – výhoda alebo nevýhoda?

Nenosím zvučné meno svojich rodičov. Moja mama Gabriela Lučeničová sa venuje manažérstvu a je mi veľkým vzorom. Hudobník Laco Lučenič mi je otcom od piatich rokov. Vedel to len málokto, bolo mi tak pohodlnejšie... Viem, že známe priezvisko vie otvoriť mnohé dvere, ale aj mnohé zavrieť.

Snívate?

Snívam stále. V súkromí o láske, o harmonicky fungujúcich vzťahoch atď. Pracovne o napísaní a ilustrovaní vlastnej detskej knižky a o celovečernom filme. P. S.: hľadám scenáristu. (úsmev)

PETER LIPA ML. (28): hudobník

Akými slovami by vás opísali ľudia, ktorí vás dobre poznajú?

Asi tak, že som jednoduchý chlapec, ktorý hľadá nejaké povznesenie v živote aj v hudbe. Preto sa hudbe venujem. Lebo ma vždy dokáže niečím nadchnúť.

Čo všetko máte „na tričku“ v rámci profesionálneho života?

Hral som s viacerými muzikantmi alebo spevákmi, s každým chvíľu. Keď som bol mladší, tak som mal vlastnú kapelu El Gaucho, tiež som hral s Katkou Korčekovou a s desiatkami ďalších. Dnes sa venujem vlastnému projektu Nu Folder, ktorého členmi sú Ľubor Priehradník (trúbka), Svetlana Kraushuber (spev) a ja (klavír). Je to o jednoduchej hudbe ovplyvnenej džezom a soulom, v ktorej hľadáme to, čo nás najlepšie vystihuje. Popritom už asi 10 rokov spolupracujem s mojím otcom, či už na koncertoch, alebo pri nahrávaní platní.

Čo vás na tom, čomu sa venujete, baví?

Odkedy som prestal mať averziu voči všetkým návodom a pravidlám a pochopil som, že nejaké základy v hudbe treba rešpektovať, baví ma to, čo v nej nachádzam. Prostredníctvom hudby spoznávam sám seba.

Známi predkovia – výhoda alebo nevýhoda?

Nedá sa povedať, že by som k hudbe inklinoval už od narodenia, ale bol som ňou vďaka otcovi obklopený. Od útleho detstva som hral na klavíri – sprvu naozaj nedobrovoľne, ale neskôr som zistil, že ma to vlastne baví. Inak a po svojom, ale baví. (úsmev)

Snívate?

Vzhľadom na to, že som veľmi silno prikovaný k hudbe, aj moje sny sa viažu práve k nej. Momentálne dúfam, že jedného dňa nahráme s Nu Folder vlastný album. Pravdupovediac, nevedel by som, čo iné robiť, keby som nebol hudobníkom.