Aj keď sa ako rodičia snažíme robiť všetko správne, nie vždy nám to vyjde. Samozrejme, v danej situácii si neuvedomujeme, že sme mali konať alebo reagovať inak. Smerovkou nám môžu byť vlastné spomienky na detstvo. Je dobré, keď sa ako rodičia čo najčastejšie vžívame do pocitov dieťaťa a predstavujeme si seba na ich mieste. Napríklad keď karháme dieťa, aby nás neotravovalo, spomeňme si, aké to bolo, keď nás karhali, aby sme neotravovali. Stali sme sa pre nich „neviditeľnými“, lebo práve nemali čas. Znie to nevinne, ale práve toto nás ovplyvňuje až do dospelosti a odzrkadľuje sa v pracovnom či súkromnom živote.
Martinin príbeh: Mala som pocit, že na mne nezáleží
Michaela Ray je koučka a autorka bestsellera Som skvelé dieťa – 7 pilierov detského sebavedomia. V tejto knihe zhrnula oblasti, v ktorých deti potrebujú podporu rodičov, aby si budovali zdravé sebavedomie. Michaela sa však podelila o príbeh jej klientky - nazvime ju Martina. „Prišla za mnou na NLP koučing (neurolingvistické programovanie). Sťažovala sa, že v živote nikdy nemôže mať to, čo skutočne chce. Vždy má len nejakú alternatívu, či už ide o vzťahy alebo kariéru.“ Pre Martinu to znamenalo aj to, že sa nikdy nevydala a nemala deti. „Keď si uvedomila, čo všetko v živote zmeškala, rozplakala sa. Postupne sme sa dostali do ohniska problému. Jej dominantným pocitom v detstve bola osamelosť, pocit nedôležitosti a zahanbenia,“ vraví koučka a dodáva, že hoci Martina vyrastala v „normálnej rodine“ a rodičia ju mali radi, väčšinou na ňu nikto nemal čas.
Zdanlivé maličkosti rozhodujú
Zdanlivé maličkosti, že si z nej široká rodina uťahovala na oslavách a nikto sa jej nezastal, v nej postupne budovali presvedčenie, že nie je dôležitá, nezáleží na jej pocitoch ani na tom, čo by chcela. „Rokmi sa utvrdzovala v týchto presvedčeniach. Pri našej práci identifikovala, čo potrebovala v tých detských situáciách. Jej rodičia to však nemohli vedieť a ona ako dieťa nevedela o to požiadať. Pomocou NLP regresnej terapie sme pracovali na zvyšovaní sebadôvery a pocitu vnútorného bezpečia. Postupne sa jej podarilo nadobudnúť stratené sebavedomie.“ Martina neskôr ukončila neperspektívny vzťah s mužom, ktorý ju podvádzal, a našla si nový okruh priateľov. „Dnes má vlastnú firmu a nedávno mi volala, že je zaľúbená. Stretla muža svojich snov. Sama tomu nemohla uveriť, že aj v päťdesiatke sa dá nájsť životná láska.“ Podľa Michaely je Martinin príbeh len jeden z mnohých podobných, ktorý poukazuje na to, v ktorých oblastiach deti potrebujú podporu rodičov, aby si budovali zdravé sebavedomie v dospelosti.
Dokážete s tým pracovať?
Zistiť, aké má vaše dieťa presvedčenia o sebe, svete a kde by potrebovalo viac podpory, môžete podľa siedmich pilierov sebavedomia:
1. Presvedčenie, že som chcené dieťa
Michaela na úvod radí, aby ste sa ako rodič porozprávali s dieťaťom o období vášho tehotenstva a pôrodu. „V priebehu zdôraznite tých, ktorí sa naň tešili. Pre dieťa je podstatné, že je na tomto svete vítané. Tých, ktorí príchod dieťaťa spochybňovali, radšej nespomínajte,“ vraví a dodáva, že ak je nevyhnutné o tom hovoriť, napríklad keď ide o otca, ktorý ženu aj dieťa opustil, môžete to opísať z pohľadu chýbajúcich schopností danej osoby, prečo reagoval tak nevhodne a ktoré schopnosti by bol potreboval, aby sa vedel zachovať ako zodpovedný milujúci muž. „Týmto sa mení pocit dieťaťa, že s ním niečo nie je v poriadku, keď ho opustili, na fakt, že dospelý nezvládol svoju úlohu.“
2. Mám miesto, kam patrím
Koučka vysvetľuje, že obzvlášť po príchode mladšieho súrodenca sa staršie dieťa môže cítiť odsunuté na vedľajšiu koľaj, ba až nahradené novým členom. Nie je naň už toľko času a zvyšujú sa nároky na jeho samostatnosť. „V tomto momente môžu deti pochybovať o tom, či ich rodičia majú ešte radi a či vôbec majú ešte svoje miesto v rodine. Otvorený rozhovor o týchto pocitoch pomôže staršiemu dieťaťu spracovať náročnú situáciu.“
3. Som hoden/hodná lásky
Spýtajte sa dieťaťa: „Máš niekedy pocit, že ťa nemáme radi?“ Budete prekvapení, s čím dieťa príde. „Z vášho pohľadu môže ísť o úplne banálne situácie, ktoré však dieťa vo svojom vnútri prežíva veľmi ťažko, cíti sa osamelo, možno má pocit nespravodlivosti či neprijatia.“ Toto je skvelý spôsob, ako si to môžete vysvetliť, a dieťa zistí, že aj keď sa niekedy hneváte alebo dáte prednosť inému členovi rodiny, nikdy ho neprestanete ľúbiť.
4. Istota a bezpečie
Je pochopiteľné, že dieťa túži po predvídateľnom a bezpečnom prostredí. Preto nekonzistentné reakcie rodičov, ako je napríklad trest za niečo, čo bolo včera ešte povolené, podľa Michaely mätú dieťa a ono sa cíti podvedené. „Strašenie dieťaťa za účelom vynucovania poslušnosti môže vytvárať veľký strach až neurózu. Deti taktiež citlivo reagujú na fakt, či sa ich rodičia zastanú v konfliktných situáciách, napríklad v škole alebo niekde inde, kde im bolo ublížené. Ak majú vybudovaný pocit dôvery voči rodičom, ľahšie sa zdôveria, keď sa deje niečo zlé, keď niečo vyvedú alebo keď potrebujú pomoc.“
5. Vedomie rovnocennosti
Deti sú vzrastom malé a túto nerovnosť často prežívajú v oveľa väčšej miere na mentálnej úrovni. „Deti majú síce rodičov rešpektovať, ale to neznamená, že by nemohli rovnocenne vyjadriť svoje pocity. Pri dôležitých diskusiách pomáha znížiť sa na úroveň dieťaťa a pozerať sa jeden druhému do očí,“ objasňuje a dodáva, že je dobré objať sa na záver debaty a prejaviť si lásku.
6. Vedomie výnimočnosti
Zrejme každý z nás si pamätá obdobie, keď sa porovnával s inými deťmi. „Porovnávanie môže vytvoriť tlak, potrebu súťažiť a pocit, že nie som dosť dobrý, dokonca niekedy až potrebu ponižovať iných. Naopak, ak sa zameriame na talenty dieťaťa, bude aj samo vnímať svoju výnimočnosť. Bude vedieť, že nemusí byť vo všetkom najlepšie len preto, aby sa cítilo ‚dostatočné‘.“
7. Vlastná hodnota a sebadôvera
Zdravé sebavedomie a schopnosť byť so sebou spokojný je opakom pocitu, že nie som dostatočne dobrý. „Robiť chyby je v poriadku, vďaka tomu sa deti učia a posúvajú vpred. A na ceste k úspechu môže byť veľa pokusov a veľa pádov, je to súčasť života. Keď sa niečo nepodarí alebo pokazí, nemusíme prežívať hanbu a nikdy to už neskúšať. Naopak, môžeme si povedať, toto celkom nevyšlo, ako to budem nabudúce robiť inak?“
