Ako sa žije v detskom domove

1. návšteva: Deťom otvárame cestu

Detský domov v Nitre je anjelom strážnym pre deti od narodenia spravidla do troch rokov, ale svoj domov tu nájdu aj ťažko zdravotne postihnuté deti, ktorých majú momentálne približne štyridsať.

Detičky sa tu ocitnú z rôznych dôvodov. Uznesením súdu rodine odoberú dieťa, ale rodičia majú stále šancu svoj životný prešľap napraviť. „Našou hlavnou myšlienkou je, aby pobyt dieťaťa u nás bol čo najkratší. Poskytujeme ochrannú ruku. Snažíme sa udržiavať kontakt s biologickou rodinou, ak je záujem z ich strany a hneď pri narodení sa matka nevzdá svojho potomka. Máme aj také prípady, že sa matka dieťaťa zriekne a po mesiaci si to rozmyslí. Vždy je šanca veci napraviť,“ hovorí riaditeľka Ing. Viera Podhorová. Zariadenie poskytuje podmienky na to, aby vzťah rodiča a dieťaťa nezanikol. „Trvám na osobnom pohovore s rodičmi, aby mi povedali možno aj to, čo nechceli prezradiť na súde. Ide hlavne o to, spoločne nájsť riešenie, aby tu dieťa nebolo viac ako tri roky. Našou srdcovou záležitosťou je, aby deti neodchádzali ďalej do detských domovov,“ prezrádza riaditeľka. Návštevné miestnosti i herňa pre deti sú priestory na vytváranie hlbšieho puta medzi dieťaťom a rodičmi, k dispozícii sú i zdravotné sestry, ktoré v prípade potreby rodičom pomáhajú. Rodičia by na svoje dieťa mali prispievať výživným, sumou, ktorú im určí súd. Neplatičmi sa zaoberá exekútor.

Medzinárodná adopcia

Medzi detičkami sú aj také, ktoré sú na svete samy. Rodičia zabudli, že ich majú, a v tom prípade sa im ponúka druhá šanca na krajší život, a to adopcia. „Po dvoch mesiacoch pobytu u nás vyhotovujeme spisovú dokumentáciu dieťaťa a predkladáme ju na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny do Nitry, kde zároveň posielame fotografiu a videonahrávku dieťaťa a všetky informácie o ňom. Tým dieťa vstupuje do procesu adopcie. V prípade, že je adopcia neúspešná v rámci nášho regiónu i Slovenska, nastupuje medzinárodná adopcia. Minulé roky šli detičky do Talianska, Holandska, Rakúska i Nemecka. Ak sa o dieťa rodičia zaujímajú, len ešte nemajú vytvorené vhodné podmienky na život, bábätko môže ísť do pestúnskej rodiny, kde ho biologickí rodičia majú možnosť navštevovať,“ tvrdí pani Podhorová.

Cez víkend si na seba zvykajú

Dieťa a jeho budúci rodičia si na svojho budúceho potomka postupne zvykajú. Prvé intenzívne kontakty medzi nimi trvajú sedem až desať dní. Potom nastupuje súdny proces, ktorý môže trvať dva týždne, ale i niekoľko mesiacov. Medzitým sú umožnené víkendové pobyty priamo v budúcej rodine, aby sa vytvárajúce puto medzi nimi utvrdzovalo. Sú prípady, aj keď ojedinelé, keď sa matka vzdala svojho postihnutého dieťatka, lebo nezvládala opateru. Jej túžba bola nakoniec taká silná, že zdravotné sestry ju naučili, ako sa starať o svoju ratolesť, a po čase to zvládala sama vo svojej domácnosti.

2. návšteva: Ako vo veľkej rodine

Detský domov Kolíňany funguje už dvadsaťtri rokov. Z internátneho typu sa v júni 2003 pretransformoval na rodinný typ, kde dnes fungujú tri rodiny. „Budova sa rozdelila na dve časti, vytvorili sme tu izby so zariadením, ktoré je potrebné na život desiatich detí v jednej rodine. Fungujeme ako v bežnom rodinnom živote. Každý má svoj kútik, deti si upratujú, všetky učíme variť, žehliť, prať s pomocou vychovávateliek,“ prezrádza na úvod riaditeľ Ing. Ján Gregus.

Krúžok varenia i pečenia, pestovanie a konzervovanie zeleniny, starostlivosť o kvetinové záhony nie sú výnimkou. Program dňa musí fungovať aj tu – budíček, osobná hygiena, ustlanie postelí, raňajky, potrebné aktivity dňa, ako sú pranie, žehlenie, v sobotu upratovanie, činnosť v záhradke alebo voľný program. Každého sa to týka. Zariadenie a vnútorné priestory rodín vypovedajú o tom, že priateľská a rodinná atmosféra nechýba ani tu, hoci bez rodičov. Pán riaditeľ dal deťom vybudovať futbalové ihrisko, súčasťou zariadenia je telocvičňa, nechýbajú ani záhradné radovánky pre najmenších či malý bazén, kde sa v lete môžu osviežiť. Snom všetkých je mať v záhrade veľký bazén. Miesto už majú, chýbajú len financie.

Nie je to väzenie

Kapacita domova je 41 detí, ktoré sú rozdelené do troch rodín. Jedenásť detí je umiestnených v profesionálnych rodinách, čo znamená, že sa o ne vo vlastnej domácnosti starajú zamestnanci domova. V minulom roku sa domovu v spolupráci so zriaďovateľom podarilo kúpiť v obci Kolíňany rodinný dom, kde žije tiež desaťčlenná rodina. Svoje detstvo a mladosť tu môžu stráviť deti od troch do osemnásť rokov, respektíve kým neukončia strednú školu.

„Máme i jedného vysokoškoláka, takže on tu môže byť do skončenia vysokej školy. Študuje informatiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre,“ pýši sa pán riaditeľ. Na desaťčlennú rodinu pripadá päť zamestnancov. Hlavný vychovávateľ má riadiť, kontrolovať a hľadať financie na fungovanie rodiny. Ostatné vychovávateľky majú na starosti učenie s deťmi, písanie si domácich úloh, organizujú rôznu krúžkovú činnosť. „Snažíme sa, aby deti mali pestrý program, aby spoznali aj život vonku. Nie je to žiadne väzenie,“ usmieva sa pán Gregus.

Hľadáme im ubytovanie i prácu

Žiť niekoľko rokov pod strechou tohto zariadenia a zrazu sa ocitnúť na ulici? Žiaľ, aj to sa stáva. „Pol roka predtým, ako sa dieťaťu končí ústavná výchova, sa s ním rozprávame o jeho ďalšom živote. Našou snahou je, aby človek, ktorý u nás skončí, nezostal stáť na polceste a aby nerozmýšľal a netrápil sa nad tým, čo s ním bude ďalej. Obecný úrad, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste trvalého bydliska dieťaťa a my sa snažíme postarať o jeho ubytovanie i prácu. Samozrejme, snaží sa aj dieťa. Máme väčšinou absolventov stavebnej školy, stolárov, kuchárov, čašníkov i kaderníčky,“ pokračuje riaditeľ.

Máme Rómov i deti s poruchami správania

Deti, o ktorých rodičia nejavia absolútne žiadny záujem, siroty i týrané deti, aj takéto kruté osudy sa tu nájdu. Čo však spôsobuje najväčšie problémy pri výchove? „U nás sú väčšinou len rómske deti. Naučiť ich čistote a hygiene je veda. Máme i deti s poruchami správania, ktoré tvoria jednu rodinu. Snažíme sa im pomôcť nielen z ľudskej, ale i z odbornej stránky,“ tvrdí riaditeľ.

Aj tu funguje, aby kontakt s biologickou rodinou bol najintenzívnejší, len nie vždy sa to dá. „Dnes máme jedenásť detí, ktoré chodia k rodičom i na prázdniny. Na jednej ruke spočítam tých, ktorí udržiavajú pravidelný kontakt s dieťaťom. Sú takí, ktorí na sviatok aspoň napíšu, iní si ani nespomenú, že nejaké dieťa majú,“ čuduje sa pán Gregus.

S radosťou sa tu hovorí i o medzinárodnej adopcii. Deti sa dostali do dobre situovaných rodín do Ríma. Ako je to v prípade rodičovského združenia? Ani v tom nie je najmenší problém. Zúčastňujú sa na ňom vychovávateľky. Súčasťou zamestnaneckého tímu je aj sociálna pracovníčka, liečebný pedagóg a psychológ, ktorí sa o deťoch v škole informujú počas celého roka. Staršie deti už kladú zvedavé otázky – prečo som v detskom domove, ako som sa tu ocitol, kde sú moji rodičia? A práve preto im pomáhajú aj rozhovory so psychológom.

Aký má byť zamestnanec domova?

Čo si myslí pán riaditeľ, aký má byť zamestnanec, ktorý chce v detskom domove pracovať? „Kto tu chce pracovať, musí mať rád deti. Nesmie to byť človek impulzívny, ale taký, ktorý dieťa pochopí, pomôže mu. Svojich zamestnancov vediem k tomu, aby okrem toho, že majú radi deti, odnášali si dobrý pocit zo svojej práce. Najdôležitejšie je, aby sa u nás dieťa cítilo dobre,“ uzatvára Ing. Ján Gregus.