Andamanské ostrovy

India je vo svojej byrokracii a neschopnosti, čo sa týka turistických služieb, oproti tomu, čo vládne tu, naozaj západná krajina. Keď sa piatich ľudí spýtate na akúkoľvek informáciu, dostanete päť rôznych odpovedí. Neexistujú tu nijaké cestovné poriadky, otváracie hodiny, jednoducho, nič nefunguje. Najlepší spôsob, ako tu tráviť čas, je nič neplánovať. Zbadáte loďku? Tak do nej chytro nasadnite, lebo ďalšia už nemusí prísť. A bola by strašná škoda nechať si ujsť čokoľvek v tomto gýčovom raji na zemi.

Cesta na Havelock

Po tom, čo sa nám v národnom parku Wandoor nepodarilo zohnať ani loďku, ani ubytovanie, zakotvili sme v hlavnom meste Port Blair. Tam sme sa osprchovali v lukratívnej plesnivej kúpeľni a zaľahli. Lístky na loď na Havelock, čo je hlavný turistický ostrov, sa nám kúpiť nepodarilo. Vstali sme teda skoro ráno a odkrívali aj s batožinou do prístavu. Našťastie tam bol trajekt a lístky sme dostali. Keď naštartoval, nad Port Blair začalo svitať. Plavba nebola veľmi pútavá. Jediným spestrením boli lietajúce ryby, ktoré sa každú chvíľku vynárali nad hladinu v početných húfoch, preleteli zopár metrov a zase čľupli späť do vody. Andamany tvorí 572 ostrovov, z toho je asi iba 20 prístupných turistom. Havelock je najznámejší a je jeden z mála, kde sa dá s bežným povolením prenocovať. Na tie najväčšie parády si musíte najať loď a môžete si tam chvíľu pošnorchlovať, ale to je všetko. A potom sú tu ešte také ostrovy, kde žijú domorodci. Neďaleko od Port Blair, mesta, kde normálne funguje internet a chodia rikše, je ostrov, na ktorom žije kmeň Sentinelov. Miestni dodnes absolútne nekomunikujú s civilizáciou. Raz za čas tam vláda vyšle kontaktnú misiu s jedlom, zvieratami a vedrami na vodu, len na to, aby ju zasypali jedovatými šípmi. To je však jediný kmeň na Andamanoch, ktorý sa takto správa. Ostatné už zažívajú začiatky svojich koncov, pretože sa dali obalamutiť a pomaly sa adaptujú na moderný svet. Na Havelocku však nijaké kmene nežijú, takže až na hady a škorpióny je to tu celkom bezpečné.

Havelock

Trajektom sme sa priplavili do dediny č. 1 (tu majú dediny a pláže okrem normálnych názvov aj čísla). Vítalo nás sýte tyrkysové more a biely piesok. Po absolvovaní všetkých byrokratických zápisov sme nasadli na autobus. Autobusy chodia v intervaloch málokomu jasných. Všeobecne sa hovorí, že idú raz za hodinu, ale je to hlúposť. Treba sa jednoducho postaviť na cestu a čakať. Na ostrove je sedem dedín a tri základné pláže: 3-ka, 5-ka a 7-čka. Podľa referencií sme sa rozhodli ísť rovno na pláž č. 7, ktorá je údajne najkrajšia. Jediná možnosť, kde sa tu dá bývať, je štátny kemping. Na Andamanoch funguje veľa základných vecí na štátnej báze a paradoxne, tie fungujú najlepšie. To, čo je súkromné, väčšinou nie je také spoľahlivé. Vyfasovali sme klasický áčkový stan v kruhovej zástavbe asi tri minúty od pláže, v podstate v úplnej džungli. Mali sme však šťastie na ľudí. Uprostred spomínaného kruhu sa robil každý večer oheň, hralo sa na gitarách, skrátka, ako na stanovačke. S tým rozdielom, že tu mi nikto nepílil uši Olympicom. Kemp bol hneď za plážou, v džungli, pod obrovskými stromiskami, ale fakt obrovskými, asi ako tie najväčšie paneláky. Palmy síce na 7-čke nie sú (na pláži č. 5 sú, dokonca tie naklonené), tieto stromy však pôsobia ešte exotickejšie. Pláž bola asi kilometer dlhá, pokrytá tým najjemnejším bielym pieskom, ktorý výrazne kontrastoval s tromi odlišnými tyrkysovými odtieňmi morskej hladiny. Voda bola strašne čistá a priesvitná… ako v bazéne. Hneď som podľahla eufórii, ktorá sa len zväčšila, keď som zbadala, že po pláži sa prechádza slon. Ako som sa neskôr dozvedela z informačnej tabule, slon má neďaleko pracovisko – vozí ľudí. Za 20 rupií na desať minút sa môžete na ňom povoziť po džungli. Chcela som túto prechádzku absolvovať hneď prvý deň, ale opäť zapracovala andamanská informovanosť a organizácia. Manažér nášho rezortu tvrdil, že treba ísť o desiatej ráno, iní, že o jednej, ďalší, že podvečer a ďalší, že skoro ráno. Podarilo sa mi dostať sa naňho o týždeň. V podstate išlo o to zbadať slona a rozbehnúť sa za ním.

Asi desať minút chôdze po cestičke vedúcej popred stany cez džungľu bola lagúna. Čarovné miesto. Pekná šnorchlovačka, tyrkysová voda a biela polmesiacová pláž. V džungli bolo vidieť hamakárov. Hammack – hojdacia sieť – je na Andamanoch základná vec, ktorú sme my dvaja nemali. Veľmi veľa ľudí chodí na Andamany iba kempovať. Majú stany alebo hamaku, variče a všetku výbavu, zložia sa na pláži na nejakom ostrove, kde nič nie je a vegetujú tam. Dve hodiny trvá cesta do jedinej dediny na ostrove, kde sa dá kúpiť voda a iné zásoby. Aj ja by som to spravila, kebyže mám výbavu. Tú však na Andamanoch nezoženiete, takže nám nezostávalo nič iné, ako zostať vo vládnych stanoch. Stan je asi najbezpečnejšia forma bývania v džungli. Nedostanú sa doň hady, ktorých je tu naozaj požehnane. Jedna Angličanka zo susedného stanu videla za bieleho dňa indickú zmiju. Je to malý, nenápadný had, ktorý je najjedovatejší na svete. Keď vás uštipne kobra, máte pol hodiny na to, aby ste zohnali protijed, pri tejto zmiji vám však nič nepomôže. Neexistuje protijed a vy stihnete jedine posledný otčenáš. Takisto sú tu škorpióny. Raz večer sme robili oheň a z jedného dreva tá potvora vyliezla. Chudera Lauren naň vypleštila oči – vyliezol z dreva, ktoré mala predtým v ruke. Skrátka, treba si na to dávať pozor a bývať v najlacnejšom a najmenšom stane, ktorý sa dá celý zapnúť, vrátane spodku, aby sa doň títo zabijaci nedostali.

Centrom spoločenského života na pláži č. 7 sú dhabas – nevzhľadné malé reštaurácie, alebo ako to nazvať, kde sa dá najesť, dať si čaj a kúpiť si prášok na pranie či vodu. Večer je v dhabasoch neobyčajne pekný. Všetci si po klasickom obednom thali dávaju morské potvory a tajne pijú local rum. Nalievať sa tu nesmie, ale robí sa to, akurát treba mať fľašu pod stolom a nerobiť to veľmi okato. V dhabasoch každý večer funguje živá muzika. Tvorí ju partička asi 50- -ročných Angličanov s gitarami, ktorej šéfuje Suzi, ženuška s dvoma zapletenými copmi, veselá a hlučná pani, ktorú má každý rád, pretože sem chodí už roky a každý deň robí párty. K nim sa vždy pridá miestny bubeník, ktorý hrá ako blázon. Za tie dlhé hodiny bubnovania s opitými Angličanmi, ktorí hrajú hocijako, len nie do rytmu, som ho nepočula ani raz zaváhať, ide ako motor. A má modré oči, čo je na Indovi hrozne zvláštne. S ním ešte hráva jeden miestny na harmónium. Hrajú všetko od Rolling Stones (tí znejú na harmóniu a indických bubienkoch naozaj neskutočne) po Harerama harekrishna. Jedného dňa som cestou na záchod trošku zavrtela bokmi, na čo nasledovali pokriky „dance, dance”, ktoré sa nedali ignorovať. Tancovala som asi hodinu a od toho dňa som už bola dancing queen na pláži č. 7. Každý Ind ma vítal pozdravom „dancing” sprevádzaným obdivným pohľadom. Najviac ma však pobavilo, že som vraj tancovala nejaký náboženský indický tanec. Žeby to súviselo s mojím minulým životom?

Neil Island

Po piatich dňoch na pláži č. 7 sme sa rozhodli presunúť na tri dni inam. Ostrov Neil je vzdialený len na hodinku plavby loďou, je to však opäť práca na celý deň. Trajekt oficiálne odchádza o desiatej, v skutočnosti o jednej atď. Chytili sme poslednú voľnú chatku na celom ostrove. Nebola však o nič lepšia ani väčšia ako stan a namiesto dverí mala hnusný modrý igelit, ale hlavne, že bola. Hneď v prvý sunset na pláži sme stretli francúzskeho asi 50-ročného blázna. Whisky bol šnorchlovať a ja som rozjímala a pozerala do tej oranžovej gule padajúcej do mora, keď tu zrazu prišiel ku mne nechutný nahý dlhovlasý chlap, čupol si a zakopal vedľa mňa do piesku štyri biele kvetinky. Myslela som si, že je to úchyl, zrejme nakoniec asi aj bol, ale inak bol celkom v pohode. Nahý chodí po pláži preto, aby odstrašil indických turistov. Na druhý deň sme ho stretli znova, tentoraz si staval plážový dom. Z vyplavených konárov, rias a bordelu, povešal na to všelijaké mušličky a kvety, ale aj igelitové vrecká a roztrhanú rybársku sieť. V Ázii človek málokedy stretne niekoho úplne normálneho. Whiskymu sa počas šnorchlovania na miestnej pláži podarilo vidieť veľkú korytnačku a asi sedem gigantických, cca 2-metrových rýb s obrovskými bielymi tesákmi. Z vody, pochopiteľne, vyplával v rekordnom čase a habkajúc mi opisoval svoj dobrodružný objav.

Havelock Again

Ani úžasná ryba v kokosovej omáčke, ktorú robili na Neile, nás neprinútila ostať tam dlhšie, a tak sme sa po troch dňoch presťahovali naspäť na Havelock. Chlapci v dhabasoch ma náruživo vítali „dancig, dancing!” a kamaráti z kempu tiež. S tými sme sa zložili a zaplatili si výlet loďkou. Vyjde to iba 100 korún na hlavu a je to zážitok na celý život. Loďka nás zobrala na nádherné miesta, maličké ostrovčeky a opustené plážičky. Šnorchlovali sme, videli sme farebné krikľavé rybičky a koraly všetkých odtieňov... ja som pol hodiny plávala s húfom asi 200 polmetrových fosforeskujúcich rýb. Na druhý deň sme boli všetci pozvaní na puju. Puja znamená obetovanie, je to klasicky hinduistický sviatok zasvätený vždy nejakému bohovi. Išli sme asi 30 minút cez džungľu do dedinky, kde bývajú majitelia dhabasov. Tam mali jeden dom pekne vyzdobený a bolo tam niečo ako oltárik, kde horeli sviečky a kam prítomní členovia rodiny za nepretržitých hlasných modlitieb a spevu hádzali rôzne obety. Kvety, jedlo, tuším aj mušle či kamene, vonné tyčinky, banány, no skrátka všetky základné veci v ich živote. Jeden čítal z knihy modlitby. My sme sedeli na zemi a žuli betel. Trocha aj zafungoval, čo sa mi nestáva často. Mali sme extra šťastie, lebo sa nám ušlo miesto hneď vedľa Babu. Baba je niečo ako šaman alebo duchovný muž. Je dlhovlasý a vyzerá dosť šialene. Keď je niekde puja, zavolajú Babu, ten donesie trávu a všetci sa strašne zhulia. Tentoraz sme oslavovali Shivove narodeniny. Bubeník bubnoval, harmonista harmónioval, ja som trieskala tiež na nejaký bubon a Baba s ostatnými fajčili trávu. Pred každým práskom Baba zakričal z plného hrdla BUMMMM SHIVAAA! Za svetla sviečok a pri tej divnej muzike to pôsobilo dosť desivo.

Keď sme išli raz ráno do dediny č. 3, videli sme ranné modlitby. Kapela pozostávajúca z troch bubeníkov a asi troch spevákov začala bubnovať a spievať, aj keď sa to spevu veľmi nepodobalo. Skôr to bolo také plačlivé nariekanie sprevádzané akýmsi smútočným hereckým prejavom. Sem-tam sa niekto z nich aj šľahne o zem. Bubny postupne zrýchľovali a keď sa už to tempo nedalo vydržať, naraz spomalili a všetci sa začali objímať a plakať. Naozaj plakať, aj slzy im tiekli. Potom si navzájom bozkávali nohy.

Jarawovia

Rangat je prístavné mestečko na ostrove Middle Andaman, asi 170 km severne od Port Blair. Delia ho od neho len dva malé pásiky vody, takže sa tam dá v pohode dostať autobusom a trajektmi, čo bol presne náš plán. Mohli sme ísť z Havelocku loďou rovno do Port Blair, ale chceli sme ešte niečo vidieť. A práve táto 7-hodinová cesta autobusom cez džungľu bola naším cieľom. Nejde ani tak o džungľu, tú som mala už dva mesiace všade. Táto cesta však viedla cez chránenú rezerváciu kmeňa Jarawa. To je kmeň, ktorý v minulosti trocha komunikoval s civilizáciou, ale jedného dňa sa pre čosi naštval a odvtedy nekomunikuje. Dokonca jeho príslušníci párkrát zaútočili oštepmi na autobusy, pretože hlavná a jediná cesta z Rangatu do Port Blair vedie cez ich územie. Vstup do ich sveta je oddelený rampami a ceduľami, na ktorých sú rôzne upozornenia. V ŽIADNOM PRÍPADE NEZASTAVOVAŤ A NEPÚŠŤAŤ JARAWOV DO AUTOBUSU, JAZDIŤ IBA V KONVOJOCH... Nevedela som, že sa to berie až tak vážne. My sme však fakt išli v konvojoch, niekoľko autobusov a nejaký džíp, a šoféri to hnali dosť rýchlo… Bála som sa, že tých divochov ani neuvidíme, lebo nie každý má to šťastie. Ale my sme ho mali, videli sme ich a hneď niekoľko. Dievčatá s vyťahanými ústami a holým poprsím v trávových sukničkách stáli pri ceste aj s oštepmi. Úplnáááá paráááda.

Atrakcie

V Port Blair sa nám podarilo nájsť lepší hotel, a tak sme sa stále sprchovali (nesprávny výraz, sprcha tam nie je – „kyblíkovali” sme sa) a užívali si relatívnu čistotu. Ostalo nám ešte pár dní, tak sme sa rozhodli využiť ich na miestne atrakcie. V turistických novinách písali, že tu majú water sports centre, aquarium, amusement park a sound and light show. Suma sumárum: 1. Water sports centre – jeden vodný bicykel pre jednu osobu, celý hrdzavý a spolovice potopený, a jeden čln s veslami. Nič viac. 2. Aquarium – rýb tu bolo síce dosť, ale MŔTVYCH! Oni ich normálne mŕtve napchali do takých veľkých sklených skúmaviek, nalepili na to štítok, čo je to za zdochlinu a basta. Niektoré rybičky tam boli už asi dosť dlho, pretože sa začali rozpadávať. Vo vedľajšej miestnosti boli skutočné akváriá a v nich škaredé sivé ryby, ktoré sa ani zďaleka nemohli rovnať tým, ktoré som videla pod vodou. 3. Amusement park: očakávala som klasické indické rozhegané a hrdzavé kolotoče, ale ani na to sa tu nezmohli. Socha tigra, jedno jazierko, jeden laminátový klaun a jeden malý detský kolotočík na ručný pohon. 4. Sound and Light show: hodinová šou v budove storočnej väznice, ktorú postavili Angličania a v ktorej väznili politických väzňov. Šesť reprákov, ktoré mali odpálené výšky, a pár laserových a nelaserových svetiel, ktoré reagovali na hlas z reprákov. Z tých sa na nás rinul príbeh o väznici. Herci, alebo čo to malo byť, strašne prehrávali, a tak to bolo dosť komické, hlavne v kombinácii s tými svetlami. Ale museli sme sa zdržať. Bolo by to asi, ako keby prišli Nemci do Terezína a začali sa rehotať.

Andamanský zážitok trval len tri týždne, ale bol o to silnejší. Nejde tu len o tyrkysovú vodu, biely piesok a obrie korytnačky. Je to aj o tom dobrodružstve, o hadoch a záhadných domorodcoch, o nefungujúcom systéme a komunikácii, o absencii počítačov a indickej špiny. Andamany patria síce pod Indiu, ale majú s ňou málo spoločné. Keď sa pozriete na mapu, zistíte, že ani nemajú mať prečo. Ktovie, ako dlho ešte dokážu vzdorovať komerčnému turizmu. Dlho asi nie. Údajne sa tu chystajú vybudovať medzinárodné letisko. A tým sa to všetko pochová.