Anna Repková: Som dieťa šťasteny

Tanečná šou Bailando, ktorá oslovila takmer celé Slovensko, zasiahla aj teba. Môžeš v nej preukázať svoje spevácke kvality...

– Veľmi sa teším, že môžem spievať v tomto programe. V Let’s Dance som účinkovala len dvakrát, tentoraz budem vo všetkých desiatich kolách. Spolupráca je vynikajúca, mám radosť z toho, že prevažná časť piesní mi je blízka. Ale musím sa priznať, že nie všetky piesne, ktoré odspievame, patria medzi moje srdcovky.

Rozsvieti sa červená, plné hľadisko začne tlieskať a ty máš zo seba vydať ladný, čistý tón. Mávaš trému?

– Keď prejdem nácvikmi, všetko mám dopredu odskúšané, trému nemám. Ak by som mala spievať hneď zostra, určite by to bolo cítiť. Možno nie navonok, ale nebola by som celkom vo svojej koži.

Aj napriek tomu, že ľudia ťa na ulici ešte neoslovujú, s profesionálnou speváckou kariérou si začala v roku 2003, keď si účinkovala v muzikáli Vlasy. Aký bol tvoj profesionálny vývoj v priebehu týchto štyroch rokov?

– Stále je to o rozvíjaní. Na začiatku bolo najdôležitejšie, aby som zmenila techniku spievania. Na konzervatóriu ma viedli klasickou technikou, ale keď som sa chcela venovať aj populárnej hudbe, prišla zmena. Intenzívne som sa venovala spevu v hudobnej škole Andante, účinkovala som aj s orchestrom Andante. Potom prišla práca s kapelou, vydala som svoj prvý album a štyri mesiace spolupracujem s Orchestrom Gustáva Broma. Dospela som až do štádia, keď viem pred publikom podať aj vlastnú skladbu a dať jej dušu.

S preslávnym Orchestrom Gustáva Broma si už stihla čo-to pocestovať.

– Boli sme v Nemecku, Taliansku, Maďarsku i v Českej republike. Keďže Nemci sú konzervatívnejší, obávala som sa, ako nás prijmú. Ale bola som veľmi milo prekvapená. Keď sme prišli na pódium, začali sa usmievať. Bola som očarená nielen ľuďmi, ale i prostredím. Spomínam si tiež na jednu kuriozitu. Pri jednej pesničke sa mi zrazu začalo točiť v hlave. Začudovane som sa pozrela na kolegyňu a až po chvíli som prišla na to, že sa točí parket. (smiech) Bolo to dosť nepríjemné.

Tvoj prvý album Áno, už to viem..., na ktorom si pracovala viac ako dva roky, žne úspech. Máš už v hlave nápady i na druhú platňu?

– Som rada, že sme to robili tak dlho, lebo som sa posunula nielen osobnostne, ale i spevácky dopredu. Vyspievala som sa. Naučila som sa, ako urobiť zo spočiatku neosobnej skladby niečo, čo osloví poslucháčov. Pesnička Áno, už to viem... sa v celoplošnom rádiu umiestnila niekoľkokrát v hitparáde na prvom mieste. Zapáčilo sa mi nahrávanie v štúdiu, takže rozmýšľam aj nad druhým albumom. Zatiaľ si len pripravujem materiál.

Riadiš sa príslovím „Pomaly ďalej zájdeš“?

– Som zástankyňou toho, že lepšie je ísť pomaly a istým krokom, nie veľmi rýchlo. V šoubiznise sa treba učiť tomu, ako postupovať. Treba to mať premyslené. Niekto mi povedal, že som dieťa šťasteny, a myslím, že je to pravda. Čo si zaumienim, to dosiahnem. Možno to niekedy trvá dlhšie, ide to ťažšie, ale výsledok príde.

Myslíš aj na zadné vrátka, keď si sa rozhodla pre štúdium liečebnej pedagogiky?

– Vybrala som si to na základe toho, že som sa chcela venovať aj niečomu inému, nie umeleckému. Po konzervatóriu som zistila, že nemám všeobecné vzdelanie. Liečebná pedagogika pracuje s ľuďmi, je kreatívna, sú tam zaujímavé predmety. Oslovilo ma to. Ešte neviem, či to budem niekedy robiť, ale obohacuje ma to. Je to náročné nielen na čas, ale i na psychickú stránku človeka. Človek sa musí do toho vložiť celý. V prvom rade chcem robiť hudbu a divadlo. Netuším, či je to reálne, či dokážem všetko skĺbiť.

V kariére ti všetko zrejme vychádza podľa vysnívaného plánu. Ale ako je to v súkromí?

– V súkromí ešte asi nenastal ten čas, aby sa mi darilo. Ale viem, že to príde. Nemám šťastie v láske.

Ako prežívaš rozchody?

– Závisí to od toho, do akej miery som bola na partnera naviazaná. Ale je pravda, že sa na druhého veľmi rýchlo citovo naviažem. Niekedy to trvá dlhšie, inokedy kratšie. Plačem, rozprávam sa s kamarátkou. Vtedy sa však snažím viac pracovať. Najhoršie sú večery, keď človek zaspáva.

Voľného času teda nemáš nazvyš. Ale čo ak sa vyskytne?

– V podstate, keď nespím, stále sa zaoberám hudbou. (smiech) A zistila som aj, že som závislá od internetu. Ale tam si tiež hľadám informácie o hudbe alebo chatujem s kamarátmi. S cudzími ľuďmi odmietam. Nemám k tomu vzťah. Je to dosť nebezpečné.

Ty si nejaká bojazlivá...

– Ale nie, práveže som dosť odvážna. Ale cez chat človek dokáže povedať aj to, čo by nepovedal priamo do očí. Stalo sa mi, že som sa napríklad zamilovala do človeka, ktorého som poznala cez esemesky, ale keď sme sa stretli, bol to omyl. Je to tam zradné.

Máš staršieho brata. Drží poctivo a ochotne ochranné krídla nad mladšou sestrou?

– Môj brat dlho nechcel prijať, že som sa stala dospelou. Ešte aj keď som sa naposledy rozišla s priateľom, povedal mi, že ma stále považuje za mladšiu sestru a nevie, či dokáže prijať nejakého muža vedľa mňa. Vtedy ma to dosť zarazilo a povedala som si, že to nie je dobré... Ale on z toho určite vyrastie a zvykne si. (smiech)

Komu sa najčastejšie zveríš so svojimi problémami?

– Keď ma niečo trápi, posťažujem sa mame. Povie mi svoje skúsenosti, svoj pohľad. Ale na niektoré veci mám vyslovene len kamarátky.

Chodia si k tebe kamarátky aj po rady?

– Nerada dávam rady. Odkedy som na tejto škole, naučila som sa, že netreba dávať rady. Dôležité je sa s človekom iba rozprávať o probléme, pýtať sa ho na pocity a doviesť ho k tomu, aby sa sám rozhodol. Sú to veci, ktoré sa učím, ale ešte to neviem celkom dobre.

Naj Anny Repkovej

Najväčší kritik? Môj hlasový pedagóg Jaro Žigo.
Najobľúbenejší predmet v škole? Psychológia osobnosti.
Najobľúbenejšia pesnička z tvojho albumu?

Túžba spievať.