Bijete svoje deti? Ak áno, BUDE VÁM AŽ ZLE, keď si prečítate, čo im tým môžete spôsobiť...

Dvadsať rokov vedci skúmali, aké dopady majú fyzické tresty na deti a došli k záverom, ktoré sa ťažko čítajú, a nie to ešte prežívajú… Tak aby ste vedeli, u dieťaťa, ktoré je bité svojím otcom alebo mamou, prípadne obomi, je takmer isté, že bude skôr či neskôr agresívne, napäté, bojazlivé, že bude mať sklon všetko brať osobne a nebude si vôbec v ničom veriť. Trápiť ho pravdepodobne bude aj široká škála psychických problémov, z ktorých niektoré môžu byť aj životunebezpečné – ako napríklad sebapoškodzovanie či pokus o samovraždu.

„Mňa môj otec mlátil ako žito, a tu som,“ ohradil sa nemenovaný otec štvorročného syna. „Ty ho biješ?“ spýtala som sa ho. „Keď mi už pretečú nervy, tak sa neovládnem, ale dávam si pozor, aby to nebolo často,“ odpovedal, otázne je, či pravdivo. Ale presne toto je spúšťačom bitky - nervózni rodičia! Buď sú vykoľajení a nahnevaní z práce, alebo je napätie medzi manželmi doma také veľké, že ho prenesú na svoje dieťa vo forme fyzického trestu. Myslíte si, že sa potom rodičom uľaví? Nie! Tým, ktorí sú napriek tomu, že používajú telesné tresty, aspoň trochu pri zmysloch a zostali im zvyšky zdravého rozumu, je zväčša po bitke vlastného dieťaťa doslova zle. Smutné je však to, že sa nájdu aj takí, ktorým zostane lepšie… A práve tí dostávali buchnáty od svojich rodičov pravdepodobne bežne. Niektorí sa aj pochvália tým, že svoje deti bijú, lebo ‚veď inak si nezapamätá, že urobil/a niečo zle‘. Kedysi panoval názor, že ak dieťa „poriadne nezmlátite“, bude rozmaznané, drzé, nebude si nič vážiť a podobne. A naopak, ak sa rodičia správali k dieťaťu milo a rukou naň nesiahli, hovorilo sa o zlej, priveľmi voľnej výchove. Čo je teda správne?

Mnohí rodičia si nevedia predstaviť výchovu detí bez fyzických trestov, nevedia, ako majú deti naučiť disciplíne. Pomôcť však môže relatívne nový koncept s názvom pozitívna disciplína. Je to rodičovstvo bez násilia, s väčšou dôverou, porozumením a podporou medzi dieťaťom a rodičmi. Ako prvý túto metódu navrhol rakúsky lekár Alfred Adler v 30. rokoch 20. storočia. Znamenala radikálny filozofický odklon od tradičných rodičovských praktík. Veril, že primárnym cieľom rodičov by mal byť láskyplný a spolupracujúci vzťah s deťmi. Ak takýto vzťah dosiahnu, bude v rodine dominovať súlad a dobré správanie, bez potreby telesných trestov, spolu s otvorenou komunikáciou, dôverou a pokračovaním pozitívnych vzťahov.

Áno, je veľmi ťažké niekedy udržať svoje nervy na uzde, obzvlášť ak máte za sebou niekoľko pokusov upozorniť dieťa na zlé správanie zmierlivým tónom. Preto si ako úplne prvé, pred tým, než by ste konali v afekte a hneve potichu povedzte: „Deti potrebujú lásku najviac vtedy, keď si ju zaslúžia najmenej.“ A následne skúste vymyslieť nefyzický trest, ktorý však zároveň nebude ani formou šikany. Vieme, je to ťažké. Ale niečo sa pokúste vymyslieť. Pamätajte pri tom ešte na toto:

1. Trest neodkladajte
Nie je dobré trestať deti tým, že predlžujeme čas, počas ktorého deti čakajú na svoj trest. Tento stav deťom vôbec nepomáha a tí menší už po pár minútach aj zabudnú na to, čo zlé vlastne urobili.
2. Nepoľavujte
Ak napríklad niečo dieťaťu zakážete, trvajte dôsledne na dodržaní zásady. Najhoršie na dieťa vplýva skutočnosť, že nejakú vec niekedy urobiť môže a inokedy nie.
3. Aj vy dodržujte pravidlá
Ak sa rodič s dieťaťom dohodne na pravidle, musí dôsledne dbať na to, aby ho dieťa dodržalo. Čím viac výnimiek v tomto rodič urobí, tým horšie…
4. Buďte spravodliví
Dieťa musí cítiť, že pokarhanie je spravodlivé a že si ho zaslúži. Zároveň musí vedieť, že nebolo pokarhané z dôvodu nervozity rodičov a ich zlej nálady, ale pre objektívnu príčinu.
5. Vložte do trestu aj lásku
Pozitívne pokarhanie je také, pri ktorom neznevažujete osobnosť dieťaťa, neponižujete a neodsudzujete. Hovoríte, že dieťa máte radi, ale nepáči sa vám, že urobilo nejakú zlú vec.
6.  Držte spolu!
Dôležité je tiež, aby rodičia boji jednotní. Sami musia byť jasne dohodnutí na pravidlách a požiadavkách, ktoré používajú pri výchove detí.

… dva až sedem percent duševných problémov vrátane depresie, bulímie, porúch osobnosti a mentálneho postihnutia súvisí s fyzickými trestami v detstve?

„Odkaz poslaný deťom prostredníctvom telesných trestov je odkazom agresie. Zahŕňa aj opakované hovorenie dieťaťu, že je bezcenné, zbytočné, nemilované alebo nechcené, a vyhrážanie sa rodiča, že na dieťati použije fyzické alebo psychické násilie. Toto posolstvo agresie, viac ako skutočný fyzický trest, má dôležitý vplyv na psychické zdravie dieťaťa v neskoršom živote,“ varuje aj Lynn Soh, mimoriadne uznávaná psychologička z detskej psychiatrickej nemocnice v Singapure.

Od roku 1976 je v tejto severskej krajine telesný trest detí zakázaný. Ich model nasledovalo odvtedy približne tridsať ďalších krajín sveta. Kedy sa pridá Slovensko?