Bratislavské soho

Viktória Prevuzňáková (32)

Viktória je v Cvernovke najnovším členom a v podstate je nováčikom aj v Bratislave - po 13 rokoch sa vrátila z Londýna, kam odišla v 18-tke ako aupairka. Mala šťastie - ako si raz počas babysitovania kreslila s deťmi, jej talent si všimol otec jej malej zverenkyne – majiteľ súkromnej umeleckej školy. Otvoril jej dvere na umeleckú scénu v Londýne a ona ich už nezavrela. Vyštudovala sochárstvo a maľbu na University of North London, svoje diela vystavovala v rôznych krajinách Európy aj v USA a sme radi, že konečne prišla ukázať svoj talent aj domov na Slovensko. „Nadchla ma atmosféra ateliéru, ako aj celej budovy. Na nič sa nehrá, proste je. Netušila som, že niečo také v Bratislave existuje,“ hovorí o Cvernovke.

Ako sa vám tu pracuje? Toľko umelcov v jednom priestore - predpokladám, že každý má občas svoje „umelecké“ nálady. Nemáte zo seba ponorkovú chorobu?

Viktória: Stretla sa tu zmes generácií (dvadsiatnici, tridsiatnici, štyridsiatnici), ľudia so zameraním na rôzne druhy umenia, silné osobnosti s teritoriálnymi pudmi. Niektorí radi pracujú, keď sú dobre zorganizovaní, iní, keď majú organizovaný „bordel“. Samozrejme, že konfliktom sa nedá vyhnúť, je to však skôr rarita ako samozrejmosť - myslím si, že je to tým, že nás spája láska k umeniu a ku slobode.
Zuzana: Ponorka ku mne ešte neprišla – naopak, páči sa mi, že sú tu ľudia, ktorí sa pri tvorbe do seba pohrúžia a frčia dlho do noci, keď prichádzajú múzy... A keď máme umelecké okno, riešime to debatami a rôznymi akciami - hráme na bubnoch, gitare, violončele alebo pingpong.
Peter: Miesta je dosť - keď nechcem byť rušený, vždy si viem nájsť kútik len pre seba.
Broňa: Priestor je taký veľký, že sa nemiešame jeden do druhého a zároveň sme všetci spolu.
Mirinof: Trenice medzi nami nie sú. Vlastne áno, ale jedine kvôli poriadku. Mám rád a prijímam tvorivý bordel (farby a plátna), ale neznášam špinu. Brodiť sa v ohorkoch, fľašiach, stružlinách a čuchať zatuchnuté akryly mi nevonia.
Samozrejme, každý z nás má svoj priestor pre seba, má úplnú slobodu a je nedotknuteľný, keď tam chce mať bordel, tak ho tam má. Zdá sa, že Cvernovka je pre vás ideálne miesto...
Zuzana: No, má aj svoje medzery...
Broňa: V zime je tu strašná kosa...
Zuzana a Mirinof: ... ktorá lezie pod nechty, takže často pracujeme v rukaviciach a chodíme sa zahrievať do pyramídy...
Wanda: V lete strašné teplo...
Zuzana: ... ktoré unavuje...
Mirinof: A podaktorí potom pracujú polonahí...
Broňa a Wanda: Vécka sú o tri poschodia nižšie...
Mirinof: Hneď vedľa nás je kastingová a modelingová agentúra Exit, takže často tu počúvame povely pri výučbe mladých modeliek typu: zastrč zadok, vypni prsia, nekývaj rukami, plus klopkanie podpätkov... Alebo ešte lepšie, minule robili kasting do reklamy na pivo a tlupa chalanov tu dookola celý deň revala: Góóól. Často je to groteskné.
Wanda: Mne ešte lezie na nervy prepínanie rádia na iné stanice...

Zuzana Benková (43)

Zuzka síce vyštudovala ekonómiu a dlho sa touto profesiou aj živila, no pred ôsmimi rokmi sa rozhodla počúvať srdce namiesto rozumu a pustila sa na umeleckú dráhu. Jej prvými učiteľmi maľovania boli akademická maliarka Katarína Kuzmová a profesor Dezider Castiglione, ktorého krédom „Ještě jednou a lépe“ (Každý ďalší obraz je lepší a lepší) sa riadi dodnes. „Pozerať sa na svet z iného uhla a vidieť každý deň inšpiráciu na obraz mi zase ukázal Mirinof (Miro Gabriš), ktorého pripomienky k mojej tvorbe ma niekedy veľmi naštvali, ale boli namieste a správne,“ spomína. V tvorbe má najradšej geometrickú abstrakciu. „Abstrakciu preto, že je to štýl, v ktorom viem pomocou farieb vyjadriť svoje pocity a náladu. A geometria dáva celému obrazu priame a čisté línie,“ vysvetľuje.

Inšpirujete sa navzájom?

Mirinof: Mňa ovplyvnili úplne všetci - učím sa od mladších a stále objavujem.
Zuzana: Áno, aj keď si to niekedy neuvedomujeme.
Peter: Inšpirujem sa ostatnými ľuďmi - a nielen v tomto ateliéri.
Broňa a Wanda: Ako kedy, kto a čím...
Viktória: Áno.

Dá sa na Slovensku uživiť umením?

Peter: Z vlastnej skúsenosti ešte neviem, no poznám ľudí, ktorí sa tým živia, a myslím teda, že sa dá.
Broňa a Wanda: Sme študentky, zatiaľ nás to neživí, ale uvidíme...
Viktória: Mám denné zamestnanie - pracujem ako Office Manager/Human Resource a po práci sa idem odreagovať do Cvernovky, ktorá je vzdialená necelých 5 minút chôdze od môjho zamestnania. V Anglicku ma umenie dokázalo uživiť, na Slovensku som sa o to ešte nepokúšala, pretože pravdupovediac nie som zvyknutá na korupciu, ktorá je tu taká viditeľná aj v umení. Nejde o to, čo dokážeš, ale koho poznáš alebo u koho si študoval. Komerční umelci sú tu na koni, predávajú svoju tvorbu za prehnane vysoké ceny. Zberatelia súčasnej slovenskej umeleckej tvorby to nemajú ľahké. (úsmev)
Zuzana: Začiatkom roka som zavesila pôvodné zamestnanie na klinec a pustila som sa naplno do maľovania a práce s umením. Spolu s Mirinofom organizujeme a zriaďujeme galérie vo firmách a v bizniscentrách. Snažíme sa umenie priblížiť ľuďom, keďže je v súčasnosti veľmi málo času na návštevy galérií či výstav.

Peter Huorka (23)

Študuje výtvarnú výchovu a dejepis na Pedagogickej fakulte UK a v Cvernovke sa venuje soche a maľbe. „Bol som pri zrode myšlienky spraviť si ateliér v skladových priestoroch, no všetky vybavovačky som prečkal v Anglicku a potom som prišiel na hotové. Mám tu ideálne podmienky na tvorbu, nemenil by som,“ hovorí spokojne.

Žijete „bohémskym životom umelca“?

Zuzana: Učím sa mu...
Peter: Fíha. Myslím, že toto spojenie je nesprávne zaužívaná fráza.
Wanda: Nie a neznášam slovo umelec. Som rada, že si môžem robiť v ateliéri, čo chcem, a zašiť sa tam.
Viktória: Žúrky boli, sú a budú, aj keď teraz už pomenej a hlavne s mierou. V minulosti som prekročila limity v rámci slušného správania, za ktoré som bola ospravedlnená ako: „To je umelkyňa, veď vieš, akí sú umelci, treba ich brať s rezervou.“ Vždy ma to pobavilo. Každý sa však skôr či neskôr vráti do reality.
Miro: Odchodom fotografa Miša Baka z ateliéru sa skončilo aj bohémske obdobie hektolitrov červeného vína, celonočných pingpongových turnajov a divokosti. Prišli skvelí pracanti, ktorí doniesli veľký progres, ako napr. Mišo Černušák – podľa mňa veľká hviezda mladej slovenskej maľby a nádej európskej maľby, Csudayiov žiak, a naša „Angličanka“ Viktória, ktorá 13 rokov žila v Londýne a 8 rokov tam študovala umenie.

Wanda Gábrišová (23)

(vľavo) – Je študentkou dizajnu na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity a venuje sa dizajnu, maľbe a šperku. Inšpiruje ju umelkyňa Frida Kahlo, umenie ulice „streetart“ a miluje práce newyorského umelca Keitha Harringa (www.harring.com).

Broňa Schraggeová (22)

(vpravo) – študentka animovanej tvorby na VŠMU. Jej vzormi sú režiséri Michael Gondry a Wess Anderson.

Strasti a slasti života umelca

Peter: Jeden výtvarník mi raz povedal, že síce si je strojcom svojho času, ale všetku prácu si na seba musí ušiť sám.
Zuzana: Sloboda, ale zároveň veľká disciplína...
Mirinof: Výhoda slobodného umelca je to, že je slobodný, ale zároveň je to aj nevýhoda, lebo tým získal pre seba krutého zamestnávateľa, pred ktorým žiadna výhovorka neobstojí – a to sám seba. Keď si však človek na seba zarobí tým, čo ho baví, je to na nezaplatenie.

Stáva sa vám, že dôjde inšpirácia? Ako si dobíjate baterky?

Viktória: Keď dôjde inšpirácia, ja tomu skôr nadávam „umelecká bulímia“, pretože vtedy sa človek snaží čerpať inšpiráciu, kde sa len dá - navštevuje výstavy, pozerá do „múdrych kníh“, snaží sa vyskúšať niečo nové, vracia sa k starej tvorbe - silí sa do toho, no v konečnom dôsledku je z toho len vyčerpaný a čin sa minie účinkom. Ja som mala také obdobie tri roky.
Mirinof: Niekedy sa aj depka stane inšpiráciou. Ja sa dobíjam v liečivej pyramíde, čo som si v atíku postavil, africkou hudbou - hosťuje u nás Thiery a Ibi Maiga, moji africkí bratia, meditovaním, štúdiom umenia v univerzitnej knižnici. A potom, samozrejme, „All you need is love“ – Keď ju v sebe máš, tak si za vodou...
Zuzana: Inšpirácia dôjde, no je to otázka naladenia sa. Baterky dobíjame hudbou, bubnovaním, prírodou.
Peter: Občas sa mi stane, že inšpirácia príde. Umelecké depky? Veď ani neviem, čo toto slovné spojenie znamená. Baterky si dobíjam štandardnými dobíjacími prístrojmi.
Wanda: Keď mi dôjde inšpirácia, čakám, kedy znova príde.

Miro Gábriš (46)

Mirinof, ako ho všetci volajú, je maliar, galerista a jeden zo zakladajúcich členov ateliéru GUD Mrkva. „Prvé, čo sme kúpili, bol pingpongový stôl a zo začiatku som malpocit, že sa tu viac žúrovalo a hral pingpong ako tvorilo,“ spomína. Jeho tvorba vásupúta úžasnou nápaditosťou a mnohými skrytými prvkami. Zaujímavosťou je aj to,že Mirinof recykluje odlepené megabilbordové papiere (po výdatnom daždi je ich poBratislave dosť) a vytvára z nich nové diela. „Premaľovávam ich pôvodné nosné témys ponechaním pôvodných textov a detailov a vytváram nové významy, čím vznikajú unikátne spojenia mojej fantázie a reklamy “ hovorí.

Čo robíte so svojimi dielami? Predávate ich, darujete, ako sa k nim môžu dostať ľudia? Nie je ťažké sa ich vzdať?

Peter: Práca v tomto smere je výpoveďou, čiže je dobre, keď si ju niekto berie, alebo keď netrčí v ateliéri, ale niekde „vonku“.
Wanda: Niečo darujem a ostatné mám všetko na kope.
Broňa: Často obdarúvam, rada robím ľuďom radosť a teším sa, keď sa tešia.
Zuzana: Svoje detičky - obrazy - vystavujem v galériách, predávam, niektoré obrazy sú ako zákazka. Niektoré sú moje srdcovky a tých sa nevzdám, ale väčšinou mám pri predaji dobrý pocit, že ide obraz do sveta „slúžiť“ svojmu účelu.tých sa nevzdám, ale väčšinou mám pri predaji dobrý pocit, že ide obraz do sveta „slúžiť“ svojmu účelu.
Mirinof: K niektorým obrazom mám silné puto. To sú väčšinou tie rýchlo namaľované, čo odrážajú nejakú náladu v atíku alebo niečo, čo sa už pominulo. Napríklad Mišov Bakov ateliérový pes Plutva nedávno znenazdajky pošiel... Potom mám vzťah k tým najstrelenejším, maľovaným na bilbordové odpadnuté papiere, kávové vrecia a pod. Tých sa ťažko vzdávam...*