Choroba z povolania môže byť aj zábavná: Tieto podarené historky vás o tom presvedčia

S prácou je to ako s láskou. Keď ste v tom až po uši a každým úderom srdca, pomyselná či, nedajbože, reálna čiara medzi prácou a súkromím sa vám bude vo vašom živote kresliť asi len veľmi ťažko. Úprimne? To je ten lepší prípad.

Ak ste dobrá šéfka, šéfujte si aj doma. Nie je však nič horšie, ako keď neznášate svoju prácu sprievodkyne turistov a aj napriek tomu so zdvihnutou „favorkou“ sprevádzate s výraznou dikciou a gestami svojho rezignovaného frajera aj medzi regálmi v potravinách. Našli sme nadšencov, ktorí majú nevšednú prácu, z ktorej sú chorí v tom lepšom zmysle, no hľadali sme aj odpovede pre tie z vás, ktoré sú z práce choré a vyčerpané úplne reálne a bez „smajlíka“.

Je pravda (či skôr prax), že ľudia v rovnakom zamestnaní alebo s rovnakým povolaním „trpia“ aj rovnakými chorobami z povolania?

Veľmi dobrá otázka a využijem ju na streľbu do vlastných radov: Ak napríklad máte pocit, že všetci ľudia sú dobrí, usilovní a pracovití, nikdy sa neskúšajte kamarátiť s personalistom, iba čo by ste sa hádali. Našou chorobou z povolania je neustále hľadanie chýb na iných ľuďoch, hodnotenie a kritizovanie. A áno, samozrejme, na komkoľvek, kto pracuje aspoň dva roky v nejakom odbore, vidieť, že to na ňom zanechalo následky.

Ktoré „choroby z povolania“ sú pri hľadaní novej práce výhodou a ktoré nevýhodou?

Ak sa prejavujú pozitívne napríklad v náročnosti na seba, pedantnosti, zmysle pre detail, všetko je v najlepšom poriadku. Problém je napríklad, keď sa mladý človek zamestná v štátnej správe a po štyroch či piatich rokoch chce odísť do komerčnej sféry. Na pohovoroch (ak sa na nejaké dostane) zistí, že jeho chorobou z povolania je pracovná malátnosť, nízke tempo, slabá či nijaká súťaživosť, minimálny pracovné nasadenie.

Ako „choroby z povolania“ súvisia s osobnosťou človeka? Môže ich personalista pri niektorých typoch predpokladať skôr než pri iných?

V práci trávime väčšinu života, je teda logické, že „choroby z práce“ sú súčasťou našej osobnosti. Dobrý personalista ich dokáže odhadnúť už zo životopisu, pripraviť sa na ne a pri osobnom stretnutí a pohovore s nimi v správnej miere pracovať.

Dá sa tým nepríjemným chorobám nejakom predchádzať?

Obávam sa, že to málokto dokáže. Hodiť svoju prácu za hlavu a doma sa venovať iba súkromným veciam, na to potrebujete buď monotónne, stereotypné zamestnanie, alebo veľmi silnú osobnosť, ktorá sa dokáže zaťať a užívať si voľný čas. Väčšina ľudí však (minimálne v duchu) pracuje aj na dovolenkách. Podaktorí dokonca dovolenky neuznávajú. To sú už však šťastné prípady typu – robte to, čo vás baví, a už nikdy nebudete musieť pracovať.

To, čo sa hovorí o učiteľkách, policajtoch, programátoroch, ste už v niektorom z odtieňov pestrej palety fórov počuli. Ak teda dovolíte, v klišé sa vŕtať nebudeme. Či predsa len? Pýta sa šéf zamestnanca: Čo by ste označili za základný problém vašej práce – neznalosť alebo nezáujem? Zamestnanec: Neviem... a ani ma to nezaujíma. Tak sme sa zasmiali a teraz už vážne. Každú prácu, ktorá sa robí s láskou, si patrične ctíme. A presne takých ľudí, navyše s pridanou hodnotou „zaujímavý“, sme sa opýtali na tie ich diagnózky a „choroby z povolania“.

Zuzka Abouelgabin, letuška v Emirates

Trpím nespavosťou a ešte obsedantno-kompulzívnou poruchou, ktorá sa u mňa prejavuje prehnanou čistotnosťou. A čo viem, je to špecialita letušiek Emirates. Lietame všade a vidíme VŠETKO, tak len umývame a umývame.

Jana Šlinská, kníhkupkyňa a event manažérka, Martinus

Denne som obklopená knihami, stretávam sa s autormi, prekladateľmi, editormi. Mojou chorobou je, že neviem nečítať, neviem nemíňať veľ kú časť výplaty na knihy, rada svoje okolie otravujem tipmi na knihy a nadšenými prednáškami – hádajte o čom? O knihách...

Jozef Koprušák, záchranár

Obzerám ľuďom (všetkým) žily, či by sa dobre pichali. Keď vidím tučného človeka s krátkym krkom, predstavujem si, ako zle by sa intuboval. Neznášam malé výťahy, lebo si predstavujem, ako sa do nich nevojdem s pacientom, aj keď žiadneho neveziem. A keď má náhodou niekto také zvonenie ako my na výjazdovom, zdvíham sa zo stoličky. V reštike, v kine. Všetko jedno...

Edita Szalayová, interiérová dizajnérka

Keď mám chvíľu času na premýšľanie, presúvam nábytok a mením farby. Či už je to u lekára, kaderníka, alebo na návšteve u známych. Veľmi intenzívne sledujem (a komentujem) aj interiéry vo filmoch, z čoho má veľkú zábavu manžel: „Vyzeráš, že sústredene sleduješ, a pritom si úplne mimo.“

Jakub Klimo, fotograf

Vďaka svojej „chorobe“ žijem dvojnásobný život. Cez deň pracujem a v noci, keď by som už aj chcel spať, sa na rad hlásia „vymýšľance“ a v hlave sa mi rodia nové projekty – také intenzívne, že sa prevaľujem do pol štvrtej. Najnovšie to riešim tak, že radšej zostávam do pol štvrtej hore a reálne pracujem.

Simona Kijevská, vizážistka

Neustále pozerám po ženách, teda po ich mejkape. Na niektoré musím pôsobiť ako lesbička, viem sa totiž pozerať uprene a dlho. Na hrudky na mihalniciach, veľmi pretiahnuté a nedotiahnuté linky. Pri rozhovoroch mi občas ujde niť, lebo sa sústredím na niečo celkom iné.

Mirka Danielová, módna redaktorka a stylistka

Trpím tým, že už nenávidím obchody. Keď sa tam mám odpratať vo voľnom čase, až sa mi dvíha žalúdok, doslova. Neznášam, keď má niekto oblečenie rozhádzané. Medzi rečou som schopná robiť ľuďom komíniky, aby to mali úhľadné ako v obchode. A ešte som sa naučila nové povolanie – v rámci „choroby z povolania“, ako byť dobrou „švadlenkou a pradlenkou“.

Veronika Čermákova, svadobný salón

Kamkoľvek sa pohnem, obzerám sa za nevestami. Dokonca mám vypracovanú už aj typológiu úplne cudzích žien podľa toho, aké šaty majú na sebe... Svadobné salóny navštevujem v každom veľkomeste a svadobné časopisy mám už naozaj z každého kontinentu.

Timea Keresztényiová, redaktorka, spisovateľka

Vykrádam životy svojich blížnych a kamarátov. Keď sa mi javí, že má nejaká historka potenciál, hneď si ju nahrám do telefónu na diktafón a v príhodnej chvíli použijem. A ešte zvyknem viesť zlostný hlasný rozhovor so slabými autormi podpísanými pod slabými článkami vo všelijakých plátkoch. Za čo sa hanbím. Nie veľmi, ale hanbím.

Ivka Krížová, trénerka flyfitu, bodyartu, deepworku

Neobsedím ani chvíľu na jednom mieste, mentálne ani fyzicky. Preto svoju prácu milujem, lebo je presne o tom – o pohybe a energii. Najradšej by som platila ľuďom, ktorí chodia ku mne na tréningy, za to, ako mi dobíjajú baterky! A viem, čo hovorím, keď hovorím, že je niekedy ťažké ustáť kombináciu hyperaktivita + ružové okuliare...

Krásne sa to číta, keď to ide. Horšie je, keď to nejde a pracovný život, či už vedome, alebo nevedome, devastuje ten súkromný. Ten, kto má nejaké pracovné vyhorenie za sebou, nám dá za pravdu. Keď vám v nedeľu večer pri pomyslení na začiatok pracovného týždňa naskakuje žihľavka, ratujte, kým je čas! Terapeutku sme s otázkami zatiaľ navštívili za vás.

Ako neprekračovať úzku hranicu medzi pracovným a súkromným životom. Radí Mgr. Zuzana Šiserová, Phd., terapeutka z psychiatrickej a psychoterapeutickej ambulancie Spirare.

Aké sú riziká prenášania pracovnej roly do súkromného života?

Problém môže vzniknúť napríklad u vedúceho pracovníka. Ak je zvyknutý, že väčšinu dňa riadi ľudí, ktorí ho poslúchajú na slovo, môže mať problém prísť z práce domov a zmeniť nastavenie voči partnerovi, deťom. Naša pracovná rola nás robí citlivých na určitú oblasť života, v ktorej pracujeme. Manažéri citlivejšie reagujú na funkčnosť, výkon, stylisti na módu.

Ak sa pracovná rola dostatočne neoddelí od osobných rolí, hrozí, že bude človek zaplavovať blízkych istým typom správania alebo zdôrazňovaním priorít, ktoré fungujú v práci, ale nie v rodinných či priateľských vzťahoch. Prenášanie pracovnej roly do súkromia môže ohrozovať vzťahy s blízkymi, viesť k rozpadu rodiny, strate priateľov. V povolaniach náročných na zvládanie stresu je oddeľovanie práce od súkromia náročnejšie, no o to potrebnejšie.

Ako vplýva na duševné zdravie, keď k oddeľovaniu nedochádza?

Môžu sa objaviť ťažkosti so spánkom, bolesti hlavy, pokles energie, rýchlo sa unavíme, strácame chuť do jedla. Na úrovni psychiky je to neschopnosť uvoľniť sa, problémy so sústreďovaním, úzkostné alebo depresívne prežívanie, paranoidné myšlienky, negatívne postoje k práci i k sebe samému, strata zmyslu života, motivácie až vyhorenie. Nezriedka hľadá človek úľavu v užívaní liekov, alkohole či iných látkach a tým sa môže celý problém ďalej prehlbovať.

Ako efektívne oddeliť prácu od súkromia?

Vybalansovaním pracovného a osobného života. Psychohygienou, to znamená nájsť si čas pre seba, rodinu, čas na spánok. Ľuďom so sklonom k vorkoholizmu odporúčam preladiť sa. Darí sa to jasným harmonogramom dňa, obmedzením prístupu k počítaču, vypnutím telefónu, oddelením pracovnej časti dňa od súkromnej (obľúbenou) pohybovou aktivitou. Z hľadiska psychohygieny je lepšie, ak človek pracuje mimo svojho domova.

Aj cesta do práce a späť tvorí akúsi prirodzenú hranicu, oddeľovací rituál. Tí, čo pracujú z domu, to majú o niečo ťažšie. Mali by si v rámci bývania vyčleniť priestor na prácu a „nekontaminovať“ si miesta určené na oddych. Úplne nevhodné je pracovať tam, kde spíme. Netreba podceňovať význam a potrebu pravidelnej dlhodobejšej dovolenky, oddychu. Viac ako inde tu platí, že čím viac stresu, tým viac podporných, posilňujúcich prostriedkov vo forme relaxu a obľúbených aktivít potrebujeme.