Dve tváre svetových metropol: Čo všetko ukrývajú Atény, Paríž, Nikózia či Budapešť?

Umenie i croissanty

Paríž je plný lákadiel pre turistov. Ako prvý navštevujem Chrám Notre Dame a pri soche svätého Petra vyslovujem svoje želanie. Domáci tvrdia, že sa určite splní. Strácam sa v dave cudzincov na neďalekom bulvári Saint Michel. Patrí medzi moje najobľúbenejšie miesta v meste vôbec.

Určite ma zlákalo nielen rozvoniavajúcimi croissantmi, palacinkami, ale aj útulnými obchodíkmi, kde sú všakovaké čačky-mačky. Mesto z výšky fotím z Eifelovky. Na najvyššie tretie poschodie sa veziem výťahom. Neobchádzam ani najznámejšiu Avenue des Champs – Élysées plnú drahých butikov a reštaurácií. Počas upršaného dňa idem za umením do paláca Louvre. Viem, že nemám šancu pozrieť si všetkých 35 000 exponátov, ale pri Leonardovej Mona Lise trávim desiatky minút.

Moderný Víťazný oblúk

Z historického centra unikám na severozápad. Metrom sa veziem do časti La Défense. V časti na ľavom brehu Seiny sa realizujú moderní architekti. Prím hrajú moderné a štýlové presklené budovy. Lákadlom je La Grande Arche alebo Veľké okno. Ide o akúsi modernú verziu Víťazného oblúka. Ulice zdobia moderné súsošia, ktoré hrajú všetkými farbami. Všade sú vysoké sklenené fasády – sú sídlom mnohých bizniscentier. V noci vraj táto štvrť nepatrí práve medzi najbezpečnejšie.

Cyprus - Nikózia

Na Ledre to žije

Najväčšie mesto ostrova Cyprus je zároveň jediné mesto na svete, ktoré je rozdelené na dve časti – grécku a tureckú. Južnú časť mesta, patriacu k Cyperskej republike, nevyhľadávam kvôli pamiatkam. Tých sa tu pre početné vojenské konflikty v minulosti nezachovalo veľa. Samotné centrum mesta je obkolesené tzv. benátskymi hradbami.

Zaobídem sa teda aj bez mapy, ak sa držím po ich obvode. Takmer na ich konci prichádzam k mestskej bráne Famagusta, ktorá dnes slúži ako kultúrne centrum. Mestský ruch hlavného mesta cítiť predovšetkým na hlavnej ulici Ledra. Starobylé domy sú plné reštaurácií, kaviarní a butikov. Grécki Cyperčania si dávajú záležať aj na poriadku. Žobráka na ulici rozhodne nestretnete. Miestni sú totiž príliš hrdí na to, čo budú o nich hovoriť susedia i cudzinci.

Ošarpané budovy a chudoba

Pešo sa z južnej strany mesta dá do tureckej časti prejsť len cez tzv. Zelenú líniu. Je na konci hlavnej nákupnej ulice Ledra. Hraničný priechod tvoria malé búdky, kde sa preukazujem pasom. Dávajú mi na výber, buď vyplním víza, alebo ich dostanem priamo do pasu. Fotoaparát tu určite nevyťahujte. Na zákaz fotenia upozorňujú aj tabule. To, že som v Severocyperskej tureckej republike, spoznávam nielen podľa mešít, bielych vlajok s červenou hviezdou a polmesiacom, ale vítajú ma aj ošarpané budovy a chudoba.

Pred každou celou hodinou sa muži zo všetkých kútov zbiehajú pred mešitou Selimiye. Umývajú si tvár, ruky i nohy a vstupujú dovnútra. Niekoľkominútové modlenie sa končí a každý ide opäť za svojimi povinnosťami. Prepletám sa ulicami, kde bývajú len domáci. Po zaprášených cestách pobehujú bosé deti, z domov bez poriadnych okien či striech vyhráva turecká hudba a hory odpadkov pred domami miestami pripomína košický Luník IX.

Ako z knihy dejepisu

V samotnom srdci mesta, v časti Plaka, cítim pokojnú a príjemnú atmosféru. Dostávam sa k nej, keď zostupujem z Akropoly. Grékov je tu pomenej. Stretávam ich len ako personál v obchode či reštaurácii. Inak je táto zóna plná turistov. Pri prechádzkach historickým jadrom mám pocit, akoby som bola súčasťou knihy dejepisu. Stojím na námestí pred parlamentom, kde sa konajú všetky dôležité demonštrácie.

Potom si idem sadnúť na lavičku v mestských záhradách a obdivujem architektúru starú tisícky rokov. Cez ulicu ďalej sa opieram o bránu štadióna Panathinaikon, kde sa v roku 1896 konali prvé moderné olympijské hry. Keď sa pozerám na Hadriánov oblúk, predstavujem si, kde bola hranica medzi starými Aténami a rímskou časťou mesta.

Na pláži za hluku áut

Vzďaľujem sa od turistického ruchu smerom k moru. Na pláž sa veziem električkou. Popoludňajšiu siestu si teda vychutnám popíjaním frapé na pláži. Nečakajte žiadnu dovolenkovú idylku. More je síce teplé a čisté, o poriadku na pláži by som už pomlčala. Navyše za hlavou mi hučia motory áut z neďalekej štvorprúdovky. Čím ďalej sa presúvam od centra, tým viac mám pocit, že som v betónovej džungli plnej smogu a odpadkov. Pri pohľade na dopravný chaos a hluk všade naokolo sa môj romantický obraz o meste pomaly stráca.

Maďarsko - Budapešť

Ulica na zozname UNESCO

Dominantou metropoly u našich južných susedov je Hradný palác. Na kopec do Budy sa veziem autobusom z Reťazového mosta. Z vyhliadkovej terasy na samom vrchu je skvelý výhľad na Pešť, v ktorej sídli parlament, i na korzo popri Dunaji. Hlavne počas víkendu je obľúbeným miestom na prechádzky. Neďaleko sídla maďarského parlamentu si to mierim na vežu do Baziliky sv. Štefana. Z výšky 65 metrov je na mesto naozaj pekný výhľad.

Budapešť je bohatá aj na múzeá. Mňa však viac zaujíma návšteva synagógy vedľa židovského múzea, ktorá patrí medzi najväčšie v Európe. Neďaleko Námestia hrdinov je v areáli mestských záhrad hrad Vajdahunyad, kde dnes sídli poľnohospodárske múzeum. Historické vily, štátnu operu i divadlo nachádzam na Andrássyho ulici. Tá je celá zapísaná na zozname UNESCO.

Kúpele na každom rohu

Na jej konci je najväčší kúpeľný areál v Európe – Széchenyiho kúpele. Mimochodom, v Budapešti je viac ako sto liečivých prameňov, čo je svetový unikát. Po celodennom chodení teda nie je na škodu si v niektorých z nich oddýchnuť. Vyberám si Rudas v historickej časti Buda. Ak si chcete oddýchnuť spolu s partnerom, vyberte sa sem len cez víkend. Počas týždňa majú ženy vstup povolený len v utorok. Ostatné dni patria mužom. V tureckých kúpeľoch je voda bohatá na sodík a magnézium. V saunových bazénoch vysedávajú nielen Maďari, ale i Taliani a počujem aj angličtinu. Je vynikajúce, že za históriou a oddychom nemusíte do cudziny chodiť vôbec ďaleko. Veď z Bratislavy sa do Budapešti dopravíte vlakom za dve a pol hodiny.