Elena Ceaușescu žila v luxuse, kým v krajine ľudia HLADOVALI a ZOMIERALI: Aj ženy komunistických DIKTÁTOROV boli kruté a bezcitné beštie!

Ako dcéra rumunského roľníka dostala iba základné vzdelanie. Z vidieka sa potom s bratom presťahovala do Bukurešti, kde pracovala ako pomocná sila v textilnej továrni. Tu sa po vstupe do komunistickej strany (1939) strela s budúcim manželom Nicolaeom Ceaușescom. Bola to láska na prvý pohľad.

Ich vzťahu neuškodil ani častý pobyt mladého komunistu vo väzení. V roku 1947 sa vzali, a boli doslova nerozluční. Po komunistickom prevrate obaja stúpali v politickom rebríčku. Nicolae to dotiahol na Generálneho tajomníka.

Elena svoju úlohu zohrávala aj v politike a nazývala sa najmilovanejšou dcérou rumunského ľudu, a Matkou rumunského národa. Sama bola matkou troch detí, ktoré nechávala sledovať tajnou políciou a miešala sa im neprimerane do súkromia.

V krajine mala takmer úplnú moc. Ľudia hladovali, kým ona sa topila v luxuse. Oboch ich nenávideli. Jedným z najbizarnejších faktov je, že Elena bola opisovaná ako „svetovo uznávaná vedkyňa“.

Ako vedúca rumunského chemického výskumného tímu publikovala rôzne rozsiahle výskumné práce a knihy, pritom... bola mierne negramotná. Po revolučných udalostiach v Témešvári (1989) bola spolu s manželom zastrelená dávkou zo samopalu pri múre popravnou čatou.

Narodila pod menom Luan Šu-meng do rodiny chudobného obchodníka. Najprv jej učarovalo potulné divadlo, ktorému sa rozhodla venovať aj cez posteľ s vplyvnými milencami. Z neúspešnej herečky to cez stranu dotiahla až na štvrtú manželku komunistického čínskeho diktátora Mao Ce-tunga, od ktorého bola o 20 rokov mladšia.

Bola to zlomyseľná, násilnícka a po moci bažiaca žena, čo sa prejavilo v tom, že bola jednou z hlavných iniciátoriek kultúrnej revolúcie v krajine. Po svadbe v roku 1938 sa najprv stala manželovou hovorkyňou, potom vedúcou kultúrnych záležitostí a nakoniec členkou politbyra, čím sa stala najmocnejšou ženou v Číne.

Bola zodpovedná za prenasledovanie stoviek a smrť desaťtisícov ľudí. Kým manžel radšej opúšťal politické dianie a radšej trávil čas s mladými milenkami, ona pevne držala moc. Po Maovej smrti (1976) vypukol boj o moc, z ktorého ju nakoniec odstavili. V roku 1980 bola odsúdená k trestu smrti, ktorý je bol zmiernený na doživotie. V roku 1991 radšej spáchala samovraždu, mala 77 rokov.

Pochádzala z rodiny Budisavljevic, ktorá patrila k etnickým Srbom. Keď jej rodný dom vypálili ustašovci (chorvátske ultranacionálne fašistické hnutie), tak sa ako 17-ročná pridala k juhoslovanským partizánom. Počas 2. svetovej vojny bola pridelená k maršalovi Josipovi Broz Titovi, ako jeho osobná sekretárka.

Pravdepodobne v roku 1952 (nepozná sa presné miesto ani dátum) sa vydala za vtedy 60-ročného juhoslovanského diktátora Tita, ako jeho tretia manželka. Ich vzťah sa dlho zdal nejasný, no v 70. rokoch ju obvinili z pokusu o prevrat, manžel sa od nej odsťahoval, a ona sa na dlhý čas vytratila z verejného života.

Mnohí verili, že sa stala obeťou ambícií rôznych politikov, ktorým sa podarilo zmanipulovať starnúceho maršala, aby sa obrátil proti svojej manželke. Po smrti maršala Tita (1980) žila v domácom väzení na predmestí Belehradu. Do domu zatekalo, nikto nič neopravoval, nemala ani osobné doklady, bez kúrenia žila dlhých osem rokov.

Občiansky preukaz a pas získala až v roku 2009. Zobrali jej auto, takže nemohla ísť na manželov hrob. Ak chcela vyjsť z domu, bolo potrebné informovať vládu. Ľudské práva nemala prakticky 30 rokov. Zomrela v roku 2013 ako 88-ročná na infarkt. Pochovali ju v mauzóleu Domu kvetov neďaleko manželovho hrobu v Belehrade.

V Tirane študovala na Pedagogickom inštitúte kráľovnej matky, počas ktorého vstúpila do novozaloženej Albánskej komunistickej strany. V roku 1942 bola zvolená do Generálnej rady Albánskeho hnutia za národné oslobodenie.

Počas 2. svetovej vojny bojovala proti talianskym a nemeckým fašistom ako súčasť 1. divízie Národnej oslobodzovacej armády, odbojovej skupiny, ktorej dominovali komunisti. S budúcim manželom Enveron a neskorším povojnovým Generálnym tajomníkom Albánska sa stretla v roku 1942 na stretnutí Albánskej strany práce, o tri roky neskôr s vzali.

Počas života zastávala významné politické funkcie, no predovšetkým bola manželovou dôverníčkou. V roku 1985 ovdovela, ale bola zvolená za predsedníčku zastrešujúceho združenia Demokratický front (1990 – 1991). V roku 1991 ju ale zatkli a odsúdili do väzenia za spreneveru 750 000 albánskych lekov. Zomrela v roku 2020 prirodzenou smrťou vo veku 99 rokov.

Autor: Liana Benz