GOA: Pokojné indické dobrodružstvo

Goa Freaks

Keď som do Goy prichádzala po prvýkrát, nevedela som presne, čo ma okrem mora a piesku čaká. Bola som v Indii už mesiac a plná obáv zo strašidelne dlhej cesty som sadala do vlaku v Dillí. Zaplatili sme si vtedy s mužom jednu z tých lepších klimatizovaných tried, a tak sme sa o svoje kupé nedelili s ôsmimi Indmi, ale iba s dvomi a belochmi. Boli to dvaja starší muži. V Európe by sme ich už nazvali starcami. Vek na to mali... ale niečo tu nesedelo. Po chvíľke ticha sme sa predstavili a ten starší vytiahol z vnútorného vrecka saka ploskačku s miestnou whisky. Výdatne si logol, ponúkol nás a vzápätí z druhého vrecka vytiahol jointa a išiel ho na záchod vyfajčiť. V našich končinách ťažko uvidíte fajčiť hašiš 65-ročného dedka. V jeho prípade však tento jav nepôsobil rušivejšie, ako keď pri tom prichytíte 20-ročného študenta. Ten mladší si zatiaľ listoval v paperbackovej knihe s peknou vysmiatou blondínou na obale. Kniha mala názov GOA FREAKS (freak by sa dalo voľne preložiť ako hipisák). Ako ubiehala cesta, dozvedeli sme sa čo-to o Goe, o tej knihe aj o našich dvoch spolucestujúcich.

Goa je malý prímorský štátik 500 km južne od Bombaja, ktorý bol až do roku 1962 portugalskou kolóniou. Zhruba polovicu obyvateľov tvoria kresťania, čo je v Indii dosť nezvyčajný jav. V 60. rokoch minulého storočia tento raj objavili hipisáci z rôznych kútov sveta. Zliezali sa tam ešte dve desaťročia, bývali na pláži, užívali drogy, chodili nahí a zabávali sa. Počas monzúnov pašovali hašiš do celého sveta, aby si zarobili na svoj bohémsky a hedonistický život v Indii. Bývali v domoch prenajatých od domorodcov, ktorí sa nestačili čudovať, čo za zvláštnu mládež má ten západný svet. Vtedy stál prenájom domu na pláži na mesiac sedem dolárov. A tak tu žili šťastne, až kým nepomreli. A tí, ktorým sa podarilo neumrieť a neutopiť v drogách, sa „unormálnili” a vrátili do západného sveta.

Major (prezývka toho staršieho) s nostalgiou listoval v knihe, a keď ukazoval na fotky bradatých hipisákov s bezprizornými pohľadmi, povzdychol si: „He is dead and him too, oh, this is Monika from Norway, she was also a junkie... Junkies don’t live long.“ Zostala však hŕstka statočných, ktorí v tomto štádiu svojho života zostali dodnes. A nezmenili ani pôsobisko. Zmenila sa doba, ich pláže niekto zastaval hotelmi a bazénmi, Indov niekto naučil pýtať si za všetko viac peňazí, ale ich to nezlomilo. A keďže turizmus prichádza do Goy od severu, títo ľudia putujú čoraz nižšie a nižšie. Teraz sú na poslednej, najjužnejšej goaskej pláži. Prestali užívať tvrdé drogy a uspokoja sa s hašišom a pivečkom. Celé dni vysedávajú, popíjajú, smejú sa a vyhrávajú si na gitarách staré rockové hity. A na Vianoce za nimi dorazia ich vnúčatá z Anglicka. Pretože dedka by ťažko niekto naspäť do Anglicka dostal. Kniha, ktorú náš spolucestujúci Michael čítal, bola príbehom z týchto čias. Vyrozprávala ho istá Cleo Odzer, ktorá bola jednou z nich. A naši páni boli v tej knihe tiež účinkujúcimi. Sedela som 36 hodín vo vlaku so žijúcimi hipisákmi, ktorí sa svojho voľného života nevzdali. Teraz poberajú anglické dôchodky a monzúnové obdobie trávia na severe Indie v Himalájach. Hneď ako sa na severe ochladí, sadnú do vlaku a schádzajú sa na juhu. Ako kedysi. Pozvali nás so sebou na ich miesto. A tak sa začal môj goaský príbeh, ktorý trvá dodnes.

Keď je pokoj

Pláž, na ktorú nás páni doviedli, po celej dĺžke lemuje palmový lesík, v tieni ktorého funguje samostatný svet. Bambusové chatky, drevené krčmičky a reštaurácie s podivným osadenstvom na svojich stoličkách, kresielkach a v hojdacích sieťach. Všetko buď starí hipíci, alebo cestovatelia a backpackeri z rôznych kútov sveta. V krčmách vyhráva dobrá muzika, kde-tu vás okrem vône Indického oceána ovanie aj voňa indického hašiša. Je tu 60-ročná Judy, Angličanka, čo sem chodí už 25 rokov, a jej hluchý manžel Tony, austrálsky Žid Moshe, nemecký dobrák Key a jeho blonďavý syn, Angličanka s očami kocúra Garfielda menom Liz, ktorá už pol roka zhúlená a opitá sedí v krčme, francúzska lesba Carol, ktorá si adoptuje každé zviera, ktoré stretne, a desiatky ďalších ľudí znechutených západným svetom. No a potom je tu ten blázinec nazývaný Molyma. Je to zvláštny hotel, asi kilometer od pláže, kde žijú tí zostarnutí hipíci, ktorí ani nechodia na pláž.

Michael, s ktorým sme šli vo vlaku, sa odtiaľ presťahoval k železničnému mostu a vedie tam záhadný bordel pre miestnych Indov, ktorí si tam vodia svoje dievčence. A Michael, lenivý sa vôbec obliekať, posedáva s uterákom okolo pása a s jointom v ruke pri rieke a tvári sa, že chytá ryby. Každú chvíľu dovanie na pláž echo, že je niekde nejaká párty, a tak sa tam všetci začnú chystať, zhromažďujú všetky dostupné polodrogy, ale málokedy sa tam dostanú, pretože ich požijú skôr, než vstanú od piva. Obľúbenou činnosťou býva pozorovanie západu slnka a pri mesačnom splne sa chodí na susednú pláž pozorovať liahnuce sa malé korytnačky.

Nie som plážový typ. Nikdy som nebola. Nevydržala by som mesiac sedieť v Chorvátsku. V Goe je to však životný štýl. Robia to totiž všetci okolo vás. Pri západe slnka možno pozorovať ľudí, ako meditujú, cvičia jogu a bojové umenia, podaktorí stoja na hlave a robia iné čudesné veci. Mám pocit, že pojem „Goa Freaks“ ešte celkom nevymrel. Sú to väčšinou ľudia hľadajúci čosi viac ako len tradičnú plážovú dovolenku. Dôkazom je množstvo rôznych jogínskych a meditačných centier, ayurvédnych masážnych salónov, kurzov tchaj-ti, reiki a ďalších liečiteľských metód, o ktorých ste predtým asi ani nepočuli. Tiež sa môžete naučiť hrať na table (tradičnom indickom bubne) alebo sa pustiť do štúdia hindčiny. Každý večer sa naša pláž rozsvietila desiatkami sviečok a lampiónov, v plážových krčmičkách sa vyváralo a nalievalo, sem-tam som začula bandu hipíkov v dôchodku, ako hrajú na gitarách podivne rozladené blues...

Všetci ľudia akoby boli vaša krvná skupina. Ubytovali sme sa v bambusovej chatke. Jedna posteľ, stolík, stolička a záchod so sprchou vonku, spoločný pre ďalších 5 chatiek. Presne šesť krokov k počítaču s internetom a desať do môjho kresielka v krčme. Ja, najneposednejší človek na planéte, dokážem presedieť celý deň na jednom mieste. Občas priplávajú do môjho zorného poľa delfíny, potom sa zastaví sused z vedľajšej chatkovej osady, potom chvíľu hráme karty, potom je čas na obed, niečo si prečítam, zasa sa niekto zastaví a smejeme sa... toto keby mi niekto povedal pred troma rokmi, tak mu neuverím.

Asi sa v duchu pýtate, na čo človek musí ísť do Indie, aby toto zažil. Lenže práve tá India udržiava tú silu, to magické. Nenájdete tam človeka, ktorý by predtým nevidel iné kúty Indie. Zážitky sa rozprávajú, vymieňajú, prekrúcajú, až nakoniec neviete, ktoré sú vlastne tie vaše, ale je vám to jedno. Keď som bola v Goe prvý rok, môj kontakt s domácimi, u ktorých som bývala a jedla, sa obmedzoval v podstate len na nevyhnutnú, ale priateľskú komunikáciu. Keď som sa však o rok vrátila, vítali ma otvorené náruče mojich indických „bratov”. Je to úžasný pocit, keď sa, prichádzajúc na tropickú pláž, zabárate do piesku pod váhou ťažkého ruksaku, leje z vás ako z monzúnového mraku a po pláži za ozývajú nadšené výkriky. To vaši indickí priatelia kričia „Dorka has come!!!” a už odomykajú chatku a vyťahujú z chladničky Limcu, môj obľúbený nápoj. Sedemtisíc kilometrov od domova. Je to tak, keď sa do Goy vrátite, zbavíte sa nálepky náhodného turistu a stávate sa členom rodiny.

Keď do zotmenia neprídete z motorkového výletu, majú o vás strach ako o vlastných. Keď zosmutniete, zosmutnejú aj oni, a keď sa tešíte, ceria na vás svoje biele zuby. Ráno si spolu s „bratom” čítame noviny a už to nie sú noviny nejakej cudzej krajiny, ktoré si len zo zaujímavosti prelistujem, keďže neviem, o kom či o čom je reč. Sú to noviny, pri ktorých sa rozhorčím, keď zistím, že sa má neďaleko stavať diaľnica, noviny, ktoré sa už týkajú aj mňa.

Keď je rušno

V Goe rušno nebýva. Keď sa vám však zdá, že by ste mali tráviť čas nejako zmysluplnejšie, môžete si požičať motorku či bicykel a motať sa po okolitých dedinkách. Goa je šťavnatá zelená krajina, plná paliem, kešu stromčekov a riek. Každú chvíľku narazíte na dedinku či osadu, kde si v pokoji nažívajú kresťania s hinduistami. Môžete pozorovať miestne ženy, ako sa vláčia s obrovskými čašami vody od studne, kde-tu začujete spevy z bohoslužby, zamávate kŕdľu natešených štrbavých detí v školských uniformách, zájdete na rybí trh… Je tu čo vidieť.

Raz do mestečka neďaleko našej pláže privandrovali kolotoče. To sme si nemohli nechať ujsť, a tak som nahovorila aj Judy s Tonym, šesťdesiatnikov z Anglicka, aby sme si išli prevetrať hlavy. To vám bol adrenalín! Kam sa hrabú západné horské dráhy. Sediac v hrdzavej malej kabínke indického ruského kola, v kabínke, ktorá je ku konštrukcii kolesa pripevnená len malým hrdzavým plieškom a nemá nijaké dvierka ani inú poistku proti vypadnutiu, na kolotoči, ktorého tempo udáva šialený motor, ktorého súčasťou je aj veľký deravý hrdzavý železný sud, čo slúži ako chladič, sa mi uvoľnilo viac adrenalínu ako na všetkých západných drahých atrakciách dokopy. Motor hučal a smrdel, takže kúdoly dymu, ktoré sa z neho valili, mi bránili vychutnať si výhľad, a tak hrozne nadskakoval, že na to, aby úplne neuletel, musel byť zamestnaný na kolotočoch jeden človek, ktorý po celý čas zatĺkal do zeme obrie klince držiace motor pri zemi obrím, asi 20-kilovým kladivom. Strelnica bola tiež vtipná. Vyzerala ako tá naša, akurát že v nej nebolo možné nič vyhrať. Jednoducho, keď sa vám podarí streliť do cieľa, tak sa vám to podarilo a hotovo. Môžete sa z toho tešiť a machrovať pred okolostojacim davom, ale to je asi všetko.

Jedného dňa sme sa vybrali pozrieť Michaela k železničnému mostu, a keď sme išli naspäť, bola už tma. Zrazu nám došiel benzín. Mysleli sme si, že motorka má rezervu, ale bol to malý skúter a my sme tam zostali trčať. Z neďalekého domu už vyštartoval pes a nebolo mi veľmi do smiechu. Po psovi nasledoval poloopitý ujo, ktorý na náš problém zareagoval slovami, že benzín má. Dopotácal sa k svojej motorke, Whiskymu strčil do ruky plastovú fľašu a hor sa po benzín. Whisky sa bál, lebo on si nikdy nesadá za nikoho na motorku, nieto ešte za opitého starého Inda, ale čo už nám zostávalo. Ja som ostala stáť pred domom, kde sa o chvíľu objavila dcéra a žena toho muža. Vtiahli ma dnu, lámanou angličtinou mi povedali „You watch TV“ a posadili ma pred televízor. Dávali tenis. O chvíľu doniesli jedlo a povedali „You eat“ a mne ani nenapadlo odporovať, aj keby na tom tanieri bola smradľavá zelená žaburina. Našťastie tam bola moja obľúbená pakora, to je indické jedlo, také malé vyprážance, väčšinou zelenina v chrumkavom cestíčku. Táto dedinská verzia však bola neobvykle štipľavá, pretože v cestíčku boli brutálne zelené čili papričky, takže mi hneď vyhŕkli slzy a sopeľ, ale nevzdala som to, pretože sa akurát začala odohrávať moja obľúbená scéna z filmu Ružové sny.

Matka a dcéra sa postavili predo mňa a pozerali sa, ako jem. Za ich chrbtami stáli dve šliapacie singerky s nejakými zdrapmi látky. Múry boli neomietnuté a podlahu tvorila normálna udupaná zem, bolo tu však upratané a čisto. Keď videli, ako pre tie čili papričky trpím, položili predo mňa pohár vody, ale tentoraz som odolala, nechcela som znova dostať nejakú indickú infekciu. O chvíľu predo mňa postavili čaj s pokynom „You drink tea“. Na ten som sa hneď vďačne vrhla. Potom mi strčili do ruky televízny ovládač zabalený v dotrhanom igelite. Asi si ho šanovali. Naznačili mi, že keď chcem, môžem prepnúť, ale ovládač nefungoval. O chvíľu zavrčala motorka, Whisky celý a vysmiaty došiel aj s litrom benzínu a my sme odfičali preč. Konečne som navštívila bežnú indickú rodinu. Takže takto nejako plynú dni v Goe v Indii, keď sú rušné.

Vravela som, že to nebude dobrodružné. Lenže keď ste v Indii štyri mesiace a celý čas sa trmácate prepchatými vlakmi a autobusmi, spíte vo vlhkej džungli či lozíte po Himalájach, ste nútení jesť stále karí šošovicu a ryžu a neustále vás otravujú žobráci, takýto oddych je na nezaplatenie. Z Goy sa vždy vraciam šťastná. A práve tá zvláštna energia, ktorá tu panuje, akási náhrada rodinného života, do ktorého je však pridaná voľnosť a zábava, práve tá energia núti desiatky ľudí sa sem vracať rok čo rok. Veru, aj tieto Vianoce budem jesť morské plody a namiesto vianočného stromčeka si obvešiam náramkami a korálikmi palmu, čo mám pred chatkou.

Čo treba vedieť: