Každý predstaviteľ rodu Homo sapiens má do istej miery potrebu výpovede. Tá býva v ústnej forme ventilovaná prakticky každý deň, no sú medzi nami jedinci, ktorí sa potrebujú realizovať aj písomne. V najťažších prípadoch dokonca túžia po tom, aby ich duševné ventily niekto čítal a poskytoval im spätnú väzbu. Ak sa rátate k takto postihnutým (chápeme to, patríme tam tiež), nemáte sa za čo hanbiť. Odložte denníček, založte si blog a možno sa začnú diať veci!
O čom je reč
Slovo „blog“ vzniklo skrátením anglického „weblog“, čo v preklade znamená záznam zapísaný na webovej stránke. To len aby sme si odbili povinnú terminológiu, pretože ak ste nestrávili posledných päť rokov s krovákmi v africkom buši, bude vám tento pojem znieť pravdepodobne dosť povedome. Blogy sa stali fenoménom poslednej doby hlavne vďaka tomu, že sa ich písanie stalo všeobecne dostupným. V starých dobrých časoch, keď sa ešte dalo s mobilom poľahky rozbiť okno a počítač vážil sto kíl, ovládali inotaje internetového jazyka iba nemnohé kockaté hlavy. Teraz za nás prácu technicky urobia tzv. redakčné systémy (stránky s nástrojmi na vkladanie a úpravu textov na internet). Dnes sa skrátka „blogerom“ môže stať každý, kto vlastní počítač a je pripojený na net. Teda s veľkou pravdepodobnosťou aj vy. Stačí mať obrovskú chuť písať, disponovať akou-takou sebareflexiou, čo sa gramatiky a štylizácie textu týka, a môžete začať. Tém, o ktoré ste ochotné sa podeliť s druhými ľuďmi a tí ich budú vzápätí ochotne vstrebávať, máte v talóne určite neúrekom. Deti, práca, kultúra, politika, hubárčenie, chudnutie, traktory, čo-koľ-vek, fantázii sa v tomto smere medze naozaj nekladú. Väčšina blogov sa žánrovo pohybuje niekde medzi denníkom a komentárom. Môžu byť doplnené fotografiami, obrázkami, v poslednom období aj videami, dôležité je však, aby ich obsah dokázal pritiahnuť, zaujať a najideálnejšie prípadného čitateľa aj nejakým spôsobom obohatiť.
Ako na vec
Pre začiatočníčky bude asi najschodnejším riešením využiť služby, ktoré ponúkajú webové stránky klasických denníkov (najpopulárnejší je www.blog.sme.sk). Založenie vlastného blogu si v tomto prípade vyžaduje asi toľko námahy ako ošúpanie stredne veľkého pomaranča. Zaregistrujete sa a hotovo. Je to ľahké, rýchle, pohodlné a zároveň môže slúžiť aj ako odrazový mostík k iným dimenziám publikovania. Denník SME napríklad pravidelne uverejňuje niektoré vybrané blogy aj vo svojej „papierovej“ podobe, ktorá má predsa len troška onakvejšiu príchuť. Druhá strana mince je skutočnosť, že musíte rešpektovať pravidlá, ktoré ten či onen server vyžaduje. Konkrétne v tom „smečkarskom“ treba vystupovať pod pravým menom, čo nemusí byť na Slovensku práve žiadne terno, ak ste dostali chuť na kontroverznejšie témy. Odvážnejšie adeptky sa preto môžu rozhodnúť pre blog na vlastnej webstránke. Ide už o mierne zložitejší proces, ktorého podrobný opis nájdete napríklad na www.rozhladna.sk. Výhodou je úplná sloboda, čo sa obsahu a dizajnu stránky týka, a tiež možnosť na svojom blogovaní aj zarábať – trebárs formou internetovej reklamy alebo PR článkov. Akokoľvek sa už rozhodnete, ak to chytíte za ten správny koniec a pretavíte vašu záľubu do pravidelnej činnosti, ľutovať určite nebudete.
Blog = úspech (občas)
Písanie blogov môže znamenať cestu k tisíckam potenciálnych príjemcov, no iba zopár povolaných sa stane vyvolenými. Je to logické, konkurencia je totiž naozaj obrovská. Skutočne kvalitné blogy sa však nestratia a existuje viacero príkladov, keď sa blogeri presadili aj na inej pôde. Aj EVA takto našla Máriu Modrovichovú, ktorá ešte donedávna blogovala na portáli denníka SME a doteraz pre nás píše. Gabina Weissová vo vlastnom blogu otvorene rozprávala o svojich problémoch s anorexiou a bulímiou (opäť SME) a neskôr napísala úspešnú knihu Diagnóza F50 (vydavateľstvo EvitaPRESS). Anna Adamová (pseudonym) svoju knihu Na lásku sa nezomiera najprv publikovala na www.blogspot.sk, až potom jej ju vydalo vydavateľstvo Motýľ. Odvtedy jej vyšli dve ďalšie knihy – Na samotu sa nezomiera (Motýľ) a Pavučinové pančušky (EvitaPRESS). Fenomenálne úspešným sa stal kultový český blog Denik Ostravaka na www.bloguje.cz, ktorý sa dočkal až piatich knižných titulov, hoci doteraz nikto netuší, kto to ten „Ostravak“ vlastne je.
Založenie vlastného blogu si v tomto prípade vyžaduje asi toľko námahy ako ošúpanie stredne veľkého pomaranča.
V úplne iných sférach sa pohybujú blogeri za oceánom – taký Mario Lavandeira alias Perez Hilton je v USA totálna celebrita a na svojej stránke www.perezhilton.com dokázal zarobiť milióny dolárov. Nerobí pritom nič iné, iba od rána do večera ohovára slávnych ľudí, a to aj na americké pomery veľmi konfrontačným spôsobom. Blogeri začínajú byť čoraz rešpektovanejší aj v módnej oblasti. Mená ako Bryan Boy na www.bryanboy.com alebo Tavi na www.tavi-thenewgirlintown.com si už obchádzajú aj samotní módni návrhári. Mimochodom, Tavi je trinásťročná dievčina, ktorá svoj blog Style Rookie píše od jedenástich.
Keby aj náhodou nebolo pre vás blogovanie prvým krokom k získaniu Pulitzerovej ceny, nezúfajte. Objektívna kritika a diskusia, ktorú sú vám vaši čitatelia schopní poskytnúť, je na nezaplatenie. Rovnako na nezaplatenie býva aj pocit, že vaše myšlienkové pochody dostali podobu, ktorú dokáže niekto iný úprimne oceniť.
Pravidlá uspokojivého blogovania (pre obe strany)
1. Píšte o tom, čo je vám blízke. Zostávajte samy sebou. Autenticita je jedna z najzásadnejších pozitívnych vlastností blogovania, ktorú ľudia vycítia a následne aj odmenia.
2. Nekopírujte. Potom to už celé akosi stráca význam.
3. Píšte zaujímavo. Priazeň čitateľov si ťažko vybudujete príspevkami, ktoré nudia, sú plné formálnych fráz a suchých pomenovaní. Výnimku, samozrejme, tvoria odborné blogy, v ktorých sa píše o skutočnostiach jasných iba zainteresovaným.
4. Dodržiavajte určitú pravidelnosť. Ľudia si na vaše príspevky zvyknú a začnú ich očakávať, neskôr aj vyhľadávať (ak sa im budú páčiť). Zároveň si potrénujete „ľahké blogerské prstíky“.
5. Nedajte sa odradiť negatívnymi reakciami. Lebo tie skôr či neskôr prídu. Blogy vznikajú aj preto, aby sa o danej téme rozprúdila diskusia. Každý má právo vyjadriť svoj názor, anonymné virtuálne prostredie bohužiaľ niektorí ľudia zneužívajú na liečenie svojich komplexov menejcennosti. Preto konštruktívnu kritiku v diskusných príspevkoch oceňte a stupídne výpady si nevšímajte.
6. Vyvarujte sa príliš dôverných tém. Možno budete blog písať ako denník. Každý človek je tak trocha voyeur a rád nahliadne do životov iných ľudí. Prezrádzanie prílišných intímností vám však môže skôr uškodiť. Jednak nikoho nezaujíma, že ste mali na raňajky praženicu s cibuľou a teraz sa vám po nej grgá, a jednak môže byť verejné odhalenie napríklad skutočnej adresy nezodpovedné až nebezpečné.
7. Nestaňte sa otrokom čítanosti. Iste, robíte to preto, aby to aj niekto čítal. Ale fanatické sledovanie návštevnosti vášho blogu nikam nevedie. Čitateľská základňa sa buduje postupne a väčšinou trvá, kým vás ľudia objavia. Píšte pre radosť, tešte sa, ak vás čítajú, no nepodriaďte tomu celý zmysel svojej blogerskej existencie.
8. Ľahšia cesta môže byť zradná. Bulvárne nadpisy a citové vydieranie možno čitateľov prilákajú, bude to však iba dočasná záležitosť. Ľudia naozaj nie sú hlúpi a nedajú sa oklamať lacnou pozlátkou.
